15.decembra (16. deň)
Pred mesiacom som mal 23 rokov. Čo bol veľmi zvláštny pocit, pretože som sa cítil rovnako, ako keď som mal 22 aj 21. Teraz mám 25 a je to lepší vek ako keď som mal 22 a 21, ale zase sa cítim rovnako ako keď som mal 23 a 24. Chápete?
Narenderova rodina.
Keď sme sa zobudili tak sme si dali výdatné raňajky. Viem, že to opakujem, ale v Indií sú vždy raňajky vydatné a je hlúpe myslieť si, že jedného dňa (až teda na Agru- kde to bolo opodstatnené), sme si naládovali naše bruchá kedykoľvek sa naskytla nejaká príležitosť. Nad omeletou sme sa rozprávali čo podnikneme a keďže Nikhil (fotograf a umelec čo sme sa s ním mali stretnúť a ktorého som určite v tomto zápisníku spomínal), stretnutie zrušil, kvôli neodkladným povinnostiam, rozhodli sme sa, že pôjdeme Jaipur skúmať sami.
Vyšli sme z hotela a prvý pohľad čo sa mi naskytol bol výhľad na beznohého žobráka. Ten ma uvidel, kývol na mňa a tak som vytiahol z vrecka 20 rupií a podal som mu ich. O kúsok ďalej stál chlapík, ktorý keď si to všimol dobehol ku mne a začal mi rozprávať, že ma čaká veľmi dobrá karma. Snažil som sa ho ignorovať, lebo som tušil, niekde hlboko v mojej hlave, kam sa bude táto konverzácia uberať a nemusel som čakať dlho. Odrazu sa ku mne zo všetkých strán prihrnuli ľudia a začali mi ponúkať odvoz, náramky, tabák. Decentne som sa ich zbavil, aj keď som mal sto chutí vrátiť sa k mrzákovi a vytrhnúť mu tých 20 rupií z paprče, lebo toto mi za to naozaj nestojí.
Narenderova neter a jeho syn.
Dobehol som Riša a začal som nadávať ako pohan. V tom sa pri nás zastavila rikša. Boli v nej dvaja mladíci, ktorí sa živo pustili s nami do debaty. V prvom rade sa s nami odfotili a po tom nám začali rozprávať o tom, že sú tradiční umelci. A že nech nasadneme a oni nám to ukážu. Viem čo mi mama aj stará mama hovorili – nikdy by som nemal nastupovať do auto s cudzími ľuďmi. A treba sa tu zastaviť. Lebo VŠADE, a tým myslím naozaj VŠADE sa dočítate, že nastúpiť do dopravného prostriedku k niekomu koho nepoznáte je zlý nápad. Takže vás neprekvapí, že Rišo automaticky povedal OK a ja som nemohol nič, len sa zviesť. Už na začiatku som vymyslel takú riekanku znejúcu They gonna kill us, we gonna die – ktorú som teraz a počas celej návštevy niekoľko krát zahmkal. Čo očividne Riša rozosmialo a ďalej to neriešil.
Rikša nemala kryt, takže sa podobala na taký trojkolesový cabriolet. Mohli sme sa postaviť a nechať všetky pachy a chute nech nás šľahajú do tváre spolu s vetrom. Prišli sme do jednej z chudobných štvrtí, takže sa alarm a riekanka znova ozvali v mojej hlave. Prišli sme do domčeka s dvoma miestnosťami. Sadli sme si na koberec, Rišo nafotil niekoľko fotiek a potom sa rozbehla zábava. Náš hostiteľ Narender začal hovoriť o svojich cestovateľských dobrodružstvách. Naposledy bol v Japonsku, potom na ostrove Maurícius, v Keni a predvádzal tam svoje tradičné hudobno-tanečné vystúpenia celému svetu.
Rišo a dievčatko Dipal
Je zároveň učiteľom a učí žiakov hrať na hudobné nástroje. To čo teraz napíšem nie je zrovna pozitívne – hlavne keď uvážime, že celá situácia bola sprevádzaná Rišovím smiechom. Očividne som sa tam všetkým, kvôli svojim blond vlasom páčil. Ráno som si umyl vlasy a tak sa ma teraz každý dotýkal. A keďže ženy si držali tradičný odstup, dotýkali sa ma samí chlapi. Priznám sa, že ešte nikdy sa ma nechytilo toľko chlapov a pevne verím, že sa to už nikdy nezopakuje.
Narender mi hladil vlasy a hovoril mi.
„You look like Tom Cruise. Do you know him?
„No“ – povedal som.
„You never met Tom Cruise?“
„No. I never met Tom Cruise. – povedal som.
„You know why you never met Tom Cruise?“
„No“ – povedal som.
„BECOUSE YOU ARE TOM CRUISE!!!“
Tu sa Rišo už válal na Zemi.
Odídeme od tejto decentnej homo situácie. Ako by povedala kamarátka. NO NIČ- Ideme ďalej! Narender nás zobral na obhliadku okolia. Všade bývali tanečníci, rezbári, remeselníci, herci, speváci. Nejednalo sa o žiadnu high class sociaty, ktorú poznalo celé mesto. Ale o tradičných umelcov, privyrábajúcich si na seba na uliciach a po baroch a ak sa zadarilo s vízami, tak aj v nejakých svetových hoteloch a mestách.
Ja ako Tom Cruise.
Žili v malých bytíkoch a v špinavých uličkách a my sme za ten deň mohli nazrieť do fungovania jednej komunity, ktorá si predáva svoje znalosti z generácie na generáciu. Narender nám potom púšťal niekoľko svojich vystúpení zo sveta. Do priestoru sa nakopilo niekoľko žien a detí a od všadiaľ sme mohli cítiť priateľskú a prívetivú atmosféru. Alarm vypol, riekanka odplávala. Spievali nám piesne na privítanie a po 4 hodinách, sme sa úctivo ako priatelia rozlúčili a vybrali sme sa na hotel najesť a odpočinúť si. S tým, že sa určite uvidíme.
Celý večer sme sa potom s Rišom rozprávali o tom aká je India úžasná krajina a potom sme sa rozhovorili o slávnych fotografoch. Pili sme zázvorový čaj (najlepší aký som dovtedy aj odvtedy mal), sledovali šarkanov poletujúcich na oblohe a skonštatovali sme, že Jeanloup Sieff, je neprekonateľný pri fotení ženských aktov. Zalomili sme okolo 11 večer.
