Kultúra & umenie

Jozef Banáš o umení, kultúre a svojich kódoch – druhá časť

By  | 

Ako by ste zhodnotil súčasnú kultúrnu situáciu na Slovensku. Ste spisovateľ a vaše romány sú čítané. Boli preložené do množstva jazykov. Ale aj tak sa dostávate do kontaktu s umelcami, alebo kultúrou, ktorá či chceme, alebo nechceme formuje toho normálneho čitateľa. Čo si myslíte že by malo byť bežnému čitateľovi ponúkané, aby kultúrne rástol? Alebo je tu niečo čo považujete za prínos?

Kultúra je vec veľmi subjektívna. Všetky kultúrne žánre či už výtvarné umenie, literatúra, hudba sú subjektívne. Čo je úžasné, že máme slobodu voľby. Toto bol za socializmu zase jeden z veľkých handicapov. Ak ste si chceli prečítať nejakú literatúru, ktorá bola z ideologických dôvodov zakázaná, tak ste si ju prečítať nemohli. Hoci v Gorbačovových časoch sa už čítalo prakticky všetko. V komunistických časoch sme sa trénovali v hľadaní alternatívnych informácií, lebo sme tým vtedajším maistreamovým neverili. Dnes je to rovnaké a moja generácia je dobre trénovaná… Toto mi ako človeku, ktorý hľadá alternatívne veci a alternatívne názory, chýbalo. Dnes ich tu máme, ale nastáva opačný problém. Je tu toľko rôznych možností, že sa človek, ktorý nemá čas sa vyhodnocovaniu informácií intenzívnejšie venovať, ktorý chodí denne do práce v tom stráca. A potom si vytipuje nejaké médium, ku ktorému začne inklinovať, alebo človeka, či kritika a ten je pre neho smerodajný. Na Slovensku je, ak hovorím o literatúre, čoraz lepšia situácia. Slovenská literatúra začína byť čítanejšia, ako dovozová, čo je obrovský rozdiel napríklad v porovnaní s populárnou hudbou, kde sa až zákonom muselo stanoviť, že sa budú v rádiách hrať aj nejaké slovenské skladby. Prekvapuje ma, že sa nájdu aj „Slováci“ (dokonca poslanci)ktorí s touto zákonnou úpravou nesúhlasia.

Deväťdesiat, v lepšom prípade osemdesiat percent Slovákov nerozumie po anglicky, takže prakticky všetky anglické pesničky, čo bežia v našich rádiách, by nemuseli mať ani text, lebo nikto ani nevie o čom sa v nich spieva. Predstavte si, že by sa vysielali piesne s textom la – la – la – la. Absurdné, ale v podstate je to to isté. Keď zlovoľne poviem, že keby niekto zložil pieseň, kde by odznelo Slovak are idiots, tak hádam budú na to ešte aj tancovať, lebo je to anglické, alebo ako nám natĺkli do hláv je to „in“. V tomto sme nepochopiteľne poddajní. Keby sme mali zlú populárnu hudbu, tak nech si hrajú zahraničné, ale naša domáca tvorba je vynikajúca. Anglosaská hudba bola za komunizmu z ideologických dôvodov obmedzovaná. Všetky svetové hity sa väčšinou prekladali do češtiny, alebo slovenčiny. Dnes je opačný extrém. Je tu veľa anglosaskej muziky, ale tvorbu ostatných krajín prakticky nepoznáme. Nepočul som v našom rádiu nemeckú, francúzsku, ruskú či španielsku pieseň…. Ešte horšie je to v kinematografii, kde takmer výlučne dominuje hollywoodská produkcia. Za komunistov sme mali neporovnateľne väčší výber kvalitných filmov z celosvetovej a nielen americkej kinematografie. Som obdivovateľ Dostojevského a Tolstoja. Kultúra ruskej proveniencie u nás teraz absentuje z úplne rovnakých ideologických a politických dôvodov ako tomu bolo za komunizmu, kedy absentovali veci americké. Nikde v našich novinách sa nedočítate nič o ruskej kultúre ako takej. Dočítate sa niečo o poľskej? Maďarskej? V maďarských novinách možno. Všetko je podriadené diktátu anglosaského umenia a nášmu lokajstvu. Ale to sme celí my Slováci – pápežskejší ako pápež. Poliaci, Chorváti, Slovinci majú v dôsledku svojho sebavedomia výrazne viac svojej kultúry.

