Divadlo

Jana Mikitková a Ján Fakla: S Ampliónom žijeme celý rok

Organizátori medzinárodného festivalu nového kabaretu a pouličného umenia Amplión, Jana Mikitková a Ján Fakla v rozhovore hovoria o tom, ako vznikala programová štruktúra festivalu i o tom, ako sa snažia osloviť práve lokálneho diváka.

Aký bol uplynulý ročník festivalu v konfrontácii s vašimi očakávaniami? 

J.M. „Nemali sme žiadne očakávania, skôr to boli obavy z návštevnosti v súvislosti s počasím, ktoré sa vyvíjalo  všelijako. Teraz, keď je festival na konci, môžeme povedať, že to bol taký malý zázrak a počasie vyšlo nádhere. Všetky štyri Cesty do neslobody, ktoré boli pod otvorenou strechou boli vypredané. Sme radi, že aj ostatné pouličné predstavenia sa odohrali vtedy, kedy mali. Čo sa týka umelcov, stretli sa tu veľmi príjemní ľudia z celého sveta, ktorí si porozumeli medzi sebou i s divákmi, čo sa napokon ukázalo na koncerte v Art Cafe, ktorý trval do štvrtej hodiny ráno.“

Čím je špecifická organizácia festivalu v Banskej Štiavnici?

J.F. V Banskej Štiavnici je ťažšie organizovať väčšie podujatie, ktoré je postavené na tom, že očakáva istú prípravu diváka. To znamená, že si návštevník pozrie dopredu program, objedná si lístok a naplánuje harmonogram toho, čo chce vidieť. Pokiaľ predpredaj prebieha slabo, hrozí, že skončíme v strate. Keď sa ľudia správajú “punkovo“ ohrozuje to festival.  Je to niekedy psychicky náročné. Amplión je ale multižárnový, ako programovo tak i divácky, tým pádom oslovujeme rôzne cieľové skupiny a nemusíme sa vždy trafiť.“

J.M. Tržby tvoria časť nákladov, čo je vždy risk. Vychádzame aj zo skúseností z príprav festivalu Kremnické Gagy.  Snažíme sa teda zvládať aj také situácie, kedy návštevník príde na predstavenie o desať minút neskôr. V porovnaní s minulými rokmi sa ľudia o desať minút zlepšili. Výchova diváka je behom na dlhé trate. Pri školeniach s dobrovoľníkmi a spolupracovníkmi vždy prízvukujeme, že chceme začínať načas a chceme byť presní. Náš program na seba úzko naväzuje. I najmenší posun sa môže zvrhnúť a narušiť programovú štruktúru, preto máme radi, keď veci fungujú.“

Nemali ste obavy z nižšieho počtu divákov vzhľadom na súbežne prebiehajúce podujatia ako Divadelná Nitra či Biela Noc v Bratislave? 

J.M. „Mnohý ľudia nám to hovoria, my však robíme festival pre stredné Slovensko, región Banskej Štiavnice a jej okolia. Nesnažíme sa získať diváka Divadelnej Nitry, ktorý je poučeným divákom. Vážime si festival Divadelná Nitra, navštevovali sme ho a tiež sme sa tam učili. Naša prioritná cieľová skupina je však iná.“ 

Aká bola účasť lokálnych divákov na festivale? 

J.M. „Ešte nemáme aktuálne čísla, ale vnímali sme, že publikum tvorilo viac miestnych ľudí. Pri exkurziách sme sa cielene zamerali na miestnych. Tri z nich sme venovali miestnym školám, študentom, pedagógom a dôchodcom. Dôchodcovia nakoniec účasť odriekli z obavy zo zimy, ale to je pochopiteľné. Miestnych divákov sme vnímali počas celého festivalu, boli na detských i na pouličných predstaveniach. Ide to krôčik za krokom. V rámci každého ročníka máme aj program venovaný miestnym. Počas prvého ročníka to bol výkričník, kde si ľudia mohli slobodne povedať, čo chcú. V druhom ročníku to bol práve antivýkričník, kde si naopak nemohli povedať kvôli strážcovi nič. Tento rok to bol filmový výkričník, ktorý bol dostupný na námestí, kde sa premietal film Čierne dni o okupácii v ´68.“

Pomohli účasti lokálnych divákov aj promo predstavenia na námestí?

J.F. „Promo určite pomáha. Robíme ich hlavne preto, aby ľudia cítili  atmosféru festivalu. Keď vidia napríklad tohtoročných The Primitives, povedia si, že to chcú vidieť celé. Dokonca si myslím, že by sme ich mali robiť viac na verejných priestranstvách. Nechceme sa skrývať pred divákmi. Získavať si Štiavničanov je ťažké, ale zistili sme, že každým rokom spoznávame veľmi veľa zaujímavých ľudí, ktorí sa pristavia a povedia, že to čo robíme je fajn a tešia sa z toho. To človeka poteší ale stále je ich na veľký festival primálo. Ľudia, ktorí prídu na festival s ním žijú tri plné dni. My s festivalom žijeme celý rok aj v smutnom novembri, aj v ťažkom februári, aj keď grant dostaneme, aj keď ho nedostaneme. V takomto prípade je spätná väzba nevyhnutná. Čím je jej viac, tým viac síl a motivácie máme. Rovnaký problém sme mali aj s Gagmi. Prvý i druhý rok to bol boom, potom sa to však utlmilo. Trvalo dlhšie vybudovať si dôveru. Rovnako dlho trvalo kým si ľudia navykli, že to čo donesieme je dobré. Myslím, že aj tu na Amplióne sme mali taký program, kde sme sa nemuseli za nič hanbiť.“

Ako vzniká programová štruktúra festivalu? 

J.F. „Program chodíme vyberať aj na festivaly do zahraničia. Každé predstavenie však vidíme vopred, minimálne na DVD. Už pri samotnom prvom strete s daným predstavením začíname rozmýšľať, či je vhodné z hľadiska dramaturgie a základných žánrov. Následne musí zapadať do programu aj tematicky. Samozrejme hneď uvažujeme aj o priestore. S priestormi a priestranstvami tu v Banskej Štiavnici máme skúsenosti, prihliadame však aj na technické zabezpečenie predstavení. Tento rok sa nám ťažko hľadal priestor pre The Primitives, nakoľko pri ich predstavení potrebujú len rovinu, čo sa tu hľadá veľmi náročne.“

J.M. „Technické zabezpečenie miesta je podstatné. Súbory vždy vedia do akého priestoru idú a sú s podmienkami oboznámení. Konzultovať všetko, čo je potrebné aby sa cítili komfortne je pre nás prirodzený postup. Súbory sú vždy ohúrený mestom. Počas tohto ročníka prišli niektoré súbor aj o deň skôr, aby si prezreli mesto a okolie. Mnohokrát sa na festival chcú aj vrátiť, no my sa nie veľmi radi opakujeme v dramaturgii. Pred ničím však nezatvárame dvere.“

O autorovi

Miroslava Luptáková

Miroslava Luptáková

Je študentkou žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Už niekoľko rokov pôsobí ako dobrovoľníčka filmového seminára 4živly, pričom posedné roky aj ako asistentka v oblasti PR. Dobrovoľníctvu sa venovala aj v rámci festivalu kabaretu a pouličného umenia Amplión v Banskej Štiavnici. Pôsobila aj ako lektorka v galérií Schemnitz Gallery, zameranej na súčasné slovenské výtvarné umenie.