Hudba Kultúra & umenie

Ivana Mer o svojom debute Early Works a o sile hudby

Pavel Chodúr

Je to už vyše roka čo vyšiel tvoj debutový album Early Works. Čo ti ten rok priniesol? Ako by si zhodnotila svoj vstup na Slovenskú hudobnú scénu?

Osobne, vydať album mi prinieslo akýsi druh integrity. Veľa z piesní už existovalo ako samostatných entít, niektoré aj niekoľko rokov a vydať ich spoločne na fyzickom nosiči mi navrátilo silu a koherenciu, zkonkretizovala a postavila som sa za svoju tvorbu.
Album letel poštou na rôzne kontinenty a hrá sa v nemainstreamových rádiách, vďaka ktorým sa hudba dostáva k ďalším poslucháčom.
Poďakovanie patrí aj vydavateľstvu Slnko Records, ktoré šíri a podporuje slovenských hudobníkov. Vydanie prinieslo aj nové koncertné príležitosti. Splnil sa mi sen zahrať si so speváčkou a skladateľkou Phaedrou z Nórska, ktorú som vždy z diaľky obdivovala za jedinečný a mystický prístup k hudbe. Dvojkoncert bol v Paláci Akropolis v Prahe, kde som ako študentka chodila na moje obľúbené kapely, takže to bol pre mňa veľmi špeciálny moment. Nedávno sme sa vrátili z hrania vo Francúzsku, kde sme neustále zažívali pozitívny kultúrny šok.
Na Slovensku pôsobím od roku 2013, nepremýšľala som nad konkrétnym časovým obdobím datujúcim môj vstup na Slovenskú hudobnú scénu, pretože som dlhodobo žila v zahraničí a dodnes veľa cestujem. Ak sa vydaním CD Early Works datuje môj vstup na domácu scénu, je to milé.

V súčasnosti sa roztrhlo vrece s tradičnými slovenskými motívmi a témami. Či už v hudbe, alebo aj inde. V tvojom prípade je tam cítiť určité flirtovanie s témou, ale nikdy do nej úplne nespadneš. Držíš si osobitý štýl, ktorý neviem nazvať inak ako poetický, melancholický, pocitový. Keď teda rozmýšľaš o hudbe, jej variáciách a možnostiach, prečo ti vyhovuje tento štýl a čo ti ako umelcovi prináša?

Moja tvorba sa tvorí voľne, dokonca mám rada keď sa nedá zaradiť do štýlu, lebo som nikdy so žiadnym pri tvorení nekalkulovala, ako ani s čerpaním z tradícií, ktoré sú krásne, ale nemôžem povedať, že by boli zdrojom mojej inšpirácie. Teším sa, ak sa zrodí niečo úplne nové, nezaraditeľné. Inakosť je pre mňa krásnom. Vnímam, že moje korene a pôvod je počuť v hudbe, vďaka istému typu farby, ktorý si nesie. No ide o úplne prirodzený výskyt, racionálne neovládaný.
Myslím si, že istá melanchólia, ktorá je počuť na Early Works bola spôsobená aj mojím životným obdobím. V nových skladbách ju už nenachádzam, aj keď sa veľmi rada vnáram do vnútorných svetov.
Osobne cítim, že autenticita je oveľa dôležitejšia ako štýl. Plný potenciál a otvorené srdce.

Vo svojich piesňach si výrazne jemná, pocitová. Až na pieseň M to M, ktorá mi príde hudobne niekde úplne inde ako zvyšok albumu, pričom vychádza z havajskej liečebnej metódy. Vedela by si nám povedať trochu viac o tejto piesni? Ako vznikala?

M to M je skladbou, ktorá je pre mňa najintímnejšou čo sa týka textu. Ten vznikol s melódiou tesne pred búrkou, všade sa blýskalo, asi tak ako u mňa vo vnútri (v danom momente som prechádzala náročnejším životným obdobím a pieseň bola pre mňa katarziou). Prišla som do štúdia, kde som svoj nápad zaspievala Oskarovi, s tým, že tam počujem veľa perkusií a dychov. Ten pieseň výborne hudobne a producentsky odel a dal jej potrebnú silu.
Hoʻoponopono som zakomponovala, lebo som ho vtedy neustále praktikovala a prišlo mi fajn priniesť ľuďom cez pieseň túto liečivú formulu. M to M je zároveň aj o ženskej prapôvodnej sile, ktorú každá v sebe nosíme. Zrod a produkcia tejto piesne boli skvelým zážitkom.

Najobľúbenejšou skladbou pre mňa je Krajina stratených víl. Tú pieseň počúvam stále dokola a evokuje vo mne niečo prírodné a krásne. Vedela by si nám tiež o nej bližšie povedať? Je tento prienik do slovanskej mytológie úmyselný?