Pôsobil som v Rade Európy a v Parlamentnom zhromaždení NATO, poznám desiatky poslancov z rôznych národov a všetkým tento stav, rovnako ako nám, lezie na nervy. Aj Francúzi sú na to alergickí. Možno vám v Paríži sem-tam pustia nejakú anglickú pesničku, ale dominujú francúzske. Chorváti sú početne rovnaký národ ako my a choďte do ich podnikov a zistíte, že ani tam nie je citeľný pretlak anglosaskej hudby.Naša národná povaha mi pripadá byť príliš lokajská: sme stále v predklone. A v hudbe je to vidieť najviac.

Literatúra je úžasná v tom, že je podstatne pestrejšia. Máme autorky ženskej literatúry, ako Táňa Vasilková či Evita Urbaníková, máme tu Červenáka, ktorý píše historické romány, Kariku, Dominika Dána, Vilikovského, Šikulovú, Dušeka, Rankova ale aj autorky a autorov ktorých číta výrazne menej čitateľov ako spomínaných. Čo je úsmevné a skúsenosť to potvrdzuje, že najhoršie sa predávajú knižky, ktoré literárna kritika pochváli. Ako tak sa predávajú knižky, ktoré literárna kritika skritizuje a najlepšie sa predávajú knižky, ktoré si literárna kritika ani nevšimne. Ako keby neboli. Hovorím, že kniha je napísaná len vtedy, keď je prečítaná. Ak by som bol autor, ktorý predá za celý život päť tisíc kníh, tak idem robiť inú robotu.

Debata s V. Žirinovským

Ak by ste mali zhodnotiť učenie Budhu, Ježíša a Alláha. Aj vzhľadom na to, že ste navštívili moslimské a budhistické krajiny. Sú medzi ich učeniami a medzi ich veriacimi až tak veľké rozdiely? V čom podľa vás vzniká vzájomná nenávisť medzi náboženstvami?

Všetky tieto náboženstvá postihol rovnaký osud – mocní si ich prispôsobili na svoje mocenské potreby. Najmenej to postihlo budhizmus, hoci aj tam treba objektívne povedať, že v Tibete v čase dalajlámov vládla otrokárska spoločnosť s priemerným vekom 32 rokov. Všetka moc, veda, vzdelanie a zdravoveda, bola koncentrovaná v kláštoroch a normálni ľudia otrockou prácou na neúrodných poliach kláštory živili. Volali ich „hovoriace zvieratá“. Vravím to napriek tomu, alebo práve preto, lebo k dalajlámovi prechovávam hlbokú úctu. Stretol som sa s ním v Kašmíre a považujem ho za jednu z najväčších duchovných autorít.

Islam je pre mňa menej známe náboženstvo. Nám sa totiž povrchne zdá, že mužský element v islame dominuje, ale dnes keby som písal Kód 9 už by som ho napísal inak. Medzi tým som bol v Pakistane a v Egypte a rozprával som sa s domácimi moslimami. Spoločenské veci, politické a religiózne väčšinou riadia muži, a veci, ktoré sa týkajú rodiny, školy, vzdelania, výberu manželských partnerov pre deti, je všetko v ženských rukách.

Podobné je to aj v hinduistickej Indii. Kresťanstvo najmä katolícke, je pre mňa smutná kapitola, dnes sa schizma v kresťanstve neustále zväčšuje dôsledkom čoho je jeho oslabovanie. Máme prakticky dve kresťanstvá – skutočné, to Kristovo ušľachtilé učenie, a potom zdogmatizovanú najmä katolícku teológiu.

