Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 2

Pavel Chodúr

1. December ( 2 deň)

Aklimatizácia trvá môjmu telu dlhšie, ako som predpokladal. Mám pocit, že v rámci pudu sebazáchovy som zastavil prúdenie akýchkoľvek myšlienok a rozhodnutí na dobu neurčitú. Všetko okolo mňa sa pohybuje neuveriteľne rýchlo a ja tomu nestačím porozumieť. Je to pre mňa nový svet, nová kultúra a každá sekunda prináša nové skúsenosti. Dnes sme s Rišom znova spali do druhej. Prebdené noci spôsobené hlukom za oknami si vyberá svoju daň.  Ako náhle sme vstali, padlo rozhodnutie pozrieť sa aspoň na chvíľu na krásy čo Dillí ponúka.

Aj keď čas značne pokročil rozhodli sme sa navštíviť dve miesta. Prvým z nich bol Lal Qila ( Červená pevnosť). Druhou z nich bola islamská pevnosť Jama Masjid. Keďže sme sa rozhodli pre prechádzku namiesto toho, aby sme sa dali odviesť rikšou bolo celkom pochopiteľné, že sme naše orientačné zmysli precenili. Napriek tomu, že sme sa do Lal Qila nedostali ( čo sme predtým nevedeli), vybrali sme sa jednou cestou o ktorej sme boli presvedčený, že je správna. Míňali sme dievčenské školy a samozvaných pekárov, ktorí tvarovali kravské lajná do podoby placiek a potom ich sušili na múrikoch vystavených priamemu slnečnému svetlu. Dostali sme sa na dlhú ulicu lemovanou stovkami trúbiacich dopravných prostriedkov. Keď sme prechádzali dlhou ulicou zistili sme ( mimo iného), že policajti nevedia po anglicky a tým pádom vám nevedia, ako turistovi ani pomôcť. Tiež, že naša mapa čo nám dali na hoteli bola veľmi zavádzajúca a to čo platilo včera, dnes už neplatí. Čo sa nám ešte párkrát počas pobytu v Dillí potvrdilo.

Preplnená ulica.

Preplnená ulica.(Photo by Richard Kay)

Asi najzaujímavejší zážitok dňa bolo ale stretnutie s deťmi.  Tie od určitého momentu za mnou utekali a kričali Pali! Pali! Myslel som si, že je to nejaká nadávka a úprimne bol som uchvátený. Ako som neskôr zistil, za všetkým čo sa mi stalo v Indií treba hľadať Riša. Ten totiž pri každom bezdomovcovi, predavačovi nezabudol ukázať prstom na mňa. Povedať moje meno a potom ma nechal, nech utekám pred ľuďmi, ktorí poznajú moje meno. Deti boli fascinované Rišovým fotoaparátom a mojou kamerou. Predvádzali sa pred nami, zatiaľ čo som ich točil. Ich dychtivosť zistiť, ako vyzerajú na pohyblivých obrázkoch sa podpísala na mojej kamere. Ich radosť bola ale úprimná a rovnako sa tomu tešili aj dospelí, ktorí nás pozorovali z diaľky. Lenže ako to už býva ich neustále naťahovanie sa o moju pozornosť spôsobilo, že mi začali po chvíli liezť na nervy.  Bol som rád, keď sme sa z ich úprimného zajatia dostali a ja som si mohol antibakteriálnym gélom vydrhnúť ruky, len preto , aby mi ich vzápätí začali chytať dievčatká žobrajúce o jedlo. Darmo som sa im snažil vysvetliť, že aj ja som hladný. Nepomohlo. Určitý úsek cesty nás prenasledovali, neberúc nie ako odpoveď.

Tiež sme si všimli asi tri mužské páry držiace sa za ruky, čo nás vyviedlo trocha z rovnováhy. Vedeli sme, že držať sa za ruky, alebo bozkávanie sa s opačným pohlavím je v Indií zakázané. Dokonca aj v Bollywoodských filmoch by ste hľadali bozk veľmi ťažko. Ale tu si odrazu vykračujú tri mužské páriky ako keby bola homosexualita to najprirodzenejšie na svete. Až vo Varanasi, sme sa dozvedeli, ako to je v skutočnosti. Za ruku, ramená a plecia sa môžu výhradne držať len muži ( na veku nezáleží), a je to znak najlepšieho kamarátstva. Takže ak dakedy uvidíte dvojicu Indov ako sa držia za ruky, sú to najlepší kamaráti.

Indická lekáreň.

