Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 8 (8 a 9 deň)

Pavel Chodúr

7.december (8. deň)

Pracovný deň. V tom zmysle, že som sa zobudil na zvonenie budíka skoro ráno a išiel som spolu s Rišom, Raju a Dada na prehliadku brehu na loďke. Od včerajška mám črevné problémy (rozumej – sedím neustále na hajzli). Moja izba nie je vôbec zlá, ale kúpeľňa by si zaslúžila vyhodiť do vzduchu. Okrem faktu, že tam je neustále potopa, mám tam aj cvrčka, ktorý aj túto noc neprestával cvrlikať. Dohováral som mu, ale očividne nevie ani „ň“ po Slovensky. Takže sa musím zaťať a nejako to vydržať.

Ale vráťme sa k loďke. Ak kráčate popri brehu Gangy máte možnosť vidieť množstvo ľudí čo na vás neprestajne vykrikujú „Boat, Boat.“ Ak máte o „boat“ záujem, zaplatíte niekoľko rupií a potom sa už len plavíte popri Gange. My sme mali ale sprievodcov a tí nám vybavili odvoz zo svojich vlastných kamarátskych kruhov. Jazda popri brehu, kde sa hromadne kúpu ľudia je neuveriteľný zážitok.

Pripadal som si ako v zoologickej záhrade. A priznám sa, že to nebol veľmi príjemný pocit. Pozerali sme sa na ľudí, pre ktorých bol život s vierou niečím úplne prirodzeným. Turisti to mali ale za atrakciu. Neustále si ich fotili a mali celý očistní rituál, za jedno veľké predstavenie. Princíp viery spočíva v tom, že rieke odovzdáte všetko. Niečo čo je pre mňa neuveriteľné a zároveň fascinujúce. V rieke som mal možnosť vidieť dve ľudské telá, jednu mŕtvolu mačky, pričom o pár metrov ďalej si ľudia tou istou vodou vyplachovali ústa, alebo si umývali intímne miesta. Rišo fotil ako divý a ja som zase točil na kameru.

Loďka.

Loďka.(Photo by Richard Kay)

Potom sme prešli na druhý breh. Tam bola púšť, loďky s Indami a s túlavými psami. Táto piesočná pláž plná ľudských, konských a psích výkalov bola do biela zafarbená žiarivým slnkom. Na niektorých miestach bolo zoschnuté blato, ktoré vyzeralo ako mapa všakovakých cestičiek. Po skončení tejto prehliadky sme sa vybrali na raňajky.

Raju s Dadom nás zobrali do jednej záhradnej reštaurácie, ktorá sa práve prebúdzala k životu. Na streche sídlila skupinka makakov a Raju rozprával nie len o tom, že ho jeden raz pokúsal a ukradol mu chapati (indická placka), ale tiež že pred dvoma rokmi chodil s dievčaťom, ktorú tieto opice zabili. Dodnes neviem či to myslel vážne, alebo nás chcel len vystrašiť. Každopádne som minimálne ja bol voči ich šanteniu na stromoch a streche obozretnejší.

Ako som sa skoro zje...l.

Ako som sa skoro zje…l.(Photo by Richard Kay)

Rovnako Raju rozprával o ženách a o pravidlách, aké musia dodržiavať. Hovoril o nich s úctou čo sa mi veľmi páčilo. Ženy v Indií sú totiž neuveriteľne verné. Môžete ich biť, kričať na ne a oni vás stále milujú (alebo aspoň rešpektujú), pretože vedia, že ste si mohli vybrať akúkoľvek inú ženu, ale vybrali ste si práve ju. Vytvorilo sa tak puto, ktoré žiadny problém nedokáže zničiť, lebo je posvätné. Netvrdím, že je to tak vždy, ale z 90% to v Indií skutočne takto funguje. Pri jeho opisovaní mi napadlo, že aj niektoré slovenské ženy by sa sem mohli ísť pozrieť a uvedomiť si, že to na tom Slovensku nie je až také zlé.

Po výborných raňajkách – ovsená kaša s medom a banánmi, palacinka s džemom a výborná cibuľová omeleta – sme sa vybrali za človekom, ktorý sa volal Kalu. Ten človek bol asi najväčším stelesnením pokoja. Tak nejako by som si predstavoval osvieteného. Každý pohyb, každé slovo, aké povedal bolo podané ako keby sme mali pred sebou všetko čas na svete. Nebolo sa kam ponáhľať. A automaticky sme sa dostali na jeho vlnu. Z uponáhľaných Európanov sa odrazu stali Európania pokojný.