Dôsledkom toho je, že sa islam v Európe posilňuje a kresťanstvo oslabuje. Prečo kresťanstvo ustupuje? Je to preto, že viera kresťanov je taká slabá, alebo viera moslimov taká silná? Prečo v každej kresťanskej rodine v západnej Európe máte 1 dieťa a 2 autá a moslimovia majú 8 detí a bez výraznejšieho majetku? Problém vidím v tom, že sa kresťanstvo totálne zmaterializovalo. Veď ako sa správa KBS,Vatikán? Je to len o zhrabúvaní majetkov, na to, že Kristus nás vyzýval k prostote a milovaní svojho blížneho sme už pozabudli. Aj kvôli nesúladu slov a skutkov chodí stále menej kresťanov do kostolov a ich počet – azda okrem menej vzdelaných oblastí sveta, klesá.

Prečo ste sa zamilovali do Indie? Boli ste tam niekoľko krát. Čerpali ste z týchto ciest inšpiráciu, čo je cítiť aj vo vašich knihách. Čím si vás India získala?

India ma okúzlila neuveriteľnou pestrosťou a stále ešte žijúcou duchovnosťou. Keď som išiel prvý raz do Indie bolo mi povedané: „Môžu nastať dve situácie. Buď si tú krajinu zamiluješ alebo ju znenávidíš.“ Hoci aj tam konzum už začína byť cítiť, stále je tam vysoká miera duchovnosti. A je príznačné, že čím sú ľudia chudobnejší, tým sú duchovnejší. India je krajina, kde máte extrémne bohatých ľudí, najbohatších ľudí na svete a máte tam aj extrémne chudobných ľudí. Žijú tam desiatky miliónov ľudí, ktorí nevlastnia nič. To je pre nás nepredstaviteľné, nemajú doslova nič. A keď sa bavíte s tými ľuďmi zistíte , že nie sú nešťastní. Môže to však fungovať len vďaka filozofii reinkarnácie. „Áno teraz sme na tom zle, lebo tento náš pozemský život je dôsledok previnení v našich minulých životoch. To si teraz odtrpím a v ďalšom živote to bude lepšie.“

Na Indii ma fascinuje rôznorodosť, pestrosť vo vôňach aj farbách. Je neskutočne farebná. Tam máte úžasné vône a zároveň úžasné pachy. Je to krajina, ktorá má obrovské množstvo rituálov. A stačí ich len pozorovať a objaví sa vo vás fascinácia. Vďaka mojej knihe Zóna nadšenia, ktorá tam vyšla ako prvý slovenský román, som si našiel dosť priateľov. Chodím na prednášky po indických univerzitách. Sú to ľudia, ktorí túžia vedieť a vážia si vzdelanie. India si udržiava stále veľmi silnú mieru autonómie vo vlastnej produkcii. Nie je tam skoro žiadny Mc Donald, majú silnú vlastnú kinematografiu, vedu, výskum, kultúru, systém vzdelania, zdravovedu, ktorá spočíva najmä v prevencii, vychádza z tradícií a je na prírodnej báze.

India je väčšinou chudobná, ale ako vravím, najviac čističov topánok je v krajine kde ľudia nemajú topánky. Predstavte si situáciu – na chodníku sedí chlapec z najspodnejšej vrstvy, ktorý nemá najmenšiu šancu sa niekde na spoločenskom rebríčku dostať a presvedčí vás, že gumový pásik na vašej vietnamskej sandále je špinavý. Nechce žobrať, lebo má hrdosť. Tak sa tvárite, že pásik je špinavý a začnete sa s ním rozprávať. Sadnete si k nemu na chodník, čo už je šok, keď si niekto biely sadne ku chudákovi na chodník, a chcete vedieť, ako tam ľudia žijú. A ten chlapec vám rozpráva, že bude lekárom a vy ho povzbudzujete, posilňujete ho vo viere hoci viete, že nemá žiadnu šancu ním skutočne byť. Neraz mi bolo do plaču. Prešiel som takmer celú Indiu, mám rád túto krajinu. Tí ľudia keď vycítia, že ste úprimný, tak vám dajú aj to posledné. Najviac samozrejme, darúvajú tí najchudobnejší.

