Film & TV Kultúra & umenie Ostatné

Jasudžiro Ozu a jeho filmy

Pavel Chodúr

„Dokážem spraviť smažené tofu, varené tofu, plnené tofu. Kotlety a iné pochúťky prenechávam iným režisérom.“

(Jasudžiro Ozu)

Shomin-geki je japonský žáner sústreďujúci sa na osudy strednej vrstvy obyvateľov v modernom Japonsku. Jedným z hlavných predstaviteľov tohto žánru bol Jasudžiro Ozu. Ten začal tvoriť ešte pred 2. svetovou vojnou na poli nemého filmu a pokračoval až do roku 1962, kedy nakrútil svoj posledný film Chuť makrel ( The Autumn afternoon). Ide o formálne umierneného režiséra, využívajúceho rovnako škálu hercov s naozaj drobnými obmenami. Kamera snímala scény a dialógy z mierneho podhľadu, teda ako by sa na danú scénu pozeral človek, ktorý sedí. A kedže Japonci strednej vrstvy sedeli pri stolovaní aj relaxovaní na zemi, jednalo sa o špecifický spôsob snímania. Jeho témy boli vždy význam rodiny a generačné rozdiely medzi staršou a mladšou generáciou. Okrajovo sa dotýkal aj spoločenských tém, ale nesúdil, ani na ne otvorene nepoukazoval.

I was born, but…

Jeho postavy sa vždy pohybovali vo svete interiéru a domáckeho prostredia. Vonkajší svet bol ukázaný len ak sa jednalo o prácu, alebo školu hlavných hrdinov, alebo ak sa postavy stretli na poháriku v bare. Ak teda pozeráte viac jeho filmov nedá sa vám nevšimnúť podobnosť medzi príbehmi a tým o čom vypovedajú, alebo kde sa odohrávajú. Ako keby odkrajoval z reality a ukazoval nám japonskú spoločnosť, aká nerieši o nič banálnejšie, alebo závažnejšie problémy ako riešime my u nás doma (tým doma myslím strednú Európu).

I was born, but…

Medzi jeho najznámejšie príbehy patrí príbeh z 1932 Narodil som sa, ale(I was born, but..). Nemý čiernobiely film hovorí o dvojici bratov, ktorí sa presťahovali z mesta do okrajovej časti mesta a čelia typickým problémom detského veku. Potrebujú si nájsť kamarátov, dokázať pred ostatnými, že sú lepší ako ostatní a vyhnúť sa školskej šikane. Ako paralela tu slúži postava ich otca. Človeka vo funkcií tešiaci sa značnej závisti od iných kolegov. Šéfom je ale veľmi obľúbený, hoci je stále na spoločenskom rebríčku na tej nižšej priečke. Veľký konflikt nastáva v momente, kedy sa jeho synovia začnú kamarátiť s chlapcom, ktorého otec zamestnáva ich otca. Nevedia pochopiť, prečo ich otec nie je dôležitejší, keď nim stačí spraviť gesto a chlapec z bohatej rodiny sa im podriadi. Vzťah medi otcami a synmi a úcta detí k dospelým, ale aj detské vnímanie spoločenstva a jeho pravidiel je tu zobrazené ako niečo diametrálne odlišné od toho dospelého vnímania. Detský svet sa tak stretáva s tým dospelým a chtiac nechtiac sa hrdinovia musia konfrontovať nie len z faktom, že svet je iný ako si mysleli, ale tiež si musia znova k sebe nájsť cestu, aby nastala vo vnútri spoločenstva (aké rodina predstavuje) rovnováha.

I was born, but…

Ďalším protipólom tohto filmu, ale pritom pracujúcom s rovnakou témou len je aktualnejší, je jeho film Ohayo (Good Morning) z 1959. Nachádzame sa v okrajovej časti mesta, kde dvojica chalanov túži po televízore( rozdiel so snímkom z 1932 je v tom že tam chlapci túžili vidieť kino), aby mohli sledovať sumo zápasy a baseball. Lenže ich snaha o presvedčenie rodičov vychádza navnivoč, pretože veľké firmy prepúšťajú. Mnoho ľudí čo pre firmy pracovali z dôchodku nevyžijú a zamestnať ich už nikto nechce.  Do toho pridáme aj typické dedinské opletačky medzi susedami, kedy jedna ohovára druhú a naopak a máme krásny obrázok japonskej povojnovej spoločnosti, aká nám v mnohom pripomína tú našu.

Good Morning

Aj v Ohayu je aspekt dvoch svetov pretvorený do úsmevnej roviny. Ozu totiž často využíval generačný rozdiel ako prvok nepochopenia a akejsi bezútešnej reality, kedy sa postavy nedokázali vyhnúť svojmu údelu. Vždy to ale robí bez toho aby vytváral drámu, alebo otvorený konflikt. V mnou spomenutých filmoch, je ale tento aspekt posunutý do roviny vtipnosti. Tá ale tiež nie je bláznivá a streštená, ale umiernená a skôr úsmevná. Zľahčujúca celé okolnosti. V Narodil som sa a čo…? chlapci trucujú tým že nechcú jesť. V Ohayu zase tým že neprehovoria. Ale aj tento truc je zľahčený tým, že si bratia občas prdnú a povedia si: „že prdieť môžu, to nie je rozprávanie.“

Good Morning

Ale aj v tomto smere u nich nastanú problémy. V prvom filme totiž nedokážu odmietnúť chutné ryžové koláčiky a v druhom si zase musia vypýtať peniaze na jedlo do školy.. Ale ich pantomimické gestá sú dospelými nepochopené, tak to radšej vzdávajú a sú o hľade. Lenže aj v prvom aj druhom prípade majú filmy pozitívne vyústenie. V prvom sa znova otcovi zo strany synov dostáva úcty a chlapci si uvedomia, že neexistuje niekto horší, alebo lepší a stávajú sa s bohatým chlapcom seberovnými kamarátmi a v druhom prípade nakoniec chlapci dostávajú televízor, pretože niektorým šťastlivcom sa podarilo nájsť prácu, takže to bolo treba náležite osláviť.

Good Morning

Obidva filmy predstavujú nový pohľad na zaužívané témy a predstavujú stále silnú osobnosť Ozua ako scenáristu a režiséra. Detský hrdina nám pomáha viacej pochopiť kultúrne a spoločenské aspekty spoločnosti aká nám je aj napriek podobnosti v mnohom rozdielna.

Sila jeho tvorivého obdobia sa prejavila takmer na každom jeho filme z obdobia od 30 do 60. rokov 20 storočia. A hoci nebol natoľko žánrovo rozmanitý ako Akira Kurosawa, a ani neovplyvnil takú mieru svetových tvorcov, určite definoval veľmi detailne a precízne japonský žáner Shomin- geki, ku ktorému sa aj dnes vracajú rôzny tvorcovia ako je Jodži Jamada (má na konte remake Ozuovej klasiky Tokyo Story s názvom Tokyo family //obidva vrelo odporúčam//).
Jasodžiro Ozu tak dodnes patrí k jedným z najvýznamnejším svetovým režisérom, ktorý svojími príbehmi dosiahol nadčasovosť a ktoré sú stále zaujímavé a aktuálne aj napriek roku, kedy vznikli.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.