Loďka na Gange.

Kalu mal malý obchodík v jednej zapadnutej uličke v starej štvrti vo Varanasi. Vyrábal svoje vlastné korenia a vonné oleje, využívané hojne na aromaterapiu. Všetky odparoval sám a aj všetky korenia si sám miešal. Chcel som si od neho kúpiť budhistický ruženec, pre mojich kamarátov doma. Až v tomto obchodíku sa mi to podarilo. Ďalej som si kúpil znak Óm vyrezaný do kryštálu a 4 vonné oleje. Minul som tam asi najviac peňazí z celej svojej cesty, ale cítil som sa veľmi spokojne. Pri odchode si zapísal naše mená a s úsmevom nám ukázal fotku svojho strýka, čo bol zároveň aj jeho učiteľ, s herečkou Goldie Hawn, ktorá rovnako ako my navštívila tento obchodík. Rišo si kúpil tradičnú indickú hudbu, masala korenie a jeden vonný olej. Potom sme sa vrátili na izbu, kde som znova okupoval niekoľko minút môj zatopený záchod. Hold, živočíšne uhlie tu akosi nepomáhalo.

O hodinu a pol na to, sme sa vybrali fotiť naše prvé fotky za pomoci techniky. Išli sme za malým dievčatkom Shivani a potom do ďalšej chudobnej štvrte pre mamičku v červenom sári, počúvajúca na meno Asa. Deti z jednej osady nás presviedčali aby som im spravil nejaké fotky. Ako obvykle sa na mňa po odfotení začali lepiť, aby mali lepší výhľad na obrazovku. Keď sa jednalo o fotku, nepoznali hraníc. Strkali sa, zhadzovali sa na zem a aj sa občas tĺkli drobnými pästičkami, len aby sa im ušlo viacej miesta pred objektívom.

Asa.

Asa.(Photo by Richard Kay)

Fotenie aj napriek Rišovej chorobe (prechladnutiu) a mojim črevným ťažkostiam dopadlo dobre. Síce sa Asa a Shivani tvárili neprirodzene, čo sa týka nejakého náznaku nehy. Boli si totiž navzájom cudzie a celá situácia bola pre nich značne nepríjemná. Pre Asu možno o trochu viac ako pre Shivani. Nakoniec sa ale Rišovi podarilo spraviť niekoľko pekných fotografií. Keď sme skončili vyplatili sme dievčatá a vybrali sme sa na hotel. Bol som tak vyčerpaný, že som okamžite zaspal. Ešte pred tým som sa ale zakrútil do svojej deky a napadla mi jedna myšlienka. Čo robí ľudí na tomto mieste tak šťastných? Prechádzal som sa okolo slumov, kde žili niekoľko členné rodiny, okolo polorozpadnutých domčekov s jednou izbou aj okolo obchodíkov, kde jedna miestnosť slúžila aj ako obchod aj ako spálňa.

Asa so svojimi deťmi.

Asa so svojimi deťmi.(Photo by Richard Kay)

A keď sa pozriete do očí tím ľuďom, tak vidíte, že sú šťastný. Radujú sa z maličkostí. Z ničoho. Viera v karmu tu má svoje neoceniteľné miesto. Na očiach im vidieť lásku, pokoru, radosť a odovzdanie sa osudu. Určite je to ťažký život, ale je to život oslobodený od akéhokoľvek plánovania. Nevedia čo bude zajtra. Riešia to, čo je dnes. Aby mali čo do úst, aby splnili všetky potrebné rituály, potrebné pre silu a šťastie. Ak sa odovzdajú rieke, ak jej dajú úplne všetko, ona im to vráti. Ako? To si neviem vôbec predstaviť. Na to aby som to pochopil, by som sa musel asi vzdať všetkého čo poznám. Ale preto sa popol sype do špinavej Gangy. Pretože je to ich rieka. A všetci v nej chcú nakoniec skončiť.

Zaspávam. A cvrčka sa snažím ignorovať. Ale je to úplný blbec.

