Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 15

Pavel Chodúr

17. december (18 deň)

Johri bazar, alebo inak nazývaný aj zeleninový trh. Miesto dlhé kilometre a plné všakovakých ľudí a pochutín. Predajcovia aj zákazníci sú tu dobrovoľne uväznení vo svete vôní a farieb. Ráno sme sa sem vybrali.

Johri bazar.

Johri bazar.

Cez zimu sa ale otvára okolo 10:30. Dovtedy sa jedná o usilovné prípravy usporiadať zeleninu, ovocie a kvety do prekrásnych vzorcov a ledva držiacich pyramíd a byť pripravený na hladné krky a plné peňaženky zákazníkov.

Rišo bol ako ryba vo vode. Lietal z miesta na miesto a fotil. Miesta, kde sa to hemží ľuďmi sú miestami, kde sa to hemží aj množstvom príbehov. Riša som nechal Rišom a užíval som si atmosféru toho miesta. Všímal si spôsob akým ľudia kráčajú, s akou nežnosťou sa dotýkajú tovaru a nechávajú prsty, nech zhodnotia kvalitu jedla. Slnko sa silou mocou snaží cez úzke uličky dosvietiť na farebné kvety, ale je schopné sa len odrážať od okien. Rišo sa stále viac a viac ponára do zákutí a uličiek, príbehov a snaží sa zachytiť tú potrebnú esenciu toho miesta. Tých ľudí.
Trh nám odporučil Nikhil v predchádzajúci večer, ako jednu z hlavných tepien tohto miesta. A mal pravdu. Keď sme prešli cez market objavil sa pred nami Hawa Mahal (Vzdušný zámok). Hneď sme využili príležitosť a na naliehanie majiteľov obchodíka sme vyšli na jeho strechu, priamo oproti tejto prekrásnej stavbe a zvečnili sme si ju na fotke. Sľúbil som, že ten obchodík spomeniem a svoje sľuby plním. Volá sa Ellora Arts a sídli na prvom poschodí budovy oproti Hawa Mahal.

Jal Mahal.

Jal Mahal.

Po tejto rannej umeleckej prehliadke mesta sme sa v Suniho rikši odviezli k Naranderovi a do štvrti umelcov, kde sme chceli Narandera odfotiť v jeho tradičnom kostýme. Znova sme sa stretli s prívetivosťou miestnych ľudí. Každý z nich rozpráva o cudzích krajinách s veľkou bázňou a verím tomu, že pre nich pomyslenie na cestovanie vzbudzuje veľkú túžbu. Neviem či to je kvôli tomu, že chcú odísť a začať život inde, alebo len ukázať kúsok zo svojho umenia iným kultúram.

Po nafotení som celú partu Indov učil, ako si vytvoriť účet na skype. Hneď si ma všetci pridali do kontakt listu. Lenže odrazu sa atmosféra začína systematicky meniť. Začali viacej hovoriť o tom, aké by bolo fajn ukázať ich umenie niekomu u nás. Púšťali nám znova tie isté vystúpenia, ktoré po vytriezvení z prvotného nadšenia pôsobili naozaj veľmi amatérsky. Neboli podporené žiadnym príbehom, ani nejakou známkou originality. Bolo to len bezduché predvádzanie sa.

Pekné dievča.

Pekné dievča.

Možno, že som kritický ale tradičné veci pre mňa znamenajú niečo krásne a nevšedné. Niečo čo hovorí o kultúre a sile danej krajiny viac ako tisíc slov. Bezduché predvádzanie sa pre mňa okamžite stalo hlúpym a jediné čo som chcel bolo odtiaľ odísť. Do chatrče chodilo stále viac a viac Indov a chceli zapojiť svoje skype účty a stať sa mojimi kamarátmi. Z úcty sme ale vydržali až do konca. Poďakovali sme sa im, poobjímali sme sa a vyrazili sme na hotel.

Tam nás čakal výdatný obed a potom sme utekali na železničnú stanicu kúpiť si lístky na vlak. Ukázalo sa to byť podstatne ťažšie ako v iných mestách. Po vystáti jednej rady sme zistili, že nemajú pre nás žiadne voľné miesta v bezpečnejších vagónoch a jediné čo nám môžu ponúknuť bol sleeper vagón. Ten spočíva v tom, že je v ňom natlačných kopec indov. Teda vôbec nie príjemné miesto pre človeka s technikou. Tým nehovorím, že by sa mohlo niečo stratiť. Len mám pocit, že na takom mieste sa to ťažšie stráži. A keďže cesta do Bombaja trvala vyše 30 hodín, vrátili sme sa porazene na hotel. Buď sme to mohli risknúť, alebo ísť v iný deň.

Ako z historickej knižky.

Ako z historickej knižky.

Nakoniec sme popíjali zázvorový čaj s medom a citrónom a rozmýšľali sme čo ďalej. Nebola to nejaká výrazná komplikácia. Obidvaja sme boli zdravý a Jaipur bol k nám veľmi láskavý. Nakoniec sme sa rozhodli, že si pobyt na tomto mieste predĺžime. A s týmto rozhodnutím sme si išli ľahnúť.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránkewww.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.