22. december (23. deň)
Tento zápis píšem vo vlaku. Oproti mne sedia dvaja starší Indovia a ja si spisujem niekoľko poznámok. Rozmýšľam nad Richitou a nad jej úsmevom. Zvedavý, či ho ešte niekedy uvidím. Sledujeme postupne sa meniacu krajinu za oknom, aj stále viac ľudí, čo sa vybralo na sviatky do Bombaja. Cesta plynie pomaly. Snažím sa čítať, trocha spať. Na večer si k nám prisadol jeden starší pán a pustil sa s nami do rozhovoru.
Nový spoločník.
Ja osobne Filana nemusím, ale on sám by bol určite rád, keby videl s akou úctou starý pán prevracia strany. Aj tie na ktorých nebol žiaden obrázok. Trvalo mu to niekoľko minút, kým si ju pozrel celú.
Ťava z výšky.
Jeho angličtina bola veľmi zlá. Ako sám povedal, učil sa len na škole a to je už strašne dávno. Pracoval na železnici a teraz išiel s mnoho početnou rodinou – roztrúsenou po vlaku – za najstarším synom do mesta. Nemohol uveriť, že ešte nie sme ženatý. On bol v chomúte od 18. Má 4 deti a je dedko. Má niekoľko vnúčeniec.
Vo vlaku.
Celý život bol vegetariánom a ctil si tradície svojej rodiny aj svojho náboženstva. Sálal z neho veľký pokoj. Aj napriek tomu, že sme boli cudzí a v celom jednom vagóne jediní cudzinci, správal sa k nám úctivo aj napriek tomu, že nebol študovaný a nedokázal sa s nami porozprávať tak, ako sme všetci chceli.
Schovávačka pred slnkom.
Keď sme sa rozhodli, že si večer pozrieme film pridal sa k nám. Bez toho aby sme o tom vedeli si sadol ku nám a sledoval obrázky. Mali sme slúchadlá, aby sme nikoho nerušili a sledovali opus Davida Leana – Cesta do Indie. Po skončení sa spýtal na názov a na to či pochopil pointe. Film pochválil. Vydržal s nami sedieť takmer tri hodiny bez prerušenia, bez toho aby počul. Aj keď by to nemalo asi veľký zmysel, keďže to bol anglický film.
Nový kamoš.
Druhý pán čo sedel oproti prikryl svoju manželku dekou, aby bola v teple a ona mu zase poobede prichystala výdatné jedlo. Celý vlak chrápal, prdel a kašľal. Čakala nás ďalšia skvelá noc. Ľahli sme si spať. Okolo druhej ráno som sa zobudil na to, že pánko chrápe rovnako ako manželka. Rišo mal v ušiach sluchátka a bolo vidieť, že zaspáva pri Johnovi Williamsovi a jeho soundtracku k ET mimozemšťanovi.
Z vlaku.
Vlak sa rútil šialenom rýchlosťou a vždy keď som zatvoril oči som si predstavoval ako sa rúti do obrovskej priepasti, neschopný zastaviť. Začal som sa modliť ku Krišnovi, Shivovi aj patrónovi ciest Ganéšovi, nech nás ochraňujú. Myslím si, že modliť sa k Bohom krajiny v ktorej sa nachádzate nemôže byť nikdy na škodu, hlavne ak ich učenie spočíva skoro na rovnakých základoch ako to naše.
Nad ránom si na mňa ešte sadol jeden človek čo si poplietol miestnosť. V duchu som sa smial, pretože vyletel s hlasným „sorry“, čím zobudil bezprostredné okolie.
Potom som znova zaspal.
