Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 6

Pavel Chodúr

5. december (6. deň) VARANASI.

 Veľa som toho nenaspal.
Kupodivu cestovanie indickým vlakom nedopadlo až tak zle. Za 2000 rupií sme si našli kupé prvej triedy. Ako som už spomínal, jediné za celú cestu. Malo dve lôžka a dalo sa zamknúť a tým pádom sme sa nemuseli o našu techniku vôbec báť. Lenže namiesto pôvodnej 12 hodinovej cesty sa naše teriganie vo vlaku pretiahlo na 16 hodinovú jazdu. Ráno som počúval hudbu a sledoval chudobné domčeky popri koľajnici, pri ktorých stáli kôpky a pyramídy s kravským trusom, slúžiacim ako palivo. Videl som polia, kanály a drobné osady (pozostávajúce často z niekoľko desiatok domov), úplne vytrhnuté z civilizácie a pritom sa snažiace do nej silou mocou dostať.

Ganga.

Ganga. (Photo by Richard Kay)

Do Varanasi sme prišli okolo obeda. Keď sme sa konečne vymotali spod masy ľudí vychádzajúcej z vlakovej stanice, chceli sme si nájsť nejakého vodiča, čo by nás odviezol na hotel. Lenže ako to už na staniciach v Indii býva, obkolesilo nás ich hneď niekoľko. Našťastie pre jedného vychytralca, čo si nás počkal už pri vystúpení z vlaku, sme sa v rámci cti a určitých morálnych hodnôt rozhodli pre neho. Alebo teda, aby som upresnil, držali sme sa ho ako kliešť ženskej sukne, len bez toho erotického podtónu. To ale pobúrilo niekoľko ostatných vodičov, ktorí to považovali za podvádzanie. Takže mu znemožnili vyjsť z parkoviska a tak nám neostávalo nič iného len si nájsť niekoho nového. Takto to dopadá vždy keď morálka čelí krutej vypočítavosti a mamonu reality. Nevyhrá.
Našli sme ho, ale Rišo unavený z cesty rázne povedal, že ak nás už chce niekto odviesť, tak nech si pre nás pekne krásne príde na miesto, kde sme práve stáli. A kým sme čakali, mal som možnosť vidieť (ako vlastne vždy, keď sa začnem v Indii okolo seba obzerať), vyfúknutie krásneho, dlhého sopľa, ktorý vyšiel z útrob asi 50 ročného Inda, a ktorý po opätovnom fúknutí skončil na jeho košeli. Rikša nás viedla mestom.

Strešná reštika, týpek a Rišo.

Strešná reštika, týpek a Rišo.(photo by Richard Kay)

Bolo ešte divokejšie ako Delhi a pritom v niečom až priveľmi rozdielne. Ako náhle totiž zmeníte mesto, alebo oblasť, naskytne sa pred vami úplne nová India. Je plná nových chutí, smradu aj ľudského prístupu. Mení sa krajina a aj zvuky. Odrazu ste znova niekde inde. Skúsenosti predchádzajúceho dňa sa vynulujú a vy sa začínate učiť všetko od začiatku.
Vodič zastavil pred úzkou uličkou s tým, že nás do hotela dovedie. Tak sa začala naša cesta všakovakými uličkami v ktorých by sme sa inak stratili. Na strede ciest boli väčšinou kravské lajná, špinavé psi, kozy, potkany a ľudia. Predstavte si uličku širokú ako jeden ozrutne tučný človek s roztiahnutými rukami a potom si dopodrobna predstavte nás, ako sme sa tomu všetkému museli uhýbať bez toho, aby nás niečo nepohryzlo, nezašpinilo a ak si to cez uličku švihla motorka, tak ani nezrazilo. Pritom sme stále museli sledovať vodiča, čo mal tieto uličky naštudované a zároveň si nájsť a zapamätať aspoň jeden oporný bod, ak tadiaľto pôjdeme dakedy sami. Nakoniec vodič na Rišovu prosbu spomalil a doviedol nás do nášho „hotela“. Puja guest house.
1 hviezdičkové ubytovanie so strešnou reštauráciou a s výhľadom na Gangu. Naše izby boli v pohode aj keď o nejakom komforte nemohlo byť ani reči. Rišo sa rozhodol, že kvôli môjmu chrápaniu bude lepšie ak budeme mať 2 samostatné izby. Moja mala zaplavenú celú kúpeľňu, takže som mal po celý pobyt neustále mokré ponožky, topánky a v kúpeľni sajrajt.  Po ubytovaní sme sa stretli s našim sprievodcom Rajuom a jeho kamarátom Daduom. Obidvaja mali okolo 21 rokov, prechodenú takmer celú Indiu, a živili sa ako sprievodcovia turistov. Vybavujú, ukazujú, vysvetľujú, radia a hlavne komunikujú za nás s miestnymi. Obidvaja sú veľmi pobožní. Išli sme si obzrieť mesto a lámali sme konverzačné ľady, kde sa len dalo. Naša reč sa zvrtla na fotografovanie, filmy, ženy a dievčatá a samozrejme na zmysel života. Ale taký ten iný, nie ten ako ho prezentovali Monty Python.

Izby.

