Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 17

Pavel Chodúr

19.december (20. deň)

Dnes som sa zobudil akosi oťapený. Rišo sa vybral znova na potulky na market a tentoraz som ho nepočul odchádzať. Keď som sa zobudil a odišiel do kúpeľne, zhrozil som sa nad mojimi vlasmi. Už niekoľko dní som sa neumýval. Boli plné prachu, špiny a bordelu. Okamžite som si ich umyl. Odišiel som na raňajky, kde som si dal čerstvo vytlačený džús a hrianky. Dojedol som a už som aj videl Riša ako sa vracia, čo znamenalo, ži ideme na náš tradičný ranný čaj.

Indická architektúra kedysi - Hawa Mahal.

Indická architektúra kedysi – Hawa Mahal. Jaipur je tiež v Indii známi ako Ružové mesto.

Ako tak sedím a pozerám sa na Richitu ako v tradičnom sári kráča do kancelárie, uvedomil som si, že som sa do Jaipuru zamiloval. Všetky tie vône, farby, ľudia, dokonca aj zvuky mi prídu nádherné. Uvedomujem si, že aj napriek tomu, že sa turistom nesnažím byť, ním som. Potrpím si na nejaký komfort a sťažujem sa ako typický západný človek. Ale som hrdý za tých pár momentov, kedy prekonávam zaužívané zmýšľanie o svojej osobe a o svete v ktorom žijem a užívam si, čokoľvek sa okolo mňa deje. Jaipur sa tak stáva najčarovnejším miestom, aké sme na našej ceste doposiaľ navštívili.

Indická Architektúra dnes.

Indická Architektúra dnes.

Po čaji sme sa vybrali k najväčšej a najznámejšej pamiatke v Jaipure. Amber Fort. Keď sme sa s rikšou doviezli na miesto, zostali sme s Rišom ako vyvalený. Nielenže sme KONEČNE videli pravé indické slony, ale tiež sme stáli pred obrovským palácom z kameňa a stĺpov, ktorého múr sa tiahol ponad kopce a strácal sa v diaľke – ako keby sa jednalo o chatrnú, ale predsa len úžasnú napodobeninu čínskeho múru.

Amber fort (wikipedia.org).

Amber fort (wikipedia.org).

Cestičky križovali úpätie kopca a jazierko s prekrásnou vodou plnou rýb, zase zdobil kamenný altán. Nad hlavami sa vznášalo vtáctvo od holubov, cez dravce a predavači všetkého (od tričiek, figúriek vyrezaných z dreva, až po nápoje) obťažovali svojimi úsmevmi stovky turistov, prechádzajúcich hlavnou bránou a smerujúcich do pevnosti. Kozy zdobili malé odpočívadlá a každý voľný kút a priestor cestičiek. Ležali, alebo tvrdohlavo vyrazili so sklonenou hlavou proti prúdu turistov, len aby si mohli sadnúť do stredu schodov. Západní turisti nadávali. Japonskí fotili.

Neďaleko Amber Fort sídli ďalšia, menšia pevnosť Tiger Fort, ale k tej sme sa v ten deň nedostali. Vedeli sme, že na to aby sme si toto miesto dostatočne užili, bolo by treba viacej času a ten sme nemali. Vrátili sme sa na obed, najedli sme sa a vyrazili sme do malej dedinky, ktorú nám odporučil Nikhil. Bola vzdialená od Jaipuru len pár kilometrov a volala sa Sammod. Vyrazili sme tam v prenajatom taxíku z nášho hotela. Taxík nás vyhodil na prašnej ceste a pred nami sa črtalimalé domčeky s pokrútenými stromami, zdobiacich kraj cesty.

Chrám.

Chrám.

Hneď na začiatku dedinky sa k nám pripojil mladík. Jeho meno si bohužiaľ nepamätám. Povedal, že nie je sprievodca, ale že nám s radosťou poukazuje dedinku. Dedinka bola jednou z tých, aké vám učarujú , len vďaka svojej jednoduchosti.  Mohli sme vkročiť do školy a pozdraviť sa s deťmi počas hodiny angličtiny. Škola bola vlastne len taká miestnosť bez stropu a s malou tabuľou na stene. Deti sedeli pred ňou a mali tam napísané slová v angličtine aj v ich rodnom sanskrite. Prechádzka dedinkou mala na nás blahodárne účinky. Nikto sa nikam neponáhľal, deti sa šantili na ulici. Dospelí odpočívali. Rozhovor s našim sprievodcom začal byť príjemnejší. Na začiatku, sme totiž boli po predchádzajúcich skúsenostiach trocha odmeraný. Nechceli sme sa dostať do situácie, kedy mu budeme musieť platiť.

