Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 3

Pavel Chodúr

2. december (3. deň)

Niekde som čítal, že až keď vyjdeme zo svojej komfortnej zóny, máme možnosť spoznať samých seba. Cnie sa mi za domovom, aj keď viac ako čokoľvek iné som potreboval práve túto cestu. Dnes mi napísala rodina s tradičnými povzbudzujúcimi slovami, čo človeka raziaceho si cestu špinavým Dehli značne povzbudí. Za mesiac sa môže stať veľa vecí. Už v prvých dňoch cesty sme si uvedomovali, že keď sa vrátime bude naše myslenie trocha pozmenené. Na niektoré veci sa budeme pozerať inak. A to napäté očakávanie malo v sebe presne ten nádych dobrodružstva, ktoré človek potrebuje aby si dokázal, že dokáže prijať a zvládnuť výzvy.

Chillout. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Chillout. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Čo sa týka môjho pobytu som každou minútou istejší. Rišo usilovne fotí, a či už chceme alebo nie objavujeme v sebe skrytých drzých Indov. Rišo ako nemenovaný veliteľ celej cesty sa snaží neustále zjednávať ceny, čo ma neustále rozosmieva, pretože sa v ňom miesi typická tvrdohlavosť zcestovaného človeka, čo nebude platiť viac ako má, aj keď zjednávanie mu zaberá veľa času a my musíme byť pred zotmením na tom, alebo onom mieste, aby mal dobré svetlo na fotku. To je tak keď sa kreativita stretne s realitou.

Idem si von zavolať. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Idem si von zavolať. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Dnes sme boli na New Dehli Railway station, kde sme si kúpili lístky na vlak. O pár dní budeme cestovať z hlavného mesta na najsvätejšie miesto Varanasi. Miesto, kde chodia Indovia zomrieť. Podľa jedného pána z Aljašky, ktorého som stretol na stanici, kde namosúrene nadával na mladých turistov, ktorí si od neho nenechali poradiť, je Varanasi dušou Indie. Tam nachádzajú ľudia to, čo potrebujú a nie to po čom túži ich myseľ. Tiež som od neho dostal typ na miesto, kde Budha zažil osvietenie. Od Varanasi je vzdialené len pár kilometrov a volá sa Bodh Gaya. Ako mi na stanici oznámil túto správu pocítil som strašnú túžbu sa tam vydať. V ruksaku som mal knihu od Dalajlámu, a posedieť si pod Bodhi tree ako kedysi Gautama Budha by bol určite jedným z najväčších spirituálnych zážitkov.

Opravári. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Opravári. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Celkom sme sa tešili na zmenu prostredia a na to, že nás čaká spirituálnejšia časť Indie. Druhý lístok sme si kúpili z Varanasi do Agry, kde je majestátny Taj Mahal. Je to zároveň miesto, kde strávime asi najmenej času. Posledný tretí lístok sme si kúpili z Agry do Jaipuru, kde nás čakal Rišov známy Nikhil, ktorý nás následne nasmeruje v ceste ďalej. Okrem obyčajných opletačiek s ľuďmi, ktorí nás neustále ťahajú do turistických centier sa nie je veľmi na čo sťažovať. Teda aspoň u Riša. Keďže sa stále niečo učím, tak som aj permanentne nasratý. Dnes ma sralo to ich nekonečné dotýkanie, ako keby som bol retardovaný. Kamarát by mi povedal, že som si tým porušil zen. Ale on tu nie je, takže takéto reči môže vypúšťať ako na bežiacom páse a bez ujmy. Ale pravda pravdúca je tá, že ak sa naseriem ja, tak to nikoho netrápi a zbytočne sa rozladím. Indovia sa na kričiacich a nadávajúcich turistov smejú, čím sa turisti ešte viac naštvú.

Rikša vs. bicykel. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Rikša vs. bicykel. fotka: Richard Kay Kardhordo.

Na jedenie som si dal jahňacie mäso na kari a ryžu. Bolo to výborné až na to, že mi zostali kúsky mäsa medzi zubami a ani za živého Boha som ich nevedel dostať von. Hneď ako sme sa naobedovali, sme sa rozhodli, že si pôjdeme pozrieť nejaké pamiatky. Rišová túžba fotiť pri západe slnka sa prejavovala takmer neustále v jeho naliehaní. Vydali sme sa teda do Akshardham Temple, ale okrem 200 rupií, čo sme minuli na rikšu, sme sa do vnútra nedostali. Jednak nás odradili dlhé rady turistov, ale aj keď bol vstup zadarmo, bolo tam zakázané fotiť a točiť. Vybrali sme sa ako jediní proti prúdu ľudí naspäť a vybavili si ďalšiu rikšu k ďalšej pamiatke. K Humayun´s tomb. Tu sme síce zaplatili 250 rupií pri vstupe, ale odmenou nám boli široké pásy zelene, kde sa prechádzali páriky, šantili sa tam deti a kde po tráve pobehovali veveričky. Samotná hrobka, bol obrovský chrám zaplnený turistami, ale aj akousi atmosférou dávnych časov. Nad hlavami nám lietali dravé vtáky, holuby, papagáje a Rišovi sa tu podarilo spraviť niekoľko pekných záberov.

V Delhi sa dokážem aspoň v malých častiach už trocha orientovať, preto som sa rozhodol, že vybavím rikšu naspäť do hotela a tiež zjednám cenu. Po prvýkrát. Čo sa mi, bez najmenšieho prehánania aj podarilo. Ako by povedal môj kamarát, čo tak rád hovorí zenové múdra. Všetko je tak ako má byť. Všetko čo sa mi deje ma má niečomu naučiť. Viem, že keď budeme 12 hodín cestovať vo vlaku do Varanasi začnem veľa vecí pociťovať inak. Myslím na domov, pričom si uvedomujem, že mi až tak veľmi nechýba. Hlavné mesto je obrovská tepna celej Indie, ale ja viac ako čokoľvek iné potrebujem vidieť dušu. A verte mi ak poviem, že ako náhle sme prvýkrát vstúpili do Varanasi, tak sme tú dušu v celej svojej grácií aj objavili. Pomaly sa chystám spať a verím, že zajtra sa zobudíme už plno aklimatizovaný v takom čase, aby sme toho ešte z hlavného mesta stihli čo najviac.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.