Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 7

Pavel Chodúr

6. December (7.deň)

Za celú indickú cestu sme s Rišom stretli množstvo ľudí hovoriacich nám o tom, ako im táto cesta zmenila, alebo má zmeniť život. Opustili svoje komfortné zóny. Zanechali za sebou prácu čo ich nebavila, vzťahy, ktoré ich poznačili, rodinu, čo im liezla na nervy. Chodili z jedného miesta na druhé, skúšali nové veci, spali v lacných hoteloch, a užívali si život plnými dúškami. Ak idete do Indie na dovolenku tak budete sklamaný. Hluk, iná mentalita a zažívacie ťažkosti spojene s množstvom rôznorodého korenia vás vedia ukrátiť o množstvo pekných zážitkov. Ak sa ale vyberiete do Indie aby ste „našli samých seba“ a ste nastavený tak, že sa prispôsobujete situáciám a neočakávate, že to bude naopak, dostane sa vám tej najkrajšej odmeny. Prítomnosti. Nevnímate staré krivdy, nemyslíte na budúcnosť. Ste valcovaný prítomnosťou a stávate sa úplným človekom aspoň na malú chvíľu. Všetci títo cestovatelia, ktorých stretávame, či už z Ázie, alebo Ameriky, majú na tvári úsmev a v srdciach pokoru. Kráčajú, zdravia a čítajú múdre knižky. Nejako to k tomu patrí. Mnohokrát si myslíme, že sme v živote sami. Pritom tu viac, ako kdekoľvek predtým vnímam, ako všetci túžobne hľadáme to isté. Je v tom určitá skrytá múdrosť. Alebo je to primitívne jednoduché. Spýtajte sa detí.

Raju a Dada.

Raju a Dada. (photo by Richard Kay)

Ráno začalo normálne. Samozrejme, že som kvôli cvrčkovi veľa nenaspal. Každých pár minút som sa musel postaviť a začať kývať dverami. Očividne sa tam niekde schovával, pretože hneď prestal, len aby mohol znova začať, keď budem znova prikrytí. Vyšli sme s Rišom do strešnej reštaurácie a naraňajkovali sme sa. Namiesto televízie sme rozospatí sledovali skupinku makakov. Matka pacifikovala deti a samci sa preháňali po strechách, alebo sa škriabali na nevhodných miestach. Pred hotelom nás už čakali Raju a Dada. Dnes sme mali hľadať vhodných ľudí na fotografovanie. Rišo si totiž doniesol techniku a chcel ju nejako využiť. Hneď za hotelom v úzkej uličke sme natrafili na skupinku Saduov. Hinduistických mníchov s dlhými fúzmi a bradami, turbanmi v oranžových rúchach, meditujúci a prosiaci dobrosrdečných miestnych a turistov o almužnu.

Uličky vo Varanasi.

Uličky vo Varanasi.( Photo by Richard Kay)

Zatiaľ čo si Rišo s Rajuom vyberali pre fotenie toho najvhodnejšieho, ja som robil video. Znova sme sa dostali ku Gange. Rieka bola plná člnov. Tie premávali na vyprahnutú krajinu oproti svätému mestu alebo sa dostávali do blízkosti Ghatov (očistné miesta), kde sa ľudia každé ráno chodili kúpiť a očisťovať sa.  Kravy ležiace neďaleko sa na to unavene pozerali. Žena nechávala svoje deky a plachty roztiahnuté na zemi, po dôkladnom umytí v posvätnej rieke. Brahminovia zatiaľ žehnali ľuďom (za peniaze samozrejme), alebo sa potierali popolom z ohnísk, kde sa spaľovali mŕtvi. Sú považovaní za svätých mužov. Ja mám čím ďalej, tím viac pocit, že svätý muž môže byť v Indii takmer ktokoľvek.