Zobral nás ku kamarátovi. Ten sa živil predávaním suvenírov. Tu si Rišo kúpil ako správny vyjednávač slony pre šťastie za celkom rozumnú cenu (Píšem rozumná, ale skôr sa približovala k skutočnej hodnote. Pre turistov je tu všetko nadhodnotené). Na hlavnom námestí dediny sa okrem marketu nachádzali aj priestory pre tradičné remeslá ako kováčstvo, rezbárstvo a šitie.  Podľa Riša takéto rodinné podniky a remeslá prestanú existovať. Ustúpia stále rastúcej globalizácií, modernite a industrializácií. Počas toho ako to rozprával, neprestával cvakať fotoaparátom. Všetci sa fotkám tešili až na bezdomovcov (bolo ich tam na takú malú dedinku dosť), ktorí pýtali od nás peniaze pre deti a pohárik.

Slony.

Slony.

Na jednej z prašných ciest pri konci dediny sme tiež mali možnosť vidieť staršiu ženu, bláznivo utekajúcu z jednej strany cesty na druhú, kričiac všemožné pokrútené slová, bez zmyslu. Ako nám povedal náš sprievodca, jednalo sa o ženu, ktorá pri autohavárií prišla o svojich dvoch synov. Následkami žiaľu sa zbláznila. Bola akýmsi dedinským bláznom, ktorého všetci poznali a pred ktorou sa kadekto zľutoval a kúpil jej niečo pod zub.

Jej pokožka bola úplne čierna. Ako keby sa pred nami zjavil černoch. Náš spoločník nám tiež ukázal studňu za mestom. Prázdnu a plnú odpadkov, ale ako nám povedal, počas obdobia monzúnov slúži svojmu účelu viac než dobre. Potom sme si sadli k námestiu na masala chai. Hovorili sme o jeho túžbe odísť z tejto dediny do sveta. Lákalo ho Nemecko a Anglicko. Chcel vidieť svet. Takýto sen tu má väčšina ľudí. Kúpil nám hrach. Veľmi sladký a dobrý. Na chvíľu sa v nás prebudila tradičná chuť domova. Nakoniec nás zobral do svojho domu, kde sme sa zoznámili s jeho rodinou. Mohli sme tam aj prespať, ale vedeli sme, že to nemá veľmi zmysel, aj napriek tomu, že izby pre hostí aj celá dedinka pôsobila ako vystrihnutá z reality. Plus, naa druhý deň sme mali ísť do Pushkaru a čakal nás vodič taxíku.

Ich rodina má tradíciu v kreslení a maľovaní. Vyučujú maľbu aj predávajú obrazy. Sú to tradičné obrázky z prírodných vodových farieb. Kúpili sme si s Rišom dvojicu obrázkov so slonami. Celkovo za 2000 rupií. Obrázky staré jednu generáciu. Mali dokonca aj staršie, kde bolo vidieť veľmi krehký, takmer sa rozpadávajúci papier. My sme chceli nejaký tradičný suvenír, nie nejaké sošky, aké dostane takmer všade. A zároveň sme sa chceli nášmu sprievodcovi poďakovať za služby. Ten nás potom zobral za dedinu do ešte menšej osady pozostávajúcej s 8. domčekov, kde žili zaklínači hadov. Domčeky boli z dreva a hliny a ja som mal po prvýkrát možnosť stáť meter od trojice nasratých kobier. Rišo si fotil jedného starčeka fajčiaceho tabak zatiaľ čo sa len tak zo psiny dotkol hada.

Slnko zapadalo a my sme sa s naším spoločníkom rozlúčili. Cesta taxíkom bola pokojná a tichá. Pred hotelom sme napísali na taxikára dobré referencie a zakončili sme deň chutnou večerou. Richitu som nikde nevidel.

Do postele sme sa vybrali skoro. Zajtra ideme do Pushkaru.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránkewww.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.