To mám radosť. Nie prienik nie je úmyselný. Keď tak zdiaľky pozorujem celý album, je založený na intuícii a vnuknutiach a veľmi málo na dopredu postavených konceptoch. Krajina je veľmi minimalistická pieseň, kde hlavnú intenzitu nesie hlas doprevádzaný organovým zvukom. Poslucháč potrebuje istý druh vnívamosti, aby sa s ňou spojil. Najskôr vznikla báseň v Berlíne, volala sa M4 – ako električka, ktorou som často chodievala do centra a využívala dlhé trasy na písanie. V jednom momente nastúpilo mladé dievča, nezvyčajne vílieho vzhľadu. A ako sa tak rozhliadala medzi tichými pasažiermi absorbovanými mobilmi a tabletmi, prišla mi ako Stratená víla. Pieseň bola neskôr nahraná v Banskej Štiavnici, ktorá ako Krajina Stratených Víl perfektne sedí.  Doteraz mám obraz Štiavnice s touto piesňou spojený.

Spievaš po anglicky aj po slovensky. Aké má pre teba ako autora výhody spievanie v rodnom jazyku a v cudzom?

Slovenčina je krásny a bohatý jazyk a píšem v nej svoje často abstraktné úvahy či básne. Ak zistím, že niektoré z textov majú melódiu, zhudobním ich.
V angličtine tým, že som v nej denne komunikovala a obsahuje veľa otvorených samohlások, samotné fonetické zloženie slov mi dáva väčšiu slobodu pre hlasovú moduláciu. Cítim sa voľne pri frázovaní.
Spievam rada v oboch jazykoch. Prirodzene, slovenské texty komunikujú oveľa jasnejšie tu na Slovensku. Keď však koncertujem v zahraničí je komunikačným kanálom angličtina. Ich kombinácia je pre mňa ideálna. Nedávno som na koncerte spievala v španielčine, bolo to veľmi príjemné. Hudba má univerzálny jazyk.

Prečo bola pre tvoju tvorbu kľúčová spolupráca s Oskarom Rózsom? Vieš nám opísať ako ste sa stretli a ktorá bola prvá pieseň na ktorej ste spolu spolupracovali?

Na albume som spolupracovala s niekoľkými producentmi a každý z nich túto kompiláciu obohatil svojim prínosom. Konkrétne šlo o producentov z Francúzska – Anacole Daadlerop v prípade piesne Mereus a Marc-Eric Laine, ktorý produkoval Diamond Fields. Niektoré skladby som produkovala sama. S Oskarom sme nahrali dohromady štyri piesne, ktoré sú na albume, za čo som mu nesmierne vďačná, takisto za rešpekt a prístup k mojej tvorbe.
Prvý kontakt sme mali cez Rádio FM – kedy som z Berlína poslala svoju pieseň Pachoľa do programu, kde každý týždeň vybrané piesne hodnotila erudovaná osoba. No a v ten týždeň to bol práve Oskar Rózsa, ledva som stihla vypočuť si reláciu, bežala som totiž v obrovských gumákoch z metra a zapla som v presnej polovici, kedy už hovoril Oskar. Jeho komentár sa ma naozaj dotkol, vtedy som ešte nevedela o koho ide, keďže som pribehla k rádiu neskoro. Zistila som to od kamarátky, ktorá mi gratulovala. To už naozaj zachádzam do detailov. Neskôr ma Oskar pozval na rozhovor do Rádia Devín, kde v tom čase viedol reláciu – tam sme sa osobne spoznali a rozhodli spolupracovať. Oskar mi v danom období
dodal ako autorke a speváčke sebadôveru. Ja totiž nad všetkým veľa premýšľam a obraciam z tisícich strán.
Prvou piesňou, ak si správne spomínam, bola práve Krajina Stratených Víl. V ten istý večer ako si ju vypočul, som ju v jeho štúdiu aj nahrala.

Foto: Ivo Kiapeš

Na čom práve teraz pracuješ? Kedy budeme môcť počuť tvoj druhý album? A ak na ňom pracuješ a môžeš o ňom niečo povedať, bude iný ako tvoj debut, alebo budeš tvoriť v rovnakej atmosfére?

