Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 18

Pavel Chodúr

20. december (21. deň)

Dnes nás čakal výlet do Pushkaru. Tu chcel Rišo nafotiť tradičných zaklínačov hadov (hoci ich mal možnosť fotiť už včera v Sammode). Z hotela sme vyrazili okolo ôsmej a po dvoch hodinách, sme prišli do cieľa. Mali sme čas do západu slnka.

Najväčším problémom celého Pushkaru je to, že sa jedná o turistické mestečko. Cez hodinu a pol sme sa prechádzali okolo rôznych obchodíkov so suvenírmi. Na ulici bolo množstvo žobrákov. Od malých detí až po staré ženy. Hľadiac na nich som si uvedomil, že sme sa dostali na veľmi podobné miesto ako vo Varanasi, s tým, že ľudia tu viacej pripomínali povahou tých v Agre.
Uprostred mesta bolo obrovské jazero. Išli sme sa k nemu pozrieť, keď si nás odchytil jeden starček a začal nás nahovárať, aby sme sa pomodlili k Brahmovi, Višnuovi a Krišnovi. Že je to bezplatné a podobné hlúposti. Rišo si ma zobral bokom a povedal mi:

„Mám pocit, že by sme mali ísť do toho.“
„Ja do ničoho takého nejdem!“- povedal som.
„Fakt. Dôveruj mi. Mám pocit, že to prinesie veľa dobrého“.
„FAJN!“- povedal som.

A tak sme teda prikývli.

SME BANDA HLUPÁKOV!

Čistá voda v jazere.

Čistá voda v jazere.

Odrazu som totiž mal ruky plné špinavej vody (jazierko fungovalo na rovnakom princípe ako Ganga). Sedel som na schodíkoch na Gandhi Ghate, na čele tri rôzne bodky a kúsok ryže,. Dlane plné okvetných lístkov. Tie som namáčal do vody a hádzal za seba. Po skončení obradu, kedy som sa len modlil, aby som nemusel z tej vody piť, som dostal ďalší náramok na ruku. Potom si odomňa vypýtal starček 3000 rupií.

Pushkar

Pushkar.

Povedal som mu, že mám len 300. Čo nebola pravda, ale po poslednej skúsenosti v Monkey Temple som si ukladal menšie bankovky do jedného vrecka, väčšie do druhého. A nesmejte sa láskavo. Stále sa predsa učíme. Snažil sa to zjednať na 500 , ale bol som neoblomný. Jediné čo ma škrelo bol fakt, že znova musím dať peniaze niekomu komu nechcem. Mal som len zasrané ruky a na čele bodky (po východe z Ghatu sa mi všetci miestni smiali, pretože som znova naletel). Ani jeden turista (a stretli sme ich veľa), nevyzeral tak ako my dvaja. Skrátka ako takí debili a to sme boli v Indií už cez 20 dní.

Hneď po východe mi Rišo povedal, že dal týpkovi menej peňazí, čo ma naštvalo ešte viac. Dal som si tie hlúposti z čela dole. Odrazu som stál zoči-voči vychudnutej krave. Tie boli roztrúsené po celej Indií.  Rovnako ako aj v iných mestách aj tu sa živia prevažne tým čo nájdu. A keďže je tam veľké množstvo odpadkov, stáva sa viac, ako by bolo príjemné, že zjedia aj niečo čo by nemali. Tak máte možnosť vidieť zdeformované kravy, ktoré majú na boku brucha obrovský nádor.

Teľa.

Teľa.

Nás tie kravy prenasledovali, lebo sme s chuťou jedli banány. Nakoniec sa im ušli aspoň šupky. Po odchode kráv sa pri nás objavili nejakí hudobníci. Títo muzikanti hrajú pesničky a tvária sa ako vaši najlepší kamaráti, ale ako väčšine im ide o vaše peniaze za kultúrny zážitok. Postavili sa k nám a začali vyhrávať. Priznám sa, že po tom fiasku pri Ghate som na nich nemal náladu. Rišo na nich začal hovoriť po slovensky a to ma povzbudilo. Začal som na nich speakovať našou materčinou aj ja.

