Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 24

Pavel Chodúr

26. december (27. deň)

Na Bombaj ako na mesto sa nedalo pripraviť. Je to miesto, čo vás do seba vcucne a nenechá vám nič, čoho by ste sa mohli chytiť. Predošlé skúsenosti sú vám na nič. Mentalita ľudí, je tu v mnohom iná. Vaše očakávania tiež dostanú pekne zabrať a ponúknu vám surovú realitu, kde sa naučíte znova veľa. Ale musíte začať, ako to už býva, od začiatku. V Indii sme skoro mesiac. A stále nemám pocit, že vieme ako to funguje a čo by sme mali robiť. Ono je to asi aj tak dobré, lebo nás vždy môže niečo prekvapiť a vždy keď poľavíme v ostražitosti tak nás aj prekvapí, ale za celú cestu sme nikdy nemuseli prekonať tak veľmi samých seba, ako v tomto poslednom úseku.

Ten deň sme sa rozhodli vybrať sa spoznať niektoré vychýrené miesta. Hlavne sme chceli sledovať stopy fotografa Andreasa Bitesnicha a jeho veľkej biblie o Indii.
Ale nič z našich úmyslov sa nakoniec neuskutočnilo. Ako keby nás Bombaj nechcel obohatiť svojou krásou a svojimi príbehmi. Ráno sme sa vybrali hľadať Mahalxmi Dhobi Ghat – to je obrovská ručná práčovňa pri južnom cípe Bombaja. Bohužiaľ vodič, čo nás tam mal doviesť nebol veľkým znalcom angličtiny a nakoniec sme zablúdili na úplne iné miesto, než aké sme hľadali.

cakaniena dokonalufotku

Čakanie na dokonalú fotku.

Namiesto toho nás zobral do obchodíku, kde sa predávalo sári s tým, že toto, je ono. Keď sme sa mu snažili vysvetliť, že to Mahalaxmi Dhobi Ghat nie je, zobral nás do malej miestnej práčovne. Tu Rišo po prvýkrát zobral fotoaparát a začal fotiť. Spýtal som sa vodiča či náhodou nepozná nejaký obchod s DVDčkami. Chceli sme si obohatiť totiž našu zbierku filmov o tie Bollywoodske. Ja som dovtedy s indickým filmom nemal žiadnu skúsenosť, preto som bol zvedavý. Sem tam sme niečo videli v televízií, ale inak sme tomu nevenovali pozornosť. Bola to pre nás obyčajná kulisa. Rišo síce básnil o filme English Vinglish ,ktorý videl na Bratislavskom filmovom festivale pred odchodom, a ako hovorí – bol to pre neho light motív celej cesty, ale ja som bol v tomto úplný panic.

Povedal, že pozná, ale nakoniec nás zobral do multiplexu. Zdalo sa nám to beznádejné – aj keď sme videli ndický McDonald’s. Povedali sme si, že by nemuselo byť zlé pozrieť sa do štúdií. Z veľkou dávkou naivity sme si našli druhého vodiča – čo vedel ako tak po anglicky a ten nás zobral k hlavnému vchodu. Ale bolo úplne logické, že náš stráž nechcela pustiť. Turistom je vstup zakázaný a keďže sme nepoznali nikoho, kto by nás tam prepašoval, museli sme sa vrátiť.

Vrátili sme sa na hotel a rozhodli sme sa , že to nevzdáme. Znova sme nastúpili do vlaku a išli sme do centra. Prechádzali sme okolo chudobných štvrtí a aj tých bohatých. Pod mostmi boli školy pre chudobných, kde tabuľa na písanie, bola upevnená na jeden z veľkých pilierov podopierajúci nadjazd, alebo most.
Najprv sme sa chceli vybrať do obrovského slumu nachádzajúcom sa uprostred mesta, alebo do povestného red-light district, ale zmrákalo sa a tak voľba padla na most Rajiv Gandhi Setu – vystupujúci do mora, kde pokračuje niekoľko kilometrov k pevnine.

cesta

Cesta.

Najprv sme museli nájsť vodiča hovoriaceho po anglicky. Ale ako obvykle každý z nich nás odpálkoval nejakou vetou. Potom sme našli jedného, ktorý tvrdil že vie, ale nevedel. A keď sme mu neprestávali vysvetľovať kam chceme ísť, začal sa hrať na to, že má defekt a vysadil nás na moste. Zišli sme ho a obidvaja sme boli vyčerpaný. Sme tu už niekoľko dní a ešte sme nič nevideli. Pritom sme minuli skoro všetky naše peniaze.

Nakoniec sa nám poštastilo nájsť vodiča, čo nás tam zaviezol. Pýtal si veľa peňazí a my sme jeho volanie ignorovali s tým, že sa vyberieme k mostu a odfotíme ho pri západe slnka. Sledoval nás kričal, aj keď sme mu povedali, že nech nás tam počká. Stihli sme to len tak tak. Ale na dobrú fotku to nebolo. Most sa ťahal do mora a okrem nás ho sledovali desiatky párikov. Prechádzali sme okolo domu v ktorom býva veľká bollywoodska hviezda Shahrukh Khan – aspoň tak nám povedal vodič, držiac sa nás ako kliešť.

Nakoniec nás odviedol k najbližšej vlakovej stanici. Vypýtal si o stovku viac, ale Rišo po zmienke o peniazoch len odišiel. A ja za ním. Nakoniec sme sa horko ťažko dostali na hotel.  Prišli sme na izbu a objednali si jedlo do izby. To posledné na čo sme mali náladu sa znova potulovať po okolí. Keď nám čašník prišiel zobrať taniere, Rišo odbehol na recepciu spýtať sa recepčnej na nejaké hindu slová, čo by nám mohli pomôcť pri našom ďalšie pokuse sa niekam dostať.

Pri vynášaní tanierov si čašník masívne vylial omáčku na svoju rovnošatu. Neviem prečo, ale zvláštnym zvráteným spôsobom ma to uspokojilo. Rišo prišiel na izbu s tým, že nakoniec máme zajtra vybaveného vodiča, takže aspoň on bude schopný nás niekam dostať. Zaspávali sme zase raz s pocitom, že na tomto mieste nemáme absolútne nič vo svojich rukách. Bol to veľmi zlý pocit.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.