Názory a komentáre

Je skutočne zákon nad morálkou?

By  | 

Morálka je jednou z najväčších cností, od ktorej sa odráža nielen osobnostný vývin jednotlivca, ale aj miera mravného rozmachu civilizácie samotnej. Od vľúdnej konklúzie porozumenia druhého človeka, cez konanie vyplývajúce z vôle pomáhať a neničiť, až po jej adaptačnú kontinuitu držať sa jej cnostných úmyslov. Je ťažká pre toho, kto si proti nej vytvára neústupný blok riadiť sa jej nenásilným poslaním. Morálka sa teda dokáže efektívne brániť od vonkajších vplyvov až do tej miery, pokiaľ nie je v absolútnom zárodku pošliapaná. Horšie je, ak sa jej hodnotiaci parameter odbremení v davovú psychózu, ktorá dovtedajší výklad dobrých a zlých skutkov relativizuje v jej démonickú a odvrátenú podobu.

V dnešnom civilizovanom svete sa však jednotlivé aspekty ľudského správania sprofanovali v systémy noriem a opatrení, ktoré vraj majú dohliadať na to, čo je nášmu vnútru jasné a zrozumiteľné. Majú spodobniť to, čo sa smie a nesmie v niečo, čo platí pre všetkých rovnako a nik nemá mať výnimky na jej prípadné porušovanie. To, čo rozpoznávame inštinktívne a akosi aj automaticky vyhodnocujeme, či tým či oným krokom spôsobíme ťažkú ujmu druhej osobe či bezprostrednému okoliu. Morálna tvár je v časoch prosperity bežnou vecou, ale v časoch konfliktov revolučnou osvetou. Zákony síce vychádzajú z morálneho hľadiska, jeho koreňom, ale postrádajú psychologický a sociologický aspekt. A hlavne, vymedzujú sa až príliš konkrétne.

Zákon je tým prostriedkom, cez ktorý sa špekuluje, obchádza, či novelizuje niečo, čo má z morálneho hľadiska exaktnú podobu. Nedá sa ňou svojvoľne hýbať. Ak dačo nekalé vykonáte, svedomie vás kántri a nepodľahne, avšak zákony vytváral človek, aby nimi ovplyvňoval a riadil. Slúžia mu v istý poriadok a rešpektovanie byrokratických náležitostí, avšak ochabuje o toľko, o koľko sa vlastne nerešpektuje medzi tými, ktorí ním kážu.

Tu narážame na zásadný problém. Ak by ste ukradli v obchode napríklad čokoládu, okolie by vami pohŕdalo a na vlastnej koži by ste pocítili, ako v praxi funguje tzv. mravný kódex. Podotýkam, že len ten, ktorý vieme všeobecne ustanovenými merítkami aj jasne kvantifikovať. Ak však vedome a opakovane tunelujete štátne fondy, vašimi (pre okolie) menej rozpoznateľnými metódami opatrení, v ktorých si udržujete istý diskrétny odstup, málokto vám to bude tak krvopotne vyčítať, ako v prípade „vizuálneho faktu“.

Napríklad Julian Assange zverejnil na portáli WikiLeaks tajné dokumenty o amerických zverstvách v Iraku a Afganistane. Vrátane vrážd civilistov samozrejme. Miesto pátrania po skutočných príčinách a následkoch, však americkej kontrarozviedke všetky vnútorné predpisy podliehajú prísnemu zákazu zverejňovania. I tých najpodlejších činov. A čo je teda horšie: vražda, či jej prísne zakázané vyzrádzanie pod záštitou povinností ich za každú cenu umlčiavať?

Proklamácia hodnôt postavená naruby je v dnešnom svete očividnou ilúziou smerníc a neustáleho poučovania, ako má človek žiť a čo má vyznávať. Každý sa musí vedieť realizovať sám a ctiť určité zásady, na ktorých bude potom ľudstvo následne vedieť stavať. Ako hierarchická mozaika, ktorá rastie mierou dobra a zlom podlamuje svoje korene potrebné na vynaloženie pevných základov. Lenže ak koná v súlade s morálkou, jej mentálna a humánna výbava neustále stúpa. A to aj napriek občasným omylom, ktorých sa prirodzene dopúšťa.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.