Mahátma Gándhí v Bombaji

Čo je pre vás najdôležitejšou úlohou umenia?

Z pohľadu tvorcu je to vždy práca na sebe. Lebo čitateľ či divák neuverí tvorcovi, či je to maliar, sochár, spisovateľ, muzikant, keď zistí, že je podvodník, že je na povrchu, že sa len tvári, že nežije v súlade s tým čo píše, skladá, čo maľuje. Písaním sa snažím udržiavať v istej duchovnej a morálnej kondícií. Čiže úloha umelca, je posúvať pokiaľ vládze dopredu ten okruh ľudí, na ktorých má dosah, ale musí byť na čele postupu. Nemôže byť bokom, alebo vzadu, potom mu neveria a je je stratený.

Sme my Slováci kultúrny národ?

Milujem na Slovensku to čo sa začína – chvalabohu, dostávať do popredia, našu kultúrnu postať, ktorá je vyjadrená v ľudovom umení. Či už je to hudba, výtvarné umenie, spisba, pieseň. V tomto sme jednoznačne svetová špička. Sme kultúrny národ. Na druhej strane mi je ľúto, že nie sme aj národ kultivovaný. Súčasťou kultúrnosti by mala byť kultivovanosť sporov a diskusie. Možno si to môžem dovoliť povedať ako bývalý poslanec. Nikto ma neusvedčí že za 4 roky svojho pôsobenia v parlamente som niekoho urazil, hoci som človek, ktorý sarkazmy rád používa, takže sa moje slová niekoho, kto nemá zmysel pre humor dotknúť mohli, ale to už nie je môj problém. Dnes však parlamentný diskurz, ktorý by mal byť príkladom pre národ je od kultivovanosti na hony ďaleko. Národ vidí, ako sa poslanci vzájomne urážajú a podrážajú. Čiže kultúrni sme, ale nie sme kultivovaní a bol by som bol veľmi rád, aby práve naša kultúrna obec šla viac príkladom aj politickým elitám, ak môžem vôbec použiť v tomto kontexte slovo elita. Lebo ak sa niekto správa ako hulvát, tak sa z elity vymedzuje. A ešte je tu obrovský – stále rastúci kameň úrazu a to je úroveň slovenskej žurnalistiky. Nehovorím teraz o obsahu, ku ktorému som sa často vyjadroval, ale k úrovni znalosti slovenčiny, jazykového štýlu. Niektorí novinári v priamom prenose robia základné hrúbky, čo dokazuje, že aj tí, ktorí ich to učia na vysokých školách stoja za fajku močky. A ešte si trúfajú pýtať vyššie platy!

S prezidentom Kiskom

Čo vám ako človeku robí najväčšiu radosť?

Zisťujem, že odvtedy ako som v roku 2006 odišiel do predčasného dôchodku, začínam si všímať veci, ktoré mi dovtedy unikali, mnohých kvalitných ľudí, ktorých som si v tom zhone predtým nevšimol. Výrazne sa teším zo života, ďakujem Všemohúcemu, za to, že som zdravý, že mám krásnu rodinu a verných priateľov. Najväčšiu radosť mi robí písanie. Neočakával som, keď som v 2007 vydal prvú knihu Idioti v politike, že za tých desať rokov čo píšem knihy sa nájdu státisíce ľudí ochotných spolu so mnou hľadať s mojimi knihami pravdu. Úprimne si vážim všetkých, ktorí ma chvália, kritizujú a aj tých, ktorí ma nečítajú. Veľkosť človeka spoznáte podľa toho, že je vo víťazstvách aj v prehrách rovnako pokorný.

So Simou Martausovou

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.