Kultúra & umenie

Ján Kollár: Slávy dcera

By  | 

Národovectvo pookriava v rôznych substanciách a z pohľadu histórie často možno na prvý pohľad nepochopiteľne. Ktovie, akú úlohu by zohrával klasicista Ján Kollár dnes, a ktorý vo svojej dobe reagoval na spoločenské podnety ohrozenia kultúrnej svojbytnosti Slovanov svojsky. Bernolákovo zavedenie spisovného jazyka vychádzajúceho zo západoslovenského nárečia a prekladajúceho liturgické spisy a knihy nevzali za svoje všetky elity spoločenského života. Vrátane Kollára.

Treba brať históriu ako prameň jednoliatych smerov a prúdov, ktoré sa snažili o podobný rezultát, avšak diverzifikačné nástrahy všehodruhu ich jednotu delili v číro číru rozpoltenosť ideových postojov. Klasicizmus ako literárny smer vo svojom „zlatom veku“ prekvital na území terajšieho Slovenska niekedy medzi rokmi 1815-1835 a z toho svetového vyselektoval určité charakteristické znaky, ktoré v dielach štylisticky uplatňoval. Staval rozum pred citom a vychádzal svojim spôsobom zo starovekých antických prameňov.

Kollár sa snaží byť aj v láske a citoch spravodlivý. V diele Slávy dcera neuprednostňuje ani Mínu (zrejme „predstavujúca“ v reáliách F. Schmidtovú), ani vlasť, ale obe miluje naraz a narovnako. Vzhľadom k situácii však tento postoj „krváca“ pre jedno i druhé a snaží sa nájsť vo svojich činoch a vo svojom úsilí kompromisný údel. Jeho proporčnú hĺbku pre našinskú poéziu dokumentuje štruktúrna zložitosť a komplexnosť, pomocou ktorej sa snaží docieliť úprimnej katarzii. Začiatok 19.storočia sa nevyvíjal revolučne ani mravne dáko svetoborne, spodný ľud brázdil spodnosťou všedných rozkazov a povelov. Ak by sa pokúsil tú skutočnú racionalitu prevteliť vo vyhodnocovanie situácií pre a proti, ktoré ho trýznia a obklopujú, šľachta by ho v momente morálne a protiprávne „oskalpovala“ pod holučičkú zem.

Ján Kollár

Ján Kollár vo svojej obsiahlej básnickej skladbe Slávy Dcera konkluzívne predniesol vlastný rukopis uchopenia klasicistického učenia a vyjadril v ňom myšlienky hodnotových cností, ku ktorým prejavoval lásku. Tá sa priamoúmerne delila medzi jeho dievčinu a láske k vlasti a obe tieto emócie spôsobom reči vyjadrujú prechod klasicizmu k preromantizmu, kde sa vnemové archetypy prenášali na zreteľ nerozvážnej obety a paradoxne k absencii racionálneho pragmatizmu. Prúdy romantizmu tak začínali prenikať i do reálneho života.

Ukážka

Ukážka z Předzpěvu – 1.Spev (dielo pozostávajúce z celkovo 615 sonetov – 4+4+3+3)

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“.

Potom prichádza druhý duch s naťaženým lukom (luk – symbol lásky), ktorý prichádza odtiaľ, kde Kollár spoznal Mínu, čiže od brehov Sály. A tiež kladie Kollárovi otázku:

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“

Nastala polnoc. Kollár váha nad odpoveďou a potom prichádza rozhodnutie:

Mlčím, váhám: rázem rukou v ňádra sáhnu, 
serdce vyrvu, na dvé rozlomím:
„Na“, řku, „jednu vlasti pulku, druhou Míně.“

V závere spevu sa básnik lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť a oddanosť. Bez fyzickej prítomnosti.

Pozn.autora: Kollár neuznával Bernolákovu kodifikáciu a neustále sa držal proklamácie a zaužívanosti biblickej češtiny. Všeslovanská vzájomnosť pre neho znamenala jedinú istú spásu voči dobiedzavým susedom, ktorých výbojnú politiku otvorene kritizoval. Z toho možno pramení jeho držanie sa „menšej slobody“ pre prípadné evolučné vývojové tendencie slovenského národa pre slobodu pevnú, jednoliatu a istú. I tak má jeho dielo skvelý prínos v rámci obohatenia lexikálnej a kultúrnej identity a slovanského povedomia. Mínu (ktorú v básni tak nazval) ponechal v Nemecku a sľubujúc jej vernosť odchádza bojovať za práva českého a slovenského ľudu. Slávy dcera je náročné štylizované dielo, ktoré zveľaďuje inteligenčný rozmach i rozjímavé túžby citovej prikutosti.

Forma

Slávy Dcera je útlo previazané so symbolizmom. Dubisko extrahuje ruského obra, jediný územne tvoriaci samostatný štát a vzývajúc inšpiráciu pre ďalších Slovanov o ľudové prepojenie, verí v jeho neochvejnosť. Figúry vyjadrujú odtienivosť literárnej opisnosti a zvýrazňujú celkovú účinnosť: „Horší nežli divé války, hromy, ohně divější.“, t.j. varuje pred možným katastrofickým vyvrcholením neúnavného boja za osobné práva slobody a mieru. Emócie v básni sú často v disparátnom konflikte.

K racionalite sa však vracia najmä preto, lebo ľudia sú pasívni a bez kompromisov neustanú ani o to málo, čo vlastnia. Dielo preto umelecky variuje trópami, epitetonom, paralelizmom či klimaxom a dospeje k ráznej úvahe, kde aj docieľuje pochopiteľné vývojové autorové stanoviská. Žalospev nadobúda epický rozsah a tieto rádoby nezlučiteľné subžánre sa miestami vzácne prelievajú.

www.slavica.sk

Idea všeslovanskej vzájomnosti. Kollárov hutný asociačný motív, hoci o autonomizáciu Slovákov neuvažuje.

 

III.Spev

V kraji od Tatier k Tokaju prežil šťastnú mladosť, o to viac pociťuje svoj žiaľ.

Tu sem někdy první cítil radost,

záři Tater spatřiv zardělou,

tu všem vinšům písní veselou

každá louka učinila zadost.

Nyní žravou v srdci nosím žádost,

vlastní žel svůj lkáti nesmělou,

Ach, kdoby mi onu zmizelou,

mohl ještě navrátili mladost!

Zapomenout? Ne, to možné není,

raději chci věčne toužiti,

volím nemoc, nežli ozdravění.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach. Okrem toho sa zapája do diskusií o medzinárodných politických vzťahoch a všetky svoje postrehy na rôzne duchovné funkcie spoločenského života rozpisuje v pripravovanej štúdii.