Knihy Literatúra

Japonská literatúra

Pavol Kopinec

Smysl naší vlastní existence nám možná bude mnohem pochopitelnější, když začneme vnější povrch a vnitřní obsah věcí vnímat právě opačně, než jak je obvyklé – jinými slovy, když budeme přehlížet obal a vnímat především obsah.

(Murakami – Kafka na pobřeží)

Japonská literatúra patrí svojim rozsahom, obsahom ako aj kvalitou k jednému z hlavných zdrojov svetovej literatúry, ktorú by sme jej bohatosťou a  vekom mohli prirovnať k literatúre Anglickej. Jej najviac charakteristickou črtou (a to najmä v poézii), ktorá ju odlišuje od iných druhov svetovej literatúry je jej stručnosť a krátkosť. Existujú rôzne dohady o tom, prečo je práve takáto. Niektorí autori uvádzajú, že na krátkosť literatúry mala vplyv najmä ostrovná izolovanosť Japonska od okolitého sveta, obmedzený priestor a zdroje na ktoré nadväzovala snaha o vytvorenie úspešnej kultúry cez efektívnu kultiváciu. Táto filozofia sa následne pravdepodobne premietla aj do japonskej literatúry.

Japonská literárna filozofia a jej základ je taktiež veľmi výrazný v porovnaní so západnou literatúrou a filozofiou. Dôležitý je vzťah medzi pozorovateľom a pozorovaným, ktorý je zaznamenaný a neustále testovaný. Nevytvárajú sa argumenty, alebo závery postavené na absolútnych pravdách, sú použité argumenty, ktoré zostávajú otvorené. Poslucháč, čitateľ je priamo v texte vyzvaný, aby zvážil všetky možnosti či už v slove, fráze alebo pri samotnom riadku. Takto vzniká prvý súbor možností, ktorý bude vytvárať vzájomnú interakciu k nasledujúcim ponúkaným súborom. Dominantným faktorom teda nie je slovo na stránke, ale možnosti, emocionálne reakcie, nápady a názory vytvorené v mysli čitateľa/poslucháča a tie zároveň nie sú zabetónované a nikdy nie sú rovnaké, aj keď môžu byť čitateľmi na záver vnímané podobne. Tento štýl je mimoriadne adaptívny a organicky živý. Pracuje s tým čo je dostupné. Poskytuje zrnko piesku, myseľ a ako ustrica neustále stavia okolo zrnka perlu.

Samotná japonská literatúra sa dá rozdeliť na niekoľko rôznych období, ktoré zahŕňajú prominentné práce a autorov. Japonská staroveká literatúra (do 8.storočia nl.), kedy sa ako klasický literárny jazyk používala Čínština. Japonská klasická literatúra (8. až 12. storočie), označovaná aj ako zlatý vek umenia a literatúry. Z tohto obdobia pochádza báseň Iroha, ktorá sa stala systémom staršej japonskej slabičnej abecedy Godžuon. Stredoveká literatúra (13. – 16. storočie) – v tomto období je napríklad zachytený vplyv etiky budhizmu a zenu na vzostupujúcu samurajskú triedu. Japonská ranná moderná literatúra (17. až polovica 19. storočia), japonská Meiji a Taisho literatúra (koniec 19. storočia až po 2. svetovú vojnu), známe ako obdobie rapídnej industrializácie a  obdobie uvedenia európskej literatúry v Japonsku. Posledným obdobím je japonská povojnová literatúra.

Báseň Iroha, český preklad:

Byť krásou květy oplývají,
nakonec všechny uvadnou
Mohl by tedy někdo snad
na tomto světě

na věky setrvat?
Dnes na cestě z pomíjivého bytí
nejzazší horu překročím
Pomine tento mělký sen
již nebudu ničím opojen.

(prel. Martin Tirala)

Japonskí spisovatelia pokrývajú širokú škálu tém, spoločným prístupom. Čo ich však charakterizuje je zdôraznenie vnútorného života a prežívania, s rozšírením pôvodnej posadnutosti vedomím rozprávača, ktorá bola zaužívaná v starších románoch. Objavujú sa opätovne staršie témy a veľa autorov sa vedome obracia späť na minulosť. Zaujímavé je, že budhistické postoje o význame poznanie seba samého a uštipačnosti pominuteľnosti vecí tvoria spodný prúd k ostrej sociálnej kritike tohto hmotného veku. Rastúci dôraz je v tomto období kladený na rolu žien, osobu Japonca v modernom svete, a pocit nevoľnosti obyčajných ľudí stratených v complexite mestskej kultúry. Veľmi populárnou sa stala fikcia a detská literatúra, ktorá začala kvitnúť od začiatku 80. rokov. Manga (komixové knihy) prenikli takmer každý sektor Japonského knižného trhu. Patrí medzi ne prakticky akákoľvek oblasť ľudského záujmu, ako je napríklad viaczväzková stredoškolská história Japonska, pre dospelých Manga o úvode do ekonómie, či pornografia. V súčasnosti prebieha diskusia, či Manga a Anime ako populárne druhy zábavy spôsobili pokles kvality domácej literatúry. Proti argumentom je, že samotná manga napomohla k väčšiemu záujmu mladých ľudí v Japonsku o literatúru a čítanie.

Na záver by som spomenul pár autorov, ktorých diela sú výnimočné a pre mnohých na Slovensku stále nie veľmi známe.

YasunariKawabatac1932

Yasunari Kawabata

Yasunari Kawabata prvý japonský modernistický autor, ktorý vyhral Nobelovu cenu za literatúru v roku 1968. Je výborný rozprávač, ktorý s citom vyjadruje podstatu japonskej mysle.

Medzi jeho diela patria napríklad Tanečnica z Izu (1926), Krajina snehu (1935), Tisíc žeriavov (1951), Hlas Hory (1954) – ktorý je jedným z autorových vrcholov. Autor rozpráva voľne plynúci príbeh o živote jednej japonskej rodiny. V príbehu sa striedajú radosti zo života starnúceho Tokijského obchodníka, jeho starosti o rodinu, úzkosť zo smrti a zmyslom života ako takého. Samotný príbeh je doplnený lyrickým popisom snov a myšlienok.

koboabe

Kōbō Abe

Kōbō Abe, tiež označovaný ako japonský Kafka. V jeho dielach sa spája kríženie žánrov ako sú surrealizmus a dokumentarizmus. Autor má výbornú slovnú obratnosť. Hlavnou témou jeho kníh je strata identity, odcudzenie a problémy v komunikácii.

Zaujímavé je dielo Piesočná žena (1964), ktoré napísal spolu s Hiroshi Teshigaharom. Román je tiež označovaný ako moderná verzia mýtu o Sizyfovi. Muž je donútený zdieľať obmedzený priestor s domorodou ženou, a tu sa ocitá v bezvýchodiskovej situácií, buď zomrieť, alebo kopať piesok.. Výborne natočený je i samotný film z rovnakého roku. Ďalšími dielami sú napríklad Dvojitosť ľudského bytia (1966) a Zničená mapa (1967). Viac, najmä o filmovej tvorbe autora sa môžete dočítať v našom seriáli Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe: Piesočná žena.

harukimurakami

Haruki Murakami

Haruki Murakami je významný súčasný japonský autor a prekladateľ. Vo svojich dielach sa zameriava na stratu milovaného človeka, nostalgiu lásky, vzťahové trojuholníky.

Jeho diela sú ovplyvnené najmä západnou literatúrou. Vie veľmi hodnoverne vykresliť prežívané emócie a zasadiť ju, či už do mestského alebo prírodného prostredia. Jeho najznámejším dielom je Nórske drevo (1987), v ktorom hovorí o milostnom trojuholníku a niekoľkonásobnej strate (samovražde) blízkych ľudí. Krásnym dielom je aj trilógia Kronika vtáčika na kľúčik (2002) s neočakávanými zvratmi udalostí, neuveriteľnými postavami a silnou atmosférou. Zaujímavými dielami sú aj Hon na ovcu (1982), alebo 1Q84 (2009).

Zdroje:

http://www.britannica.com/art/Japanese-literature

http://www.lexycle.com/courses/WLIT1/japan.html

http://www.gojapango.com/culture/japanese_literature.html

http://www.pantarhei.sk/autori/murakami-haruki.html

http://www.goodreads.com/author/show/6526.K_b_Abe

http://www.martinus.sk/?uItem=135152

https://www.librarything.com/author/kawabatayasunari

http://bookriot.com/2014/09/30/beyond-murakami-7-japanese-authors-read/

http://ajw.asahi.com/article/behind_news/people/AJ201307250046

http://www.nytimes.com/2011/10/23/magazine/the-fierce-imagination-of-haruki-murakami.html?_r=0

https://en.wikipedia.org/wiki/Manga

https://cs.wikipedia.org/wiki/Iroha

O autorovi

Pavol Kopinec

Pavol Kopinec

Študoval a neskôr pôsobil ako výskumný pracovník na Univerzite Komenského v Bratislave. Jeho hlavným predmetom záujmu je migrácia, spolunažívanie kultúr a ochrana ľudských práv. Niekoľko rokov pracoval ako projektový manažér pre utečenecké zariadenia na Slovensku a v medzinárodných tímoch monitorujúcich životné a sociálne podmienky detí migrantov. V tejto problematike publikoval doma i v zahraničí viacero článkov a je autorom dvoch kníh. Vo voľnom čase chodí do lesa, pozoruje hviezdy, sem tam píše a prekladá. Miluje mestá, ich potenciál a energiu a verí, že Star Trek raz bude skutočnosť.