Potom sme navštevovali chudobné štvrte. Deťom stačilo naozaj málo. Videli kameru a rozutekali sa k nám. Chytali ma, nútili ma aby som ich stále fotil. Dospelí sa znova usmievali a deti boli nadšené. Po obede sme sa vybrali za mesto. Tam v stanovom mestečku stála jedna veľká kolónia rodín žijúcich pod plachtami, alebo igelitmi. Sú to tí najchudobnejší z najchudobnejších. Tu sme našli krásne malé dievčatko Shivani. Tá nám na Rišovu žiadosť krásne zapózovala v polohe lotosového kvetu, za čo som jej dal ako odmenu balíček medových keksíkov, ktorý som si ráno prezieravo strčil do tašky s tým, nech sa podelí.

Z našej strechy.

Z našej strechy.(Photo by Richard Kay)

Dodnes by som vám nevedel výraz na jej tvári opísať. Pamätáte si tie momenty, kedy napíšete na svoju facebookovsku stránku aký ste strašne šťastný a posielate (neviem komu) milióny smajlíkov? Alebo keď vám niekto povie super vtip a vy začnete od uvoľnenia krochkať? Tak stále sa k tomu ani nepribližujete. Človek čo nič nečaká dostane vždy viac. Za dlhú dobu som videl úprimné šťastie. Som sentimentálny a melancholický, jasné, že ma to dojalo. Shivani potom celý čas utekala za nami k našej rikši a vďačne nám kývala.

Cesta naspäť sa niesla v Rajuových a Daduových dialógoch o ženách a sexe. Dvaja pubertiaci v rozpuku. Rozmýšľal som, čo je z toho vôbec pravda. Vonku začal poriadny výpek. Bolo mi jasné, že sa večer budem pozerať na spálenú tvár a krk. Teplo jednoducho nemám rád. A na to, že bol December tu bolo príšerných 35 stupňov. Namietate, to je ale skvelé!! Ideme do Indie!! Pre vás len jedna poznámka – čo si myslíte, že sa stáva s odpadkami, fľusancami, výkalmi a smradom nesúcim sa od Gangy pri 35 stupňoch?

Doprava na Gange.

Doprava na Gange. (Photo by Richard Kay)

Dadu a Raju ma chceli zobrať k veštcovi, ktorý číta z dlane. Keďže sme sa rozprávali o podobných veciach už včera, súhlasil som, že to skúsim. Keď sme prišli do jeho izby všade sa to hemžilo švábmi a ja som bol zhrozený. Potom prišiel starý muž, ťukal si niečo do mobilného telefónu a začal sa ma nezúčastnene pýtať čo potrebujem. Čím to je, že každého človeka čo som stretol a čo mal niečo spoločného s duchovným vývojom, málokedy pôsobil duchovne. Skôr ako nejaký podvodník, alebo šarlatán. Chcel som odtiaľ vypadnúť. Mal som z toho celého nepríjemný pocit, ale nemohol som len tak odísť. Začal mi hovoriť o rôznych možnostiach výkladu, o čase, ktorý to trvá a koľko za čo budem platiť. Nakoniec sme sa vyhovorili, že nemáme peniaze a dali sa na odchod, začo veštec uštedril Rajuovi nevrlý pohľad.

Je to tak. Rovnako ako nám rikšiari chceli nahovoriť, že v obchodných domoch dostaneme skutočnú Indiu, len aby dostali peňažnú províziu, tak aj Raju s Dadom si chceli prísť na svoje. Je to úplne prirodzené a vôbec som sa na nich za to nehneval. Inú možnosť obživy očividne nemajú a nezostáva im nič iné, len počúvať a byť šikovný.

Rozlúčili sme sa s nimi a vybrali sa na hotel. Zajtra sa ideme plaviť po Gange a fotiť si ranné rituály miestnych. Chvíľu sme strávili v strešnej reštaurácií a sledovali svetielka na loďkách ako plávajú po najšpinavšej rieke, akú som kedy videl. Uvidíme, čo zase prinesie zajtrajšok.

Dobrú noc.

Pali vs. cvrček: noc druhá.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.