Divadlo Kultúra & umenie

Jana Pilatová z Animare Silva: O oživovaní dreva a o jeho umeleckej hodnote

Pavel Chodúr

Animare Silva je projektom, v ktorom sa snažíte skĺbiť bábkové divadlo a vážnu hudbu. Kto prišiel s týmto nápadom?

Animare Silva je názov nášho divadla. V preklade z latinčiny znamená Oživovať drevo. My drevo, hlavne lipové, po prvé oživujeme tým, že z neho vyrezávame rozprávkové bytosti a po druhé, oživujeme tieto marionety v rozprávkach, s ktorými chodíme obveseľovať svojich divákov. Výrobe bábok, prevažne marionet, sa venujeme viac ako dvadsať rokov. Dve rozprávky, ktoré sme spracovali, sú z obdobia renesancie -od kostýmov, cez nábytok. K tomu sa, samozrejme, žiadala aj hudba z tohto obdobia aby bol obraz z kráľovského dvora ešte dokonalejší. Neviem či sa dá hovoriť o vážnej hudbe. V tej dobe to bola predsa ich pop music :-)či už v ľudovom prevedení alebo v prevedení profesionálnych muzikantov, ktorí hrávali na šľachtických dvoroch. Odmalička som mala vzťah k histórii. Po umeleckopriemyselnej škole som sa venovala reštaurovaniu starožitného nábytku, ovplyvnila ma aj práca na hrade Červený Kameň, kde ma zaujalo hlavne toto renesančné obdobie. Klasická hudba sprevádzala moje detstvo – navštevovala som hru na klavír v ľudovej škole umenia. Tieto všetky aspekty ovplyvnili moju – našu tvorbu. Preto sme začali s renesanciou.

ewew

A ako vaše divadlo vznikalo?

Keďže naše bábky väčšinou končili v zahraničí, dosť nás mrzelo, že našu tvorbu na Slovensku nemajú detskí diváci možnosť vidieť, tak sme sa rozhodli, že si vyrobíme rodinné bábkové divadlo. Zvolili sme rozprávku O Žabom princovi – má  najmenší počet postáv a bola vhodná aj pre najmenšieho diváka. Spočiatku sme hrali len pre návštevy, nemali sme ambíciu hrať na verejnosti. Veľa známych nás k tomu povzbudilo, pretože v tom čase nebolo na Slovensku dostatok tradičných bábkových divadiel. K tomuto zlomu prišlo v roku 2009 a po úspechu aj na Scénickej žatve sme sa rozhodli v tvorení ďalších rozprávok pokračovať. Na tradičnom divadle sa nám páči, že na tvorbe predstavenia sa podieľal každý z členov. Jeden výrobou bábok, ďalší šitím kostýmov, maľovaním kulís atď. Väčšinou boli veľmi zruční a herecky nadaní. My sa o takúto multifunkčnosť v našom divadle snažíme aj s našou dcérou Veronikou.

ppp

Vaše inscenácie Ako sa Jano s drakom porátal Žabí princ vychádzajú z ľudovej slovesnosti a predstavujú tradičné rozprávky detskému divákovi. Prečo vaša voľba padla práve na tieto dva príbehy?

Naša prvá rozprávka bola inšpirovaná bratmi Grimmovcami – Žabí princ.  Aby to lahodilo detským ušiam, manžel texty zveršoval. 🙂 Ďalšiu rozprávku, Ako sa Jano s drakom porátal, si vymyslel, je to jeho zveršovaná autorská práca. Naše predstavenia sú venované deťom od troch rokov, preto dej musí mať spád, nesmie byť zdĺhavý, musí byť akčný a zrozumiteľný. Dokonca by nemal mať viac ako 30 minút. Je to čas, počas ktorého dokážete udržať pozornosť najmenších detí.
Základom obidvoch rozprávok je, že dobro víťazí nad zlom. Podľa nás by mala byť každá rozprávka nositeľom tradičných ľudských hodnôt.

zakulisie

 

Čo musí mať bábka, aby spĺňala charakteristiku postavy a prečo sa vám lepšie pracuje s bábkami ako so živým hercom?

Najdôležitejšie na bábke je jej výraz tváre – mimika, držanie tela a ruky – gesto v akom ich vyrobím. Jedine to podtrhne, vykreslí charakter postavy.

A prečo radšej pracujem s bábkami ako so živými hercami?

Je to zážitok dávať život dreveným postavičkám! Takto si vyrobím zloducha aj nežnú princeznú, usmievavého gašparka, či  hlúpeho Jana. Bolo by zložitejšie nájsť takéto typy medzi živými ľuďmi, toto je pre mňa jednoduchšie a tvorivejšie. Ale najlepšiu odpoveď na túto otázku nájdete v poviedke Bábkar od Hansa Christiana Andersena, ktorú vrelo odporúčam. Plus drevení herci nereptajú na režiséra, na krajčírku, ktorá im šije šaty, ani na výšku honoráru… 🙂

erew

Vaše divadlo dbá na detaily a je tam silný vplyv renesancie. Vaše bábky sú príjemné na pohľad a majú aj do detailov vytvorené kostýmy. Viete nám trochu priblížiť prečo je to tak?

