Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 25

Pavel Chodúr

27. december (28 deň)

Ráno sme sa rýchlo naraňajkovali v hotelovej reštaurácii a nasadli sme do taxíka, aby nás odviezol k našej prvej destinácii a tou bol veľký slum. Lenže vodič taxíka nás tam odmietol zobrať. Mám taký pocit, že sa všemožne tvária, ako keby takéto miesta u nich neexistovali. Po všemožnom presviedčaní nás zobral k niečomu čo sa dalo nazvať možno okrajovou časťou, ale ani tým sme si neboli istý. Podľa všetkého to vyzeralo tak, že sme v nejakej chudobnejšej štvrti. Neprotestovali sme a prechádzali sme sa ňou. Ľudia konštruovali nejaké veci, umývali sa, alebo len tak postávali na chodníku. Detí sme videli málo, špiny bolo naopak veľa. Našťastie sa nejednalo o nič nebezpečné. Ľudia sa usmievali, občas pokývali hlavami na pozdrav a to bolo všetko. Takže sa nejednalo o žiadnych nebezpečných chuligánov, ako sa nám snažil nahovoriť taxikár.

Najviac fotiek, ale Rišo fotil z okna taxíka, pretože taxikár na niektorých miestach odmietal zastaviť. Rozhodne nás ale presviedčal, aby sme sa vybrali do obchodu so suvenírmi. Čo sme mu nakoniec sľúbili. Blížilo sa poludnie a tak sme sa vybrali do Hanging Gardens. Kúpili sme si nejaké pochutiny a sadli si na lavičku do tieňa. Ale okrem loviacich orlov, čo sa sem tam spustili na zem, aby chytili nejakého hlodavca, veľkej topánky – slúžiacej ako atrakcia pre deti a krásneho výhľadu na Chowpatty beach tam nebolo čo vidieť.

risogaraz

Rišova garáž

Po návrate do taxíka sme sa chceli vybrať aspoň na chvíľu do vykričanej štvrte Red light district, ale taxikár znova odmietol. Darmo sme mu vysvetľovali, že sa tam len chcem pozrie, myslel si, že sa chceme potešiť s nejakými mladými dievčatami. Načo nám navrhol, že pozná omnoho čistejšie a luxusnejšie dievčatá a môže nás tam hodiť. Na to sa ku mne Rišo otočil s tým či idem do toho. Ako určite predpokladáte, do ničoho som nešiel.

Ale od toho momentu sa taxikár vždy na mňa uchechtol, keď sa pozrel do spätného zrkadielka. Takže to, kvôli čomu sme prišli do Bombaja sme nevideli a to čo sme nechceli vidieť sa nám dostávalo v až smiešnej hojnosti. Samozrejme sme sa potom zastavili v obchodíku so suvenírmi. Za to, že nás tam doviezol dostane určite províziou. Strávili sme tam 10 minút, ale boli sme slepý a hluchý ku všetkých predavačom a všetkým ponúkam.

ulicka1

Ulička, do ktorej sa oplatí ísť v noci

V taxíku sme sa spýtali aspoň na nejaký obchod s dvdčkami. A toto jediné sa mu musí nechať – zobral nás do celkom luxusného obchodu, kde bola aj bezpečnostná kontrola (podobná ako v Amerike), to značí detektor kovu a strážnik, čo kontroloval vašu batožinu, či si neberiete dnu niečo nelegálne alebo nebezpečné.

Obchod bol plný elektroniky, šatstva a dvdčok. Nakúpili sme si ich hojne. Keďže sme nič nepoznali dali sme na odporúčania.  Všetci predajcovia z rôznych obchodov sa nahrnuli do obchodu s filmami a vyberali nám svoje obľúbené na zváženie. Minuli sme tu naše posledné peniaze. Po návrate domov som sa do filmov pustil a musím priznať, že Bollywoodské filmy mám veľmi rád a neprejde mesiac, aby som si aspoň nejaké nepozrel. Neviem či by som sa k nim dostal, nebyť Indie, ale väčšinu z nich si neviem vynachváliť. Aj v mobilnom telefóne, mám prebytok indických piesní z filmov a filmových soundtrackov. To len tak na okraj.

detiahoj

Deti a hojdačka

Po odchode sme konečne mohli vidieť Mahalaxmi Dhobi Ghat – teda jednu z najväčších ručných práčovní. Pohľad na ňu bol veľkolepý. Hlavne ak uvážime, že ju obklopovali plechové chatrče stojace na veľmi neistých základov a v rytme mesta sa ozývalo plieskanie mokrého šatstva o kameň. Potom sme sa vrátili na hotel.
Problém s hotelom sme nakoniec vyriešili. Platili sme len za tie dni čo sme tam boli. Vybrali sme sa prehľadať okolie. Nachádzali sme sa v pomerne lepšej štvrti. Boli tu veľké obytné budovy a nejaké detské ihriska ústiace do chudobnejšej štvrti. Ihriská boli plné tešiacich sa detí, čo si radi pred fotoaparátom zapózovali. Potom sme si kúpili kokosový orech a sŕkali pomocou slamiek, jeho sladkú šťavu. Do postele sme sa vybrali skoro. Celý Bombaj nás vyčerpal, tak ako to ani hnačka v Agre nedokázala. Chceli sme byť už doma.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.