Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 9 (Príbeh Shivani a detí z Varanasi)

Pavel Chodúr

Pre mňa je každý správny príbeh o postavách. V našom živote sa častokrát prestrieda značné množstvo ľudí a každý z nich v nás niečo zanechá. Môže sa jednať o nejaký čin, alebo gesto. Rozhovor, alebo myšlienku, čo sa usídli v našej mysli a prinúti nás zamyslieť sa, alebo sa pozrieť na konkrétny aspekt nášho života z inej perspektívy.

Viera v osud je zvláštna vec. Riadi naše životy určitým smerom a určitou cestou. Ponúka nám možnosť voľby. A využiť tú voľbu vyžaduje určitý druh pochopenia, vyzretosti a súcitu. To najväčšie pochopenie, ktoré dokážeme zakúsiť je poznanie, že nie sme na tomto svete sami. Že tu existuje akýsi poriadok a prepojenie s tým koho a kedy stretnete a ako mu dokážete, alebo ako on dokáže vám pomôcť. Všetci múdri učitelia (a nemyslím tých čo vyučujú na školách) nás učia, že pomoc má najväčší význam keď je nesebecká. Pretože len tým, že spravíte niečo pre niekoho a neočakávate nič naspäť, prejavíte kúsok súcitu a dobra na mieste, kde ho možno nikto nečakal.

Shivani.

Shivani.(Photo by Richard Kay)

Najkrajšou vecou vo Varanasi neboli pre mňa spaľovacie obrady, vysmiate indické dievčatá, ani smradľavá Ganga, alebo duchovní žobráci. Najkrajšou vecou vo Varanasi boli deti. Deti čo spia na strechách, každé ráno bojujúce s nepríjemnými makakmi o jedlo a svoje zdravie, ktorí skáču po strechách a na každý prudký pohyb reagujú agresívne. Sú to deti, čo po zobudení vypustia šarkana do vzduchu, aby zaplnil svetlomodré nebo farbami. Ráno po zobudení môžete vidieť množstvo šarkanov, čo ako tichí strážcovia bdejú nad riekou a tými čo bývajú pri nej. Tým, ako keby zabraňovali dušiam mŕtvych, aby odišli z tohto posvätného miesta, skôr ako je potrebné. Sú to deti, pracujúce od útleho veku v rôznych perifériach, aby uživili svoje rodiny, alebo aspoň prispeli svojim dielom do rodinnej pokladnice. Sú to deti chodiace do školy, vďaka charitatívnym spolkom, aby mali aspoň nejakú šancu na budúcnosť.

Deň vo Varanasi plynie rovnako. Nikto nič od zajtrajška neočakáva a snaží sa vykonávať rovnaké činnosti a práce ako včera. Nové veci ho buď posilnia na duchu, alebo ho prinútia spozornieť a nezopakovať chybu ak sa mu znova nepríjemná situácia postaví do cesty. Keď sme po prvýkrát s Rišom zavítal do chudobnej štvrti ohromila ma veľkosť ich biedy, ale čo bolo silnejšie a neopísateľné a čo sa mi vrylo do pamäti a na čo nikdy nezabudnem, bola sila ich dobrosrdečnosti.

Samotný fakt, že sa o nich zaujímate v nich vzbudzuje pocit očakávania. Ľudia, ktorí nič nemajú, ale poznajú príbehy o šťastí sa odrazu na nás pozerajú ako na niekoho, kto im to šťastie môže priniesť. V ich priestore pre nich nie ste žobrák, ale návšteva. Deti sa na mňa lepia a žadonia o fotku. Predvádzajú sa. Povinnosti idú bokom a život v komunite sa na chvíľu zastaví. Stačilo pár návštev v chudobných štvrtiach a po zvyšok našej cesty nás deti na ulici zdravili a kričali na nás slová ako „Hi“ a „ Hello“. Tie čo nevedeli po anglicky sa uspokojili s tradičným „ Namaste“.

Viem, že v mojich poznámkach opakujem často určité situácie. Snažil som sa o presné vyjadrenie mojich pocitov z cesty. Chcel som zaznamenať všetko čo sa tam stalo a prezentovať to raz komukoľvek, kto o to bude stáť. Preto majte prosím so mnou trpezlivosť, keď sa niektoré veci budú opakovať. Nerobím to úmyselne, alebo naschváľ. Píšem to znova preto, lebo situácia bola buď o nový vnem doplnená, alebo slúži ako snaha o pripomenutie atmosféry, ktorú som už raz opisoval.

Rišo, Ja, Shivani, Gotam.

Rišo, Ja, Shivani, Gotam.(Photo by Richard Kay)

Takže ako som spomínal už dávnejšie, Rišo sa snažil nájsť nejaké pekné malé dievčatko, ktoré by mu malo pózovať pre fotografiu mamy a dcéry, sediacich na loďke na Gange. Keď sme sa s našimi sprievodcami dostali na úplný okraj Varanasi, stáli sme zoči-voči mestečku stanov, v ktorých spali ľudia na špinavej zemi, hneď vedľa budovy policajného riaditeľstva. To bolo zrenovované, veľké a moderné. Tento kontrast bol do oči bijúci a hlavne pôsobil strašne drzo.

