Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 16

Pavel Chodúr

18. december (19 deň)

Dnes je jeden z tých dní, kedy je všetko perfektné. Zobudíte sa. Idete na raňajky, naplníte si brucho toastami a ovocím, popíjate čaj a snažíte sa upriamiť pozornosť na prítomný okamih. Rišo už po druhý raz vyrazil na Johri bazar, doplniť zbierku o nových ľudí a nové udalosti. Čo znamenalo, že som mal celé doobedie pre seba. Našiel som si tiché miesto v záhrade nášho hotela a spisoval som zážitky posledných dní. O niečo ich doplňoval a niečo zase škrtal. Potom som sa zahĺbil do knihy Eckharta Tolleho. Všade okolo mňa boli rezidenti nášho hotela. Niektorí si listovali v bedekroch, iní len tak odpočívali a živo diskutovali o všemožných veciach.

Johri bazar pred otvorením.

Johri bazar pred otvorením.

Sledujem veveričky blázniace sa na tráve a potom v šialenej naháňačke utekajúce na strom, kde je zaseknutý doráňaný šarkan s veľkým červeným srdcom uprostred. Z čaju si len tak uchlipkávam a započúvam sa do hudby hrajúcej z neďalekého rádia, do tlmených zvukov ulice, kde šialená premávka a trúbenie zachycuje akýkoľvek nežnejší zvuk.

Keď sa Rišo vrátil, dohadovali sme sa kam pôjdeme ďalej. Najprv sme si predĺžili pobyt v našom hoteli – Arya Niwas, aby sme teda vďaka znameniu (za aké považujem to, že sme nezohnali lístky na vlak v danom termíne) preskúmali Jaipur a jeho okolie pozornejšie. Vybral som sa do informačného strediska, ktorým disponoval náš hotel, aby som ich poprosil o rezerváciu lístkov na vlak smer Bombaj, aby sme nemuseli čakať v rade a aby sme nemuseli stráviť Vianoce vo vlaku. Potom som sa ešte popýtal na cenu a cestu do dedinky Sammod a do neďalekého Puškaru, kde sme chceli nafotiť povestných zaklínačov hadov.

Uličky mesta.

Uličky mesta.

Miestnosť bola moderná a plná turistov, hotelový personál s telefónmi zodvihnutými k uchu a kričiac do slúchadiel tam hudobne perfektne zapadal. Hľadal som človeka, ktorý by mi mohol pomôcť a vedúci oddelenia ma poslal k mladej slečne s telefónom pri uchu. Išiel som teda k nej a nebudem vám klamať, jednalo sa o veľmi pekné, zubaté dievča s veľmi príjemným hlasom.

Ja nie som jeden z tých, čo majú tendenciu básniť o ženách, ktoré prvýkrát vidím, ale ona bola fakt pekná. Jej meno ako neskôr zo zvedavosti zistil Rišo je Richita Behani. Ten deň som sa tam vrátil ešte niekoľko krát aby som sa na ňu mohol vynadívať. Vyplnili sme potrebné papiere, dohodli sme dané termíny a s úsmevom na obidvoch stranách sme sa rozlúčili.

Richita.

Richita.

Rišo potom zohnal rikšu a vybrali sme sa k Jantar Mantar, čo bolo zoskupenie nástrojov a stavieb na určovanie času, polohy hviezd, dátumu a iných serepetičiek, ktoré kedysi Indom uľahčovali množstvo veci. V jednu chvíľu sme si sadli do tiena a pozerali na oblohu plnú krúžiacich orlov. Mnoho turistov sa snažilo na stavby vyliezť, na čo reagovali strážcovia komplexu krikom a hrozbami. Väčšinou sa jednalo o Japonských turistov. Zostali sme tam do záverečnej. Cestou naspäť sme sa rozhodli stopnúť cyklorikšu. Naposledy sme to spravili v Dehli a odvtedy ubehlo veľa času. Šéfom bicykla bol ale starý pán, ktorého schopnosti boli viac ako chatrné. Minimálne čo sa týkalo mojej hmotnosti.

Ako sa tvorí kamarátstvo.

Ako sa tvorí kamarátstvo.

Chceli sme sa dostať na železničnú stanicu a vyzdvihnúť si naše lístky. Dedko vyrazil, ale bol to vopred prehnaný boj. Cesta v Indií je rozbombardovaná, plná sračiek a do kopca dedko jednoducho nevládal. Rišo sa pohotovo rozhodol, že mu pomôže a tak tlačili oni dvaja. Potom rikšu znova predal dedkovi, keď sme boli na rovnej ceste.

Náš Kabriolet.

Náš Kabriolet.

Dedko mal choré oko a celá situácia bola veľmi hlúpa. Radšej by som šiel peši. Uprostred cesty sa zastavil a len tak odišiel. Nevedeli sme čo sa deje, keď v tom si dal dole nohavice a čupol si. Obidvaja sme odvrátili zrak a dodnes neviem akú potrebu to vlastne vykonával. Nakoniec sme ho poprosili aby nám zastavil. Dali sme mu sľúbenú cenu plus 100 rupií naviac. Lístky na nás už čakali. Dostali sme znova druhú triedu čo bolo viac menej v pohode. Síce náš čaká jednodňová cesta, ale aspoň budeme v bezpečnejšom a pohodlnejšom vagóne.

U Narendera doma.

U Narendera doma.

Vyrazili sme na hotel a pustili sme sa do reči s vodičom rikše, ktorý sa volal Khan. Do jeho zápisníčka pochvál sa mu podpísal aj voľajaký Jozef z Prešova. Podpísali sme sa teda aj my. Na hoteli sme si objednali večeru a Richita si zatiaľ vykračovalo po pracovnom dni domov. Usmiali sme sa na seba. Ten večer sa zaspávalo výborne, čo vám bude hovoriť.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránkewww.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.