Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 5

Pavel Chodúr

4. december (5. deň)

Tieto riadky píšem na ceste z Dehli do Varanasi. Mesto zmizlo za oknami vlaku a vidno len čiernočiernu tmu. Za dverami kričí predavač „CHAI!!“, a ja sa snažím jeho volanie ignorovať. Nie preto, že by som si nedal výborný masala chai, ale preto, že potrebujem spísať zážitky posledného dňa v Delhi.

Tam kde sa odkladajú topánky.

Tam kde sa odkladajú topánky.( Photo by Richard Kay)

Spali sme pomerne dlho. Rišo mi potom pri raňajkách tvrdil, že som chrápal, čo mohla byť pravda, lebo som mal na posteli veľa vecí(hlavne servítky ), ktoré po mne neprestajne hádzal. Pred spaním som trocha meditoval, čo mi prišlo ako vhodná vec, keď uvážime, že som bol v Indií a čítal Dalajlámu. Ale meditácia netrvala dlho, pretože sa ozval hurónsky Rišov smiech, keď ma uvidel. Myslel si, že meditujem tvárou k stene(čo som aj robil), a potom mi to neprestával počas cesty pripomínať. Viackrát som v Indii už nemeditoval.

Obidvoch nás to každopádne dostalo do stavu, kedy nechceme ísť spať, plus sa z pod okien ozývala pieseň Justina Biebera, takže sme išli na neskorú večeru, kde som ochutnal výborne Tikki kura. Potom sme sa boli pozrieť odkiaľ znie tá príšerná hudba. Na uliciach sa konala svadba a neďaleko nášho hotela svadobná párty. Sledovali sme Indov v zaujímavých krojoch ako v desiatkach kráčajú na jedno miesto, smejú sa a veselia sa. Vo vzduchu sa vznášala vôňa korenia a mäsa s ktorou bojoval intenzívny zápach moču. Biebera vystriedali indické piesne a takto to pokračovalo niekoľko hodín.

Pri východe z metra.

Pri východe z metra.(Photo by Richard Kay)

V Delhi som chcel vidieť povestnú Záhradu piatich zmyslov, nachádzajúcu sa v oblasti Qutab – kde sme už videli vežičku, tak veľmi obľúbenú u samovrahov, že z nej pravidelne skákali na zem. Preto tam teraz vidíte oplotenie a vstup do nej je zakázaný.

Bohužiaľ Záhrada piatich zmyslov, nebola vyznačená na našej mape. Aby ste chápali, dostali sme od hotelového personálu len kreslenú mapku akú často nájdete na zadnej krabici cereálií a to bolo všetko. Turizmus je tam veľmi obľúbený a keď si neobjednáte od hotelového personálu auto s vodičom, tak ste odkázaný na pouličných rikšiarov. A tí, aj vďaka svojej biednej znalosti angličtiny, vás budú viesť na miesta, ktoré nie vždy vyhovujú vašim kultúrnym a spirituálnym požiadavkám.

Ja pri Lotus Temple.

Ja pri Lotus Temple.(Photo by Richard Kay)

Tým chcem povedať, že akokoľvek som ukazoval prstom do vzduchu, kreslil pomyselné body pod našou mapou, aby som všetkým vodičom vysvetlil, že Záhrada existuje, len nie je na mape, tak som bol len za obyčajného psychotického debila a do záhrady sme nešli. Rišo sa síce smial celú cestu. Ja som bol ale nasratý. Nakoniec nám jeden vodič ponúkol, že nás tam odvezie za 100 rupií. Bez váhania sme naskočili. O tri ulice ďalej, naskočil do vozidla ešte jeho synovec. Študuje v Austrálií a údajne chodil 3 mesiace so Slovenkou. Potom došiel vozidlu benzín. Ospravedlnili sa nám, dostali svoju 100 a potom prišlo ďalšie nezmyselné ukazovanie, vysvetľovanie a bohovanie. Záhradu sme ale nevideli.

Nakoniec som sa rozhodol, že skúsime ešte raz navštíviť Lotus Temple a tentoraz sa dostať do vnútra. A aspoň to sa nám podarilo. Lotus Temple je naozaj prekrásny architektonický počin. Vtipné bolo, keď som videl ako si budhistickí mnísi, točia chrám na kamery SONY vertikálne. Asi majú pri pozeraní radi naklonené hlavy na bok a keďže sú húževnatí predpokladám, že to zvládnu. Odložili sme si naše topánky a v ponožkách, vyhýbajúc sa vtáčim výkalom sme kráčali do vnútra.

Rišo pri Lotus Temple.

Rišo pri Lotus Temple.(Photo by Richard Kay)

Na anglických sprievodcov s bodkami na čelách, čo masturbovali svojími vedomosťami nad davom nadšencov sme sa vykašlali a ponorili sme sa do ticha priestoru. Bol obrovský a chladný. Ľudia sa modlili, šepkali si takmer nepočuteľné modlitby a tak sme si tam nejakú tú modlitbu za šťastný návrat a za cestu plnú nevšedných a potrebných zážitkov odriekli aj my.

Potom sme sa rozhodli ísť do islamskej pevnosti Jama Masid. Chceli sme tam ísť už prvé dni, ale kvôli svetlu(pre tých čo nevedia je islam náboženstvo, kde sa modlí 5 krát denne, čo značí že vstup do chrámu je obmedzení touto skutočnosťou), a vstupnému sme sa tam nedostali. Cesta tam bola príšerná. Prvýkrát sme zažili kolosálnu zápchu. A tým myslím, že sme sa nehýbali dobrých 40 minút. Ani o  centimeter. Nakoniec sme zaplatili a prekračujúc káry, koče, vyhýbajúc sa kravám, koňom, ľuďom, taxíkom, rikšiam, cyklorikšiam, obchodom a predavačom, sme išli do metra a odviezli sa bližšie k Jama Masid, kde sme to chceli zvládnuť pešo.

Ticho v chaose.

Ticho v chaose.( Photo by Richard Kay)

Keď sme konečne dorazili, nechceli nás vpustiť dnu s fotoaparátom a tak sme sa s Rišom vystriedali a prechádzali sme sa po obrovskom priestore, kde nám nad hlavami krúžili doslova mraky holubov. Chvíľu som to sledoval. Sadol na mňa neuveriteľný pokoj, asi ako vždy keď stojím tvárou v tvár obrovskej budove z minulosti. Studený kameň pôsobil blahodárne na moje ubolené nohy.

Vyšli sme von, lúčiac sa v duchu s Delhi. Odrazu sa pred nás nahrnul zástup cyklorikší. Po zážitkoch z predchádzajúceho dňa som sa rozhodol, že si z nich tentoraz vystrelím ja. Tak som začal rozprávať výhradne po Slovensky. Rišo sa automaticky pridal. A rozohrali sme ďalšiu etudku. Ukazovali nám miesta na našej nakreslenej mape – väčšinou to bola ale budova obrovského obchodného domu. Len raz som použil skomoleninu slova Waterfall, čo vodičov utvrdilo v tom, že musíme ísť do obchodu, lebo Waterfall tam určite majú. Celá konverzácia bola asi na rovnako dementnej úrovni, ako keď sa v predchádzajúci deň Rišo pýtal na Flying carpet, a po návšteve toho obchodu mu malo byť vyhovené.

Kráčali sme a kŕdeľ vodičov nás prenasledoval. Keď to takto pokračovalo hodinu a nedokázali sme sa ich zbaviť, tak sme si nakoniec jedného zobrali, nech nás vezme do hotela. Dobrosrdečne nás tam zobral za 100 rupií a išiel uličkami, kde sa ledva dostal, išiel v protismere (čo je super zážitok hlavne ak ide oproti vám trúbiaci autobus, ktorý nemá v úmysle vôbec spomaliť). Dostal nás na stanicu a my sme mu dali peniaze. Ako náhle videl v mojej ruke zväzok 100 a 1000 rupií, jeho dobrosrdečnosť bola preč a už nás chcel chytať a žobrať od nás viac. My sme sa mu ale v dave ľudí stratili. Prišli sme na hotel, zavolali nášmu sprievodcovi, čo nás mal čakať vo Varanasi, dali si ľahkú večeru a vybrali sa na železničnú stanicu.

Rišo na nej spustil monológ o tisícke Indov na jednom mieste. Ja som si zobral kameru a točil som tú masu ľudí. Rôznorodú, neuhýbajúcu sa, tlačiacu sa. Zastavilo ma niekoľko chalanov a prinútili ma vymazať záznam. Očividne neboli veľkí fanúšikovia turistov. Alebo nechceli aby sa všetka špina a bordel dostal na facebook a youtube. Darmo som im hovoril, že facebook nemám a že youtube viem používať asi tak ako moja babka. Nepomohlo. Musel som pred ich očami zmazať niekoľko záznamov, inak hrozilo, že mi kameru rozbijú. Pokorený som sa vrátil k Rišovi. Vo vlaku sme si našli  dvojlôžkové kupé – čo bolo výsostné potešenie. Už nikdy sa nám také potom nepodarilo zohnať. Ten večer sme si zamkli dvere, pili vodu, jedli sušienky, pozerali Best Exotic Marigold Hotel a potom som spisoval tieto riadky.

A tak začala druhá etapa našej cesty. Zajtra budeme v najposvätnejšom mieste celej Indie. Držte palce.

Dobrú noc.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.