Ľudia v tomto mestečku sa živia tým, že žobrú. Keď si zoberieme, že mesačný plat takého predavača je 150 – 150 rupií. Pričom jedno kilo ryže stojí 20. Je to nepomer čo sa nedá opísať slovami. Na Slovensku sa našim bezdomovcom darí výborne. Tu ľudia a je jedno či starí, alebo mladí od hladu a horúčavy zomierajú. V čase monzúnov, kedy voda v Gange stúpne, sa ľudia z mestečka presťahujú na ulicu, kde ich obchádzajú autá a rikše, alebo spia v odstavených kanalizačných valcoch kde sa skrývajú pred dažďom a vlhkosťou.

Deti z chudobných štvrtí.

Deti z chudobných štvrtí.(Photo by Richard Kay)

To všetko pred očami veľkej a modernej budovy policajného riaditeľstva. Rišo mi povedal, že to vysporiadanie sa s chudobou, o ktorom som mu rozprával, že s ním budem mať problém, nespočíva v tom, že chudobu uvidím, ale že im budem chcieť pomôcť. A bohužiaľ nie som v situácií aby som im pomohol, alebo dal nejakú šancu. A priznám sa, že pre moju dušu to bola vtedy asi najťažšia skúška, akú som v živote aj na tej ceste zažil.

Vidím v nich toľko pokory a dobra a tak veľmi by som si prial dať aspoň niektorým z nich príležitosť na lepší život, pretože sa o nich nikto nezaujíma a ja ani dnes neviem na nich zabudnúť. Prvýkrát si uvedomujem, že som obklopený zbytočnosťami čo nepotrebujem. Keď sme prišli do tejto chudobnej štvrte privítalo nás dievčatko Shivani. Má šesť rokov, šperk v nose, na zeleno namaľované nechty a tmavo zelené šaty. Usmieva sa na nás žiarivo-bielymi zúbkami. Shivani rovnako ako iné deti z chudobných štvrtí bola nadšená fotením. Keď som jej po tomto skúšobnom fotení daroval krabičku keksíkov venovala nám ten najkrajší pohľad.

Shivani.

Shivani.(Photo by Richard Kay)

Na druhý deň sme ju fotili už so všetkým čo k takému profesionálnemu foteniu patrí. Dostala za to 1000 rupií, ale ako asi predpokladáte, skončili peniaze u jej mamy. Shivani nedostala nič a bola smutná. Jej mama má zlomenú ruku zo škaredého pádu. Malá Shivani má ešte menšieho brata Gotama. Ten má zase problémy so zrakom a nevidí. Má 3 roky. Je to rodina žijúca v zaprášenom stane uprostred najväčšej biedy. Shivani tým, že sa narodila do takej rodiny je odsúdená na život v chudobe. Škola je na miestne pomery nepredstaviteľne drahá. Okolo 15000 rupií. To znamená, že Shivani čaká rovnaký osud ako jej matku.

Natrafí na nejakého mladíka, pravdepodobne z jej osady a budú prežívať zo dňa na deň, budú mať nedostatok peňazí a veľa krkov na živenie. Až dokým z nich niekto neochorie. Lieky a doktor sú rovnako drahé ako jedlo, alebo obyčajná deka na prikrytie pred nočným chladom. Tieto rodiny nemajú ani to. A keď majú, tak je to rozpadnuté, zatuchnuté a špinavé. Ako keby to poslúžilo svojmu účelu už strašne dávno. Toto je prostredie v ktorom Shivani prežíva.

Deti z chudobných štvrtí.

Deti z chudobných štvrtí.(Photo by Richard Kay)

Večer pred 9. decembrom sme s Rišom sedeli na strešnej reštaurácií nášho hotela a napadla nám rovnaká myšlienka. A to, že by sme mohli Shivaninej rodine trocha pomôcť. Keďže je nemysliteľné, aby sme jej zaplatili školu, na čo potrebuje aj súhlas rodiny, tak sme sa rozhodli, že jej pomôžeme v maličkostiach v ktorých pomôcť môžeme. Rozhodli sme sa že kúpime jej a jej bratovi topánky, pretože žiadne nemali. Tiež, že im kúpime novú teplú deku pod ktorou budú môcť spať. A potom sme sa dohodli, že kúpime pre väčšinu detí nejaké dobroty k akým by sa za iných okolností vôbec nedostali.

Nie je toho veľa. A viem, že ju všetky tieto veci potešia len na malú chvíľu. Dada mi raz povedal, že jeho snom je byť bohatý, aby mohol týmto ľuďom pomôcť so vzdelaním, s lekárskou starostlivosťou a s ubytovaním. Neviem či to hovoria preto, aby spravili na nás dojem, alebo tomu naozaj veria, ale ja dúfam, že sú to dobrí chalani snažiaci sa pomôcť kde sa dá. Viem, že to, čo chceme spraviť, jej nedá príležitosť akú potrebuje. A aj keď určite dostaneme od Shivani a jej brata a matky veľa úsmevom a vďaky, tú pomoc čo naozaj potrebuje od nás nedostane. Po tom všetkom sme sa jej pýtali – k čomu sa v denníku určite dostanem – čo je jej veľkým snom. Povedala, že jej snom je, čo najdlhšie pomáhať svojej matke. Myslím si, že ma o hodnote rodiny a života naučila viac ako si sama uvedomovala. Na Shivani a na deti z chudobných štvrtí vo Varanasi nikdy nezabudnem.

Na záver mi prosím odpustite,  že som tento cestopis narušil touto úvahou ale nikde inde sa mi to počas cesty nežiadalo tak veľmi ako tu. A keďže vám rozprávam príbeh a ten je vždy o postavách, chcel som aby ste spoznali tú, čo ma naučila najviac.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.