Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 14 (Jaipur)

Pavel Chodúr

16. december (17 deň)

Sú veci, ktoré ani pri najlepšej predstave nedokážeme predvídať. Žijem na inom mieste, premýšľam o veciach iným spôsobom, ale stále je vo mne tá domovská povaha. Verím tomu, že či už si veci uvedomujeme, alebo nie, všetko okolo nás sa nás snaží naučiť ako byť lepšími a ako sa na svoje povahové vlastnosti pozrieť s odstupom. V Indii hrá dôležitú úlohu silná viera. Nachádzam ju tu u každého koho stretávam. A či chcem, alebo nie, jej vplyv sa na mňa pomaly prenáša. Jaipur je znova iný ako mestá čo sme doposiaľ navštívili. Je tu najviac prívetivých ľudí v okruhu sto metrov. A to teraz hovorím v najväčšej úcte k celej Indií. Pre mňa a Riša predstavoval taký malý raj na zemi.

Chill out
Toho dňa sme začínali raňajkami. A potom už sme upaľovali na stretnutie so Sunim, ktorého nám predchádzajúci deň predstavil Narander. Ten nás zobral do presláveného Monkey Temple, ktorý sa nachádzal neďaleko slumu. Hneď ako sme vystúpili sa Rišovi ponúkol chlapec s orieškami na predaj. Vraj aby mohol po ceste kŕmiť opice. Na moje počudovanie Rišo oriešky kúpil. Asi to mal v bucket liste – číslo 47 (nakŕmiť opicu orieškami), alebo čo ja viem.

Kŕmenie
Celú cestu sa ale potom usmieval a kŕmil nimi makaky. Cesta do opičieho chrámu sa kľukatila a vztyčovala. Pred nami bol obrovský kopec, čo pre moje športové telo znamenalo námahu, čo v preklade znamená, že som sa potil ako prasa na dostihoch. Prechádzali sme okolo domčekov, kde žili sadúovia. Tí si len tak lebedili na kamenných schodoch a smiali sa do slnka. Keďže Rišo je empatický človek od prírody nehnal sa ako závodník, ale čakal kým sa moje telo z fyzickej námahy spamätá. Po dedinke saduov ( čo boli fakt asi 4 domčeky), sa cesta kľukatila zase nadol. Tu bol húf opíc bijúcich sa o jedlo, vykračujúcich si po múriku, skákajúcich po stromoch, jazdiacich na pomalých prasatách, alebo vyjedajúcich výdatné parazity z kožuchoch iných opíc. Zostúpili sme úplne dole k bráne – čo bol oficiálny začiatok Monkey Temple. Rovnako ako chrám vo Varanasi aj tento bol zasvätený opičiemu bohovi Hanúmanovi.

očista
Pred bránou stála dvojica kňazov. Za fotografovanie v areáli chceli 50 rupií. Povedal som si, že toto hravo vyriešim. Podal som mu 50 rupií a on ma celý natešený zobral do chrámu, ten sa mi ale javil skôr ako svätyňa. