Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 4

Pavel Chodúr

3. December (4 deň)

Môj zenový kamarát hovorí, že premýšľaním o minulosti veľa nezmeníme. A ak sme natvrdnutý a silou mocou na ňu myslíme, tak si neužijeme to, čo nás práve v tejto chvíli obklopuje. Keď nazeráte do minulosti vidíte všetky svoje úspechy a neúspechy. Tie svoje, aj tie, čo ste vykonali na iných. Sedím si na večernej terase – hľadím na smog Nového Dehli a diskutujem s Rišom o všetkých krivdách zakotvených v čase, kdesi veľmi ďaleko. Sú to veci, kde náš príbeh začína a ktorý nás definuje, ale našťastie má tendenciu stále smerovať k lepším ránam a rozhodnutiam ak teda naozaj, NAOZAJ, nie sme natvrdnutý. Ale aj keď nás každý deň čakajú tieto zmysluplné úvahy, pretože či už chcete alebo nie máte tendenciu reflektovať svoje činy, a tak chlastáte masala chai a pritom sa stále snažíte presvedčiť mozog, že všetko okolo vás je skutočné. Ale vráťme sa k sumarizácií zážitkov z dnešného dňa.

Dnes sme konečne vstali o siedmej. Po ľahkých raňajkách pozostávajúcich z hrianok s maslom, džemom a z ovsenej kaše s medom sme sa vybrali do Lotus Temple. Bol pondelok, čo bol zároveň jediný deň, kedy bol chrám zatvorený. Takže na protest sme zašli do neďalekého parku plného bezdomovcov, havranov a jogínov, aby sme si ho mohli aspoň z patričnej vzdialenosti odfotiť a ukázať tak vztýčený prostredník osudu, ktorý sa na nás určite nesmierne zabával.

Tento majestátny chrám bol dokončený v 80. rokoch 20. storočia a je otvorený všetkým ľuďom všetkých vyznaní, aby v pokoji, chlade a tichu mohli komunikovať so svojim Bohom alebo len meditovať nad svojimi myšlienkami. Prešli sme parkom a stretávali sme množstvo ľudí ako kráčajú do práce. Rišo fotil, ja som fotil a hneď po východe z parku sa na nás vyhrnulo tucet vodičov rikší s túžbou trochu si privyrobiť. Rišo sa snažil vyjednať nejakú sumu, ale keď videl moje „ nadšenie“ upustil od svojich vyjednávacích taktík a nasadol do rikše za prehnane vysokú cenu smer Qutab Minar.

Qutab Minar

Qutab Minar.(Photo by Richard Kay)

Táto veža je dlhá 72 metrov, s ornamentmi na stenách a s orlami, ktorí v oblúkoch krúžia okolo celej stavby. Priznám sa, že ma viacej zaujímali veveričky čo si kradli oriešky a utekali na neďaleké stromy. Netrvalo dlho a z mojej zoologickej nálady ma vyrušil sprievodca. Začal mi typickou indickou angličtinou vysvetľovať siahodlhú históriu tohto miesta. Mne od prvých slov bolo jasné, že mu nebudem rozumieť.

Ornamenty.

Ornamenty.(Photo by Richard Kay)

Povedal som mu, že chcem fotiť veveričky na čo sa rozosmial a pokračoval vo výklade. Povedal som mu, že som síce rád, že toho vie toľko o tej stavbe, ale viacej ako fakty ma zaujíma atmosféra toho miesta, načo značne nadurdený natiahol ku mne ruku a pýtal peniaze, aj keď som ho o žiadny dementný výklad nežiadal. Povedal som, že peniaze nemám, aj keď som ich mal plnú ľadvinku. (Smejte sa ako chcete, nič som za celú cestu nestratil, plus čo ste dokázali vy v živote? 😉

Odfotili sme si jednu Japonku(pretože chápte – Japonky mám veľmi rád) a potom sme spravili niekoľko bizarných fotiek, kde sme ležali na zemi, aby sme zachytili celú dĺžku Qutab Minaru, takže sme následne boli riadne špinavý  . Niektoré dobré nápady, skrátka dobré nie sú. Potom sme sa vybrali do Safdarjung’s tomb. Tá bola v mnohom identická s hrobkou v ktorej sme boli včera – Humayun´s tomb.

Safdarjung's tomb

Safdarjung’s tomb(Photo by Richard Kay)

Zatiaľ čo tá včerajšia sa mohla popýšiť krásnymi záhradami a úžasnou rozprávkovou atmosférou Safarjung´s tomb bola obklopená neuveriteľným pokojom. Nakopla ma neuveriteľnou energiou, takže som sa okamžite vyzul a bosými nohami kráčal po tráve, sedel na červenej indickej zemi a sledoval páriacich sa holubov. Rišo zatiaľ fotil, kým sa mu nestalo to isté čo mne v Qutab Minar. Čo znamená, že si ho vytipoval sprievodca a už mu začal vysvetľovať. Ja som si zatiaľ užíval, rovnako ako miestni, pokoj tejto krásnej hrobky, uprostred jedného z najrušnejších miest na svete. Raj uprostred chaosu.

Safdarjung's tomb - iný uhol.

Safdarjung’s tomb – iný uhol.(Photo by Richard Kay)

Ako každý skúsený cestovateľ sme sa rozhodli, že také metro v Dehli nás nemôže odradiť. Hlavne keď sme bez problémov zvládli to v Paríži, Londýne, alebo iných svetových metropolách. Vtipná vec na Indickom metre je, že je lacnejšie než všetky rikše, ktorými sme zatiaľ jazdili. V prepočte ani nie 10 našich centov. Rovnako sa pripravte, že sa stretnete so strážou (podobne ako na letisku), ktorá kontroluje či nemáte zbraň. Prechádzate cez detektor kovu, tašky sú položené na pás, kde ich skúsené oko hodnotí ako potenciálnu hrozbu. Nakoniec sme sa ale rozhodli pre variantu po vlastných. Trocha si obzrieť mesto a byť aspoň na oko miestny a nie turista. Hneď si to všimol jeden vodič a išiel ku nám. Rišove posledné slová boli, že si s neho vystrelíme. A tak sa aj stalo. Vysvetľovali sme mu, že je to síce milé, že nás chce odviesť, ale my cestujeme pešo po meste a sľúbili sme našim manželkám, že za žiadnych okolností sa nemôžeme voziť ničím čo má nejaký motor. Sme Európania – vysvetľovali sme mu. Tak to u nás chodí. Vymýšľali sme si neuveriteľné hlúposti, až sa vodič rozhodol, že tam nechá rikšu a pôjde s nami, len aby nás následne doviedol do obchodu, kde dostane asi poriadne veľký proviant.

Exkurzia.

Exkurzia.(Photo by Richard Kay)

To sme už museli zasiahnuť a vydali sme sa na útek. Posledná otočka patrila smutnému a zmätenému Indovi, ktorý sa snažil v hlave dať dokopy čo sa mu to vlastne stalo. A jasné, určite si myslíte, že to bolo kruté, ale viete ako sa hovorí. Kto chce s vlkmi… atď. Plus je to parádna sranda. Všimli sme si, že nás potom ešte chvíľu sleduje, ale keď videl že ideme stále pešo a odmietame aj iné rikše, vytratil sa. My sme si pri každom vymýšľali niečo nové. Citoval som im Douglasa Adamsa a iné múdre knihy môjho mládi a užíval si ich zmätenosť. Prvýkrát som mal pocit, že nie som taký stratený, hlúpy turista, za akého ma považujú. Ich hlavným úmyslom bolo aj tak vždy zobrať nás do obchodného centra. Oni dostanú províziu a my budeme stáť u prehnane drahých sôch, sošiek a kobercov, snažiac sa vysvetliť, že suveníry je to posledné čo nás zaujíma.

India Gate

India Gate(Photo by Richard Kay)

Hodinu sme kráčali cez Prit Hviraj road k India Gate. Prvýkrát sa nám stalo, že nám rikšiar ponúkol cestu na 4 rôzne pamiatky za 10 RUPIÍ!!! ak s ním potom pôjdeme do obchodného domu. Pri India gate, postavenom po 1 sv. vojne nám kývali decká z autobusov, obchodníci sa nám zase snažili predať pochybné a predražené veci. Malé deti s korálikmi nás chytali za ruky, ťahali za oblečenie a nejakí mladí Indovia (celý gang) sa s nami chcel vyfotiť. Hovoril som im, že nechcem ich fotky a nech mi dajú pokoj, že nepotrebujem mať fotku s Indom za peniaze, čo asi môže znieť teraz trochu rasisticky, ale skúsme to ignorovať, pretože to z môjho rasistické nebolo, len riadne otravné. Ako som neskôr zistil, poznať belocha a mať s ním fotku sa považuje za obrovskú prestíž. Nie každý Ind si môže dovoliť cestovať po svete ako Európan, alebo Američan  a takáto fotka im v ich spoločenstve pridáva na atraktívnosti a prestíži. Takže si zaplatili fotografovi, aby sa mohli so mnou vyfotiť a ja som ich neustále odháňal preč, až ich nakoniec z biedy vytrhol Rišo a spravil asi 200 fotiek – čo znamená, že boli 2 a že ja ako obvykle zveličujem.

Potom sme sa metrom vybrali na New Dehli station. Tu sa nám podarila ďalšia úžasná vec a to, že sme vbehli do ženského vagóna. Sto párov ženských očí sa uprelo na jediných dvoch chlapov vo vagóne a keďže na mňa sa nikdy toľko žien naraz nepozrelo, začal som v panike búchať Riša, že sme v keli. Než mi bolo vysvetlené, že muži a ženy majú separátne vagóny – vyhradené len pre nich tak mi hlavou prebehol obraz indických feministiek kopajúcich nás na smrť za všetky zlé veci, ktoré boli na ich babkách a prababkách vykonané.

Hneď ako prišla ďalšia stanica sme pred nevraživými pohľadmi utiekli do správneho vagóna. Potom sme si zobrali cyklorikšu a tá nás doviedla pred stanicu, kde sme sa raz ocitli v noci a nevedeli sme pochopiť, kde to sme. Teraz za denného svetla sme zistili, že sme pri nej boli stále ale z druhej strany. A keďže je to veľká budova, bolo celkom logické, že druhá strana vyzerá úplne inak ako tá na ktorej sme teraz stáli. Aspoň nám odľahlo a dokázali sme sa znova o niečo viac zorientovať.

Prišli sme na hotel a dali sme si cesnakový naan, syr v kari-kokosovej omáčke, tonik a kešu-medovú guľúčku ako dezert (názov fakt neviem). Teraz dopíjam masala chai, odkladám pero, chystám sa na ďalšiu kapitolu v knihe o Dalajlámovi a potom spať.

Dobrú noc.

 

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.