Izby.(Photo by Richard Kay)

Chalani sú na svoj vek dosť znalí a dobre sa s nimi kecá a argumentuje, aj keď ich angličtina nie je až taká perfektná. Netvrdím, že moja je. Len hovorím fakty, nič viac.  Zobrali nás do starej štvrte, kde sme mali možnosť vidieť chudobných, ale dobrosrdečných Indov, ako nás zdravia úsmevmi a svojím typickým NAMASTE. Počas cesty sme tiež mali možnosť vidieť riešenie domácich ťažkostí alá India. Tu si muž jednoducho vezme svoju ženu, zovrie ruku v päsť a jednu jej pleskne. A potom ešte a ešte. Sledujú to deti, susedia aj rodičia a potom si ide znova každý za svojim. Feministky sem ešte nestihli doraziť a ak hej, tak pravdepodobne ležia na dne Gangy. Dokým sa netrhajú končatiny a nevraždí sa, je mužovi dovolené svoju ženu zmlátiť. Akýkoľvek pokus o prekazenie násilia by bol pre nás katastrofálny. Preto sme radšej mĺčky kráčali ďalej. India je ešte aj teraz veľmi nevýhodnou krajinou pre ženy. Panuje tu prísny patriarchát a aj keď vo väčších mestách ako Delhi, alebo Bombaj, sa už nájdu aj modernejšie ženy(+/-), tak inde sa s nimi narába rovnako ako pred sto a viac rokmi. A o Varanasi ako meste s najznámejšou tradíciou a tiež medzi najchudobnejšími kastami to platí dvojnásobne. Prišli sme k jednému z brehov Gangy, kde sa na kraji vody vyprázdňovali dievčatká z chudobných štvrtí a pár metrov od nich sa v nej zase kúpala dvojica mladíkov. Ako keby bola Ganga prvotriedny bazén. Sedel som na schodíkoch a celú situáciu sledoval a nedokázal pochopiť (zase raz) čo tu do pekla robím? Mal som a stále mám pocit, že to čo sa pred mojimi očami odohrávalo, je mimo moje chápanie, ale aj tak som to mal asi vidieť.

Dievčatká po potrebe.

Dievčatká po potrebe.( Photo by Richard Kay)

Potom nás chalani zobrali do indickej pizzérie. Dal som si zeleninovo ovocnú pizzu, bez mäsa a syra. V mnohom pripomínala náš Hawai. Po jedle sme sa znova vybrali kráčať popri naposvätnejšej rieke v Indii. Prechádzali sme okolo svätého miesta, kde parta jogínov a hinduistických mníchov s palicami načúvali kázni obrovského (myslím tým tučného) rečníka.  Po chvíli sme došli na miesto, kde sa spaľovali mŕtvy. Videl som niekoľko tiel spaľovaných plameňmi z ktorých sa vznášal biely dym.  Deti do tiel šťúchali palicami a robili tak otvory do spáleného tela, aby mal oheň viacej prístupových ciest. V Indií je spaľovanie veľmi drahá záležitosť. Hlavne kvôli drevu. Videli sme rebríky na ktorých nesú obete, ktoré boli pokryté ostro vzorovanými prikrývkami, potom rodinou prinesené ku Gange, kde telo poslednýkrát umyjú. Nalejú mŕtvemu do úst vodu. 5X. A potom telo spália. Po spálení rodina zoberie popol, umyje sa a očistí sa v Gange a potom vysype popol do rieky. Do Varanasi idú mŕtvy z celej Indie. Z Udaipuru, Rajastanu, Kalkaty, Delhi. Prevážajú sa v ozdobných truhlách. Chudobné rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť drevo, dávajú spáliť svojich blízkych elektrinou, ktorá je lacnejšia. Pri tomto spálení, ale nemôžu byť prítomní. Robí sa totiž v miestnosti podobnej peci, niečo ako u nás krematórium. Potom sme sa zúčastnili ceremoniálu venovanému mieru v srdciach všetkých ľudí, matke všetkých riek – Gange a bohyni Lakšmí. 3 muži v habitoch rozsievali do 4 svetových strán kadidlo, oheň, vodu, kvety a ovievali okolie vejárom na vytvorenie vánku. Turisti fotili ako divý a my s Rišom sme dostali bindi(červenú bodku) na naše čelá.

Alebo ako ma masér, chcel masírovať

Alebo ako ma masér, chcel masírovať.(Photo by Richard Kay)

Po návrate na hotel napíšem z hotelového netu rodine a potom sa vyberieme do reštaurácie na streche na náš tradičný masala chai. Sledujeme Gangu v noci. Rekapitulujeme deň (plánovať je zbytočné, India vždy dokáže prekvapiť), smejeme sa, rozoberáme život, lásku, vzťahy, prácu a vôbec všetko. Teraz som v izbe. V kúpeľni mám kopec sajrajtu aj cvrčka, a za oknom obývanú strechu plnú hlučných ľudí a skupinku makakov, škriekajúcu len tak do vetra. Dnešná noc bude zaujímavá. Najviac ma ale potešilo, že aj napriek novému prostrediu, som mal dnes možnosť vidieť skupiny detí na strechách, ale aj všade po meste ako si púšťajú šarkanov. Čo je asi ich najobľúbenejšia hra. Mal som chuť sa k nim pridať. V hoteli máme aj zubatého maséra ponúkajúceho svoje služby na vizitke, kde je fixkou dopísané „THE BEST“ nad textom Hotel masseur.
S Rišom sme sa rozhodli, že nemusíme absolvovať úplne všetko, aj keď nás masér presviedčal, že vie robiť masáž na sucho, aj s olejíčkami. Za tých 5 dní čo tu budeme si chceme spraviť výlet na Gange. Fotiť z rieky a sledovať východ slnka. Dnes sa ale musíme vyspať. Idem teda do toho, dúfajúc, že mi ten cvrček nebude liezť na nervy.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.