Nakoniec sa to celé zvrtlo. Rišo zodvihol ruky a vytvoril z nich hada. Tento had sa hýbal v rytme hudby a keď sa začali hudobníci smiať a volali ďalších, Rišo zodvihol druhú ruku. Zabával celé okolie aj mňa, pretože mi bolo viac ako jasné, kam to celé speje. Keď chceli hudobníci zaplatiť, Rišo im začal vysvetľovať, že hľadá zaklínača hadov. Sľúbili mu, že mu jedného donesú. Tak sme si s Rišom sadli do neďalekej reštaurácie na chai a čakali sme.

Ťava.

Ťava.

Nakoniec po hodine a pol prišiel zúbožený Ind v rifliach, bunde a turbane a ukázal nám dve nasraté kobry (tiež zúbožené). Úplný opak tých, čo sme mali možnosť vidieť v Sammode. Rišo mu zaplatil 100 rupií a odišli sme. Mal od tradičného zaklínača hadov veľmi ďaleko. Schovávali sme sa pod pražiacim slnkom v tieni a kecali sme, zdravili malé deti a sledovali dianie na ulici. Prechádzka nás doviedla ku kraji mesta, kde sa nám naskytol pohľad na karavánu tiav.

Ťavy lenivo ležali na piesku, ležérne prežúvali a ich majitelia nám ponúkali nádherné jazdy pri západe slnka. Tie sme ale zdvorilo odmietali. Po tom si Rišo nejaké nafotil a zakončili sme to na Coca Cole v jeden z množstva strešných reštaurácií. Bol tam veľmi pekný výhľad na verejné záchody. Čo bol vlastne ničím nechránený omočený múr. Keďže v reštaurácií záchod nebol, bol som nútený ísť na izbu jedného člena personálu. Rýchlo som spravil čo treba a vrátil sa ku stolu.

Na ceste za rodinou.

Na ceste za rodinou.

S Rišom sme sa zhodli, že dlhšie nemusíme zostávať. Pushkar nás úplne vyčerpal. Pri návrate k autu ma ešte Rišo odfotil s jedným bezdomovcom. Povedal, že to spravil pre pobavenie. Ja som mu povedal, nech sa strčí. Prišli sme k nášmu vodičovi a povedali sme mu že nás môže odviesť do hotela. Čakala nás dvojhodinová cesta naspäť.

Na hoteli sme si objednali večeru a ja som mal možnosť znova vidieť krásku Richitu. Keď odchádzala, znova držiac v rukách prilbu k motorke, tak som sa postavil a rozbehol sa k nej. Chcel som sa s ňou aspoň raz porozprávať. Vymenili sme si nejaké slová, poďakoval som sa jej za pomoc a ochotu s akou nám pomáhala. Spýtala sa ma kedy odchádzam, na čo som jej povedal, že za dva dni. Nebyť celých tých mojich skúseností so ženami počas celej indickej cesty, tak by som ju niekde zobral. Neskôr mi napísala cez mail, že na to čakala. Takže tak. Odvážnemu šťastie praje. Hlúpy spí sám.

Hrášok.

Hrášok.

Šiel som si teda ľahnúť. Tak sám.

Pred zaspaním rozmýšľam, či sme skutočné šťastný ak dosiahneme to, po čom túžime. Už dlho som nerobil to čo som chcel. To, čo by bolo bezprostredné. Táto cesta do Indie je moje prvé dobrodružstvo po dlhom čase a stalo sa len preto, lebo som nepovedal nie, keď som mal príležitosť. Už si ani nepamätám, kedy som robil niečo spontánne. Kedy som bol naposledy v zoologickej, alebo planetáriu. Ako keď som bol malý a tieto miesta ma dokázali preniesť do krajiny snov v priebehu jednej sekundy.

Už dlho som sa nekúpal v jazere, úplne nahý. Nebehal po daždi, zatiaľ čo sa ostatní schovávajú pod dáždnikmi. Nenapísal niečo, čo by skutočne odrážalo moje pocity. Nepúšťal na jeseň šarkana. Nesedel v parku a nesledoval páriky a hrajúce sa deti. Nechodil som bosý po tráve, nesedel v lese a nedýchal vôňu ihličia. Nepamätám si, kedy som zaspával pod šírim nebom za sprievodu drozdej piesne. Kedy som držal dievča za ruku, privoňal k jej vlasom a sledoval v jej očiach iskierky očakávania, čo prinesie nasledujúcich pár sekúnd.

Pointa toho čo chcem napísať je…

India je super!

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.