8. december (9. deň)

O dnešnom dni sa toho nedá veľa povedať. Mám suseda, ktorý vždy keď ráno začne neďaleká mešita zvolávať ľudí k modlitbám, sa začne prechádzať v šľapkách po chodbe ako námesačný. Dnes som ho videl. Starý, tlstý pánko s peknou oranžovou bodkou na čele. Rišo to počul tiež. To monotónne kráčanie, ako keby kvapkal vodovodný kohútik a nie a nie ho zastaviť. Rišo otvoril dvere, pánko ho pozdravil a Rišo porazený kultúrou a vierou toho miesta si znova ľahol do postele. Ja som zostal vo svojej izbe a snažil som si pritlačiť mäkký vankúš na hlavu. Ale modlitby, cvrček, pánko v šľapkách, kvapkanie vody a šantenie makakov za oknom ma porazilo.

Ráno sme sa vybrali fotiť Sadua. Vytipovali sme si ho pár dní pred tým. Moje črevné problémy sa znova ozvali, takže vstávať o 5. a absolvovať, všetko čo sme mali mi odrazu prišlo nad moje sily. Plus som bol nevyspaný.

Chudoba.

Chudoba.(Photo by Richard Kay)

Nakoniec sme to ale predsa len zvládli. Sadu mal 77 rokov a stal sa mníchom keď mal 20. Rodina ho nerešpektovala (tým asi myslel, že nerešpektovala jeho rozhodnutia a pohľad na život), a tak od nej odišiel. Dnes sme boli čo sa týka fotenia omnoho istejší ako včera. Práca nám išla od ruky a Rišo nafotil výborné obrázky. Sadu nemal trému ani sa necítil neisto. Na všetko reagoval bez problémov a keď začalo vychádzať slnko, dostali fotky vytúženú atmosféru.

V Gange si počas fotenia plával potkan veľký ako mačka, hore bruškom. Skrátka obyčajné ráno vo Varanasi. Po skončení sme sa vybrali na hotel, kde som si konečne vydatne pospal. O 1 sme sa stretli s Rajuom a Dadom. Išli sme si rozmeniť peniaze na miesto, kde mali dobrý výmenný kurz, lebo ako to býva v hoteli sa nás snažili oklamať.  Ako ste už určite vyčítali v Indií sa platí Rupiami. Na všetkých bankovkách je hlava Gándhiho. Peniaze sa nesmú z krajiny vyvážať a dajú sa zameniť, len na vybraných miestach, či už za doláre, alebo eurá.

Išli sme sa najesť do reštaurácie, kde som si aj napriek svojim problémom dal kura Tikka. Po jedle nám doniesli malú dózu, kde bol pepermint a cukor pre svieži dych, čo v tej skvelej kombinácií v našich ústach vytvorilo chuť hašlerky. Potom sme išli do výrobne sári. Mal som možnosť vidieť celý proces výroby od začiatku, kedy sa vyberá látka, po farebné ozdobovanie, sušenie a predávanie.

Ako sa zohrieva mlieko.

Ako sa zohrieva mlieko.(Photo by Richard Kay)

Jednalo sa o ručnú výrobu šatiek, posteľných bielizní, kobercov a sári. Takže tomu zodpovedali aj ceny. Mrzelo ma, že som si nemohol kúpiť deku, ktorá ako keby z oka vypadla tej z Thompsonovej grafickej novely Pod dekou, ale okrem obrovskej ceny aj na Indiu som si nevedel predstaviť ako ju budem so sebou vláčiť po ďalších mestách. Jednalo sa ale o príjemné zoznámenie z ďalším aspektom Indickej kultúry. Vedel by som možno o tom napísať viac, keby som sa tomu rozumel.

Potom sme kúpili niekoľko sladkostí pre niektoré chudobné deti s tým, že ich zajtra potešíme. Kúpili sme aj pre Shivani (pretože ako sme sa dozvedeli z fotenia bola sklamaná, lebo čakala cukríky a keksíky, ale dostala len peniaze, čo aj tak išli do rúk jej mame). Rozhodli sme sa, že jej spravíme radosť a kúpime jej nejaké topánky, aby nemusela chodiť vo svojich starých, otrhaných.

Večer sme s Rišom živo diskutovali o vzťahoch, nezištnej pomoci a sledovali pri tom sviečky na malých lodičkách na hladine Gangy zoskupených prúdom do rôznych vzorcov a zoskupení. Zajtra nás čaká predposledný deň vo Varanasi a radi by sme ho využili tak, že spravíme niečo dobré. Teraz sa idem ale začítať do Exupéryho Citadely a potom sa pokúsiť zaspať.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.