Indická lekáreň.(Photo by Richard Kay)

Riša následne jedno decko ostriekalo pomarančovou šťavou, takže sme sa nakoniec porazený mestom a jeho obyvateľmi vrátili na hotel. Jesť sme si dali rovnakú pochúťku ako predchádzajúci deň, akurát, že som si namiesto cesnakového nanu, objednal obyčajnú ryžu. Potom Rišo ( ktorý sa akosi nevzdával), navrhol, aby sme sa skúsili odviesť rikšou do Jama Masjid, čo okomentoval slovami, že pri západe slnka to bude kamikadze. Išli sme. Hneď pred hotelom sme zastavili rikšu a zjednali sme cenu z 200 rupii na 100. Mladý vodič nás potom odviezol pred chrám a obrovský street market.

Vôňa a charakter miesta sa úplne zmenil. Všade boli rozvešané sári, ponožky, šatky, saká, topánky a hračky. Pred našimi očami sa varili na ohni krvavé jahňacie kúsky na cibuľke a do mňa prvýkrát narazil nezodpovedný vodič. Našťastie motorky nechodia po street marketoch rýchlo, takže mi len oškrel ruku. Kvôli nedostatku svetla sme nakoniec do Jama Masjid nešli.  Porazený a unavený sme si vybavili lacnejšiu verziu rikše a to cyklo rikšu.  Cestovať natlačený jeden na druhého bolo rozhodne zábavné. Hlavne keď náš vodič na začiatku vbehol do protismeru a niekoľko minút si z danej situácie nič nerobil. Aby toho nebolo málo, zabočil s nami do temných uličiek, kde jedinou skutočne viditeľnou vecou bol pes serúci uprostred cesty pod lampou, ktorého sme len tak tak obišli, ale tam kde sme sa chceli dostať sme sa nedostali.

Posvätná krava na ulici.

Posvätná krava na ulici.(Photo by Richard Kay)

Začala vo mne fungovať paranoia. Zo všadiaľ som počul slová smrť, nešťastie a okrem uboleného zadku som si užil aj množstvo žobrákov a pouličných predavačov, ktorý ma za neochotu im niečím prispieť, alebo si od nich niečo kúpiť, častovali uhrančivými a zlými pohľadmi. Nakoniec nás vodič vyhodil pred stanicou New Dehli, ktorá, ani spolovice nepripomínala tú, z predchádzajúceho dňa.
Rišo mu pantomímou a zvukmi začal vysvetľovať, že sa potrebujeme dostať na železničnú stanicu, ale na moju prosbu( keďže nepríjemných ľudí v tejto časti mesta bolo viacej ako by som chcel), sme odišli. Po chvíli sa pri nás zastavila ďalšia rikša. S vedomím, že je naša mapa zlá, lebo nám to povedal nejaký pasák s ktorým sme sa odfotili, sme sa rozhodli, že budeme ignorovať čo mapa hovorí a že sa vyberieme na stanicu v Old Dehli. ( Inak spätne keď sa na to pozriem, vždy keď sme sa pre niečo rozhodli, dostali sme sa do veľmi zvláštnych situácií). Vodič sa tam akurát chystal( asi chcel vziať poslednú zákazku), a tak nás obidvoch zobral za žiadanú cenu 100 rupii.

Kravské výkaly. (Holy shit?;)

Kravské výkaly. (Holy shit?;)(Photo by Richard Kay)

Počas cesty sme si všímali okolie. Videli sme veľa povedomých miest, ale žiadne známe. Keď sme dorazili na stanicu Old Dehli uvedomil som si, že ak odtiaľ neodídeme tak nás do 5 minút okradnú, zabijú a naše tela budú navždy stratené.  Presvedčili sme unaveného vodiča aby nás znova vzal na stanicu New Dehli a či by sa tam vedel dostať cez Connaught place shopping center – čo bol náš záchytní bod. Vonku začalo byť chladno a ja som hľadal niečo, čo by mi pomohlo sa zorientovať. Po niekoľkých minútach sme sa dostali na diaľničný obchvat. Pomyslel som si, že nás rozhodne čaká ešte dlhá noc. Ale našťastie sa nám vodič aj napriek jazykovej bariére, a častému krúteniu hlavou, snažil pomôcť. A nakoniec nás dostal pred našu starú známu New Dehli railroad station.
Dali sme mu za ochotu o 50 rupii viac ako sme sa dohodli a vybrali sme sa na hotel. Osprchoval som sa a napísal som hromadnú správu svojim kamarátom a rodine. A teraz spisujem tieto riadky. Rišo dumá nad neznámou stanicou z rovnakým názvom, kde sme sa ocitli a ja sa pomaly chystám na spánok.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.