Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 13

Pavel Chodúr

15.decembra (16. deň)    

Pred mesiacom som mal 23 rokov. Čo bol veľmi zvláštny pocit, pretože som sa cítil rovnako, ako keď som mal 22 aj 21. Teraz mám 25 a je to lepší vek ako keď som mal 22 a 21, ale zase sa cítim rovnako ako keď som mal 23 a 24. Chápete?

Narenderova rodina.

Narenderova rodina.

Keď sme sa zobudili tak sme si dali výdatné raňajky. Viem, že to opakujem, ale v Indií sú vždy raňajky vydatné a je hlúpe myslieť si, že jedného dňa (až teda na Agru- kde to bolo opodstatnené), sme si naládovali naše bruchá kedykoľvek sa naskytla nejaká príležitosť. Nad omeletou sme sa rozprávali čo podnikneme a keďže Nikhil (fotograf a umelec čo sme sa s ním mali stretnúť a ktorého som určite v tomto zápisníku spomínal), stretnutie zrušil, kvôli neodkladným povinnostiam, rozhodli sme sa, že pôjdeme Jaipur skúmať sami.

Vyšli sme z hotela a prvý pohľad čo sa mi naskytol bol výhľad na beznohého žobráka. Ten ma uvidel, kývol na mňa a tak som vytiahol z vrecka 20 rupií a podal som mu ich. O kúsok ďalej stál chlapík, ktorý keď si to všimol dobehol ku mne a začal mi rozprávať, že ma čaká veľmi dobrá karma. Snažil som sa ho ignorovať, lebo som tušil, niekde hlboko v mojej hlave, kam sa bude táto konverzácia uberať a nemusel som čakať dlho. Odrazu sa ku mne zo všetkých strán prihrnuli ľudia a začali mi ponúkať odvoz, náramky, tabák. Decentne som sa ich zbavil, aj keď som mal sto chutí vrátiť sa k mrzákovi a vytrhnúť mu tých 20 rupií z paprče, lebo toto mi za to naozaj nestojí.

Narenderova neter a jeho syn.

Narenderova neter a jeho syn.

Dobehol som Riša a začal som nadávať ako pohan. V tom sa pri nás zastavila rikša. Boli v nej dvaja mladíci, ktorí sa živo pustili s nami do debaty. V prvom rade sa s nami odfotili a po tom nám začali rozprávať o tom, že sú tradiční umelci. A že nech nasadneme a oni nám to ukážu. Viem čo mi mama aj stará mama hovorili – nikdy by som nemal nastupovať do auto s cudzími ľuďmi. A treba sa tu zastaviť. Lebo VŠADE, a tým myslím naozaj VŠADE sa dočítate, že nastúpiť do dopravného prostriedku k niekomu koho nepoznáte je zlý nápad. Takže vás neprekvapí, že Rišo automaticky povedal OK a ja som nemohol nič, len sa zviesť. Už na začiatku som vymyslel takú riekanku znejúcu They gonna kill us, we gonna die – ktorú som teraz a počas celej návštevy niekoľko krát zahmkal. Čo očividne Riša rozosmialo a ďalej to neriešil.

Rikša nemala kryt, takže sa podobala na taký trojkolesový cabriolet. Mohli sme sa postaviť a nechať všetky pachy a chute nech nás šľahajú do tváre spolu s vetrom. Prišli sme do jednej z chudobných štvrtí, takže sa alarm a riekanka znova ozvali v mojej hlave. Prišli sme do domčeka s dvoma miestnosťami. Sadli sme si na koberec, Rišo nafotil niekoľko fotiek a potom sa rozbehla zábava. Náš hostiteľ Narender začal hovoriť o svojich cestovateľských dobrodružstvách. Naposledy bol v Japonsku, potom na ostrove Maurícius, v Keni a predvádzal tam svoje tradičné hudobno-tanečné vystúpenia celému svetu.

Rišo a dievčatko Dipal

Rišo a dievčatko Dipal

Je zároveň učiteľom a učí žiakov hrať na hudobné nástroje. To čo teraz napíšem nie je zrovna pozitívne – hlavne keď uvážime, že celá situácia bola sprevádzaná Rišovím smiechom. Očividne som sa tam všetkým, kvôli svojim blond vlasom páčil. Ráno som si umyl vlasy a tak sa ma teraz každý dotýkal. A keďže ženy si držali tradičný odstup, dotýkali sa ma samí chlapi. Priznám sa, že ešte nikdy sa ma nechytilo toľko chlapov a pevne verím, že sa to už nikdy nezopakuje.

Narender mi hladil vlasy a hovoril mi.

„You look like Tom Cruise. Do you know him?
„No“ – povedal som.
„You never met Tom Cruise?“
„No. I never met Tom Cruise. – povedal som.
„You know why you never met Tom Cruise?“
„No“ – povedal som.
„BECOUSE YOU ARE TOM CRUISE!!!“

Tu sa Rišo už válal na Zemi.

Odídeme od tejto decentnej homo situácie. Ako by povedala kamarátka. NO NIČ- Ideme ďalej! Narender nás zobral na obhliadku okolia. Všade bývali tanečníci, rezbári, remeselníci, herci, speváci. Nejednalo sa o žiadnu high class sociaty, ktorú poznalo celé mesto. Ale o tradičných umelcov, privyrábajúcich si na seba na uliciach a po baroch a ak sa zadarilo s vízami, tak aj v nejakých svetových hoteloch a mestách.

Ja ako Tom Cruise.

Ja ako Tom Cruise.

Žili v malých bytíkoch a v špinavých uličkách a my sme za ten deň mohli nazrieť do fungovania jednej komunity, ktorá si predáva svoje znalosti z generácie na generáciu. Narender nám potom púšťal niekoľko svojich vystúpení zo sveta. Do priestoru sa nakopilo niekoľko žien a detí a od všadiaľ sme mohli cítiť priateľskú a prívetivú atmosféru. Alarm vypol, riekanka odplávala. Spievali nám piesne na privítanie a po 4 hodinách, sme sa úctivo ako priatelia rozlúčili a vybrali sme sa na hotel najesť a odpočinúť si. S tým, že sa určite uvidíme.

Celý večer sme sa potom s Rišom rozprávali o tom aká je India úžasná krajina a potom sme sa rozhovorili o slávnych fotografoch. Pili sme zázvorový čaj (najlepší aký som dovtedy aj odvtedy mal), sledovali šarkanov poletujúcich na oblohe a skonštatovali sme, že Jeanloup Sieff, je neprekonateľný pri fotení ženských aktov. Zalomili sme okolo 11 večer.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránkewww.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.