V podstate druhý album už vyšiel cez digitálne vydavateľstvo Asteroidea Digital Records.
Ide o Early Works – REMIXED, na ktorom si môžte vypočuť pôvodné piesne zremixované DJ-mi a producentmi z rôznych častí sveta – Japonsko, Uruguay, Grécko, Argentína, Austrália.  Momentálne čakáme na posledné bonusové tracky a zároveň hľadám vydavateľstvo pre jeho fyzické vydanie.
Pripravujem aj úplne nový hudobný materiál v spolupráci s Cristianom Estrellom.
Naplno som začala tvoriť na umeleckej rezidencii v Divadle Pôtoň.
Pôtoň je jedinečným miestom na Slovensku, práve pre priestor na tvorbu, ktorý poskytuje nielen v oblasti hudby, ale aj divadla a výtvarného umenia.
Čo sa týka termínov a atmosfér, tie si zatiaľ nechám pre seba, aby som Vás prekvapila a vyšiel album, tak ako je naplánovaný a ako si ho predstavujem.

Foto: Ivo Kiapeš

Čo pre teba znamená hudba v oblasti vyjadrenia? Myslíš si, že môže posúvať hranice vnímania, učiť, pociťovať, vzdelávať, ako to robia iné umelecké druhy? Čím je hudba pre teba špecifická?

Veľmi komplexná otázka. Odpoveď je jednoznačne áno. Hudba je hlbokým komunikačným nástrojom, môže odovzdávať silné posolstvá, môže zahojiť či liečiť, ale aj energeticky stiahnuť. Môže otvárať brány do rôznych realít, to záleží už na samotnom hudobníkovi a autorovi, čo chce publiku odovzdať, ale takisto aj na poslucháčovi a jeho otvorenosti, chuti počúvať a hudbu vnímať.
Dá sa ňou viesť k poznaniu a povzneseniu, no je ňou možné aj manipulovať a otupiť celé masy.
Preto si myslím, že nielen hudobníci, ale všeobecne umelci nesú istý druh zodpovednosti za svoju tvorbu, ktorou môžu ovplyvniť jedného človeka či ľudstvo v smere akom sa rozhodnú. Hudba je mocným nástrojom, zapisuje sa niekde hlboko v našich štruktúrach.
Existuje dojímavý dokument – „Alive inside“ – o pacientoch trpiacich alzheimerovou chorobou, ktorí nerozpoznávajú ani najbližšiu rodinu a pri vypočutí svojej obľúbenej piesne sa zrazu všetko rozsvetlí a rozpomenú sa aj na najmenšie detaily svojej minulosti. Zaujímavé, nie?

Aké sú tvoje hudobné vzory a inšpirácie?

Hudobných vzorov a inšpirácií je veľmi veľa.
Špeciálne obdivujem ženy hudobníčky, Lisa Gerrard, Anoushka Shankar, spomínaná Phaedra, Iva Bittová, Agnes Obel. Mnoho ľudí si prekvapivo ešte stále myslí, že ženy v hudbe sú tie čo len niečo odspievajú, prípadne by k tomu mali ešte krásne vyzerať a za tým všetkým stojí niekto iný. Ja si však dovolím tvrdiť, že sú to práve autorky, hudobníčky a speváčky, ktoré svoje projekty vďaka sile, kreativite a odhodlaniu dotiahnu do úspešného konca. Preto sú pre mňa inšpiráciou aj moje kamarátky a hudobné spoluputovníčky, ktoré okrem produkcie kvalitnej hudby sú skvelým príkladom všetkých týchto atribútov. Zdenka Trvalcová a jej projekt Voilá, Nina Rosa, Bára Zmeková, ktorých hudbu jednoznačne čitateľom odporúčam. Jana Kirschner, Sisa Fehérová a Katarzia do tejto skupiny samozrejme tiež patria.
A aby som nezanevrela aj na šikovné mužské pokolenie.  Yann Tiersen a Lubomyr Melnyk, vytvárajú nádherné klavírne svety. Zbožňujem minimalizmus a jeho váženého zástupcu Arvo Pärta a zo súčasných autorov ma ohromila silná výpoveď Benjamina Clementina.
Príroda a ticho tam sa nabíjam, sú mojim zdrojom.

Kde vystúpiš najbližšie a kde môžeme sledovať tvoju tvorbu?

Najbližšie koncerty budú na Festivaloch v Čechách – Festival Luhačovice a Festival Boskovice – to sa aj rýmuje.
V auguste je naplánované turné v Maďarsku.
Ďalej koncerty v zázračnej Banskej Štiavnici v rámci festivalu 4 Živly, pôjde o hudbu k nemému filmu, na ktorej pracujem.
Na festivale Zvuk for Štiavnica, kde miesto koncertu je do poslednej chvíle utajené, ma bude doprevádzať Nina Rosa s Cristianom Estrellom.
Na jeseň bude koncert v mojej rodnej Banskej Bystrici v obľúbenom kultúrnom centre Záhrada so skvelým I am planet, s ktorým tento rok pripravujeme vydanie EP – I shall hear in heaven. Všetky novinky a informácie nájdete na mojich stránkach – www.ivanamer.com, prípadne na FB stránke.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.