Ja neznášam povrchnú prácu, už ako dieťa som čítala len knižky, ktoré boli pekne ilustrované. Drevo je pre mňa vzácnosť, stále živý organizmus. Dobre si premyslím čo z neho vyrobím, musí to byť čo najdokonalejšie, ono si to zaslúži. Dlhé roky nám strom, z ktorého mám drevo, dáva kyslík, poskytuje ochranu pred slnkom, zvieratkám domov. Vážim si ho. Každá postava musí mať dokonalý kostým. Kostým, ktorý ju vystihuje. Marionety musia o sebe vypovedať aj keď sú niekde na výstave, nielen na scéne pri umelom svetle.

dd

Hráte pre detského diváka, ale vyhýbate sa interakcii. Idete klasickým prístupom. Do akej miery vnímate tento prístup ako prínosný pre detského diváka? Dokáže udržať pozornosť a, hlavne, čo ho podľa vás na vašom predstavení najviac zaujme?

Môj názor je, že bábkové predstavenie má byť predpríprava pre detského diváka, aby neskôr v dospelom veku rád navštevoval divadlo, operu, muzikály. Dokázal vnímať krásu scén, kostýmov, hudby. Myslím si, že dieťa by malo dostať cez bábkové predstavenie ucelený kultúrny zážitok – výtvarný, dramatický a hudobný. Interakcia sa mi zdá vhodná pre učiteľky alebo vychovávateľky ako spôsob zaujatia detí a rozvíjania ich umeleckých schopností. Nie všetky deti sú extrovertné. Pre tie introvertné nie je zážitok hrať, rady sa nechávajú unášať dejom ucelenej rozprávky. Sú deti, ktoré po interaktívnych predstaveniach nevedia rozoznať rozdiel a nedokážu obsedieť, vnímať ucelený dej. Často som bola svedkom, že hercom neskôr vykrikujú nevhodne do dialógov, nevedia rozlíšiť a akceptovať iný druh divadelného útvaru, žánru. A v konečnom dôsledku na to doplácajú deti, ktoré prišli do divadla za kultúrnym zážitkom. V našom tradičnom divadle máme niekoľko dejstiev, kedy sa menia kulisy a každá výmena zaujme deti novými scénami. Čím sú marionety  lepšie kĺbené, tým sa lepšie, prirodzenejšie pohybujú. Stáva sa nám, že deti sa po predstavení s bábkami rozprávajú, akoby uverili, že naozaj ožili. 🙂 A to je krásne, keď rozvíjajú svoju fantáziu!

tttt

Keďže si vyrábate bábky sami, jedná sa o určite komplikovaný a zdĺhavý proces. Ako dlho vám trvá vyrobiť jednu bábku? Dokonca robíte aj bábky na objednávku. Aká bola zatiaľ vaša najnetradičnejšia zákazka?

Áno. Výroba bábky je zdĺhavý proces. Záleží od zložitosti kĺbenia, kostýmov. Začínam návrhom, rozkreslením si postavy a hlavy spredu i z profilu. Prichádza na rad príprava materiálu, vyrezávanie, kĺbenie, brúsenie, maľovanie, povrchová úprava, výroba kostýmu, topánok, vyrobenie váhadla, naviazanie na nite. Spolupracujem s manželom. Časovo nám to zaberie 3-4 týždne. Každý kus je originál. Pre nás asi najnetradičnejšou zákazkou bolo vytvoriť bábku podľa herca, jednalo sa o javajku. Je to typ bábky vodenej z dola „revolverom“. Je to zariadenie, ktoré slúži na ovládanie očí a úst bábky. Bábky s otváracími ústami sme už vyrábali, ale s očami ktoré dokážu pozerať do strán, nie. Takýto typ bábok používajú bruchovravci, pôsobí neskutočne reálne.

puppeteer

Máte skúsenosti aj z iných krajín, kde ste prezentovali svoju tvorbu. Ako by ste zhodnotili stav súčasného slovenského bábkového divadla a toho svetového? V čom sú rozdiely? V čom je to podobné?

So svojou tvorbou a divadlom  sme reprezentovali Slovensko na rezbárskych workshopoch v Číne, v Turecku a na Doll Art v Rige, v Prahe. Hrali sme na bábkarskom festivale v Rakúsku v Mistelbachu. Neviem celkom porovnať súčasné slovenské divadlo so zahraničným, dlho sme nevideli predstavenia slovenských bábkových divadiel. Totiž, keď sme mali záujem vystupovať na bábkarských festivaloch na Slovensku, prišlo nám vyrozumenie, že s naším divadlom nezapadáme do koncepcie festivalu, prípadne sa ani neozvú. Preto som dlho nevidela slovenskú tvorbu. Divadlo robíme pre našich divákov, nepotrebujeme s niekým súťažiť. Najväčšou odmenou pre nás sú spokojní diváci na Slovensku i v zahraničí a nové pozvania na ďalšie medzinárodné festivaly, kde je naša práca ocenená.

Posledná otázka, kde vás môžeme najbližšie vidieť? Pripravujete nejakú novú hru?

Najbližšie nás môžete vidieť v Dome kultúry v Ružinove – Cultuse – dňa 22.1.2017. Ale medzitým hrávame v MŠ. A áno, pripravujeme novú hru, ale neprezradíme titul, je to prekvapko 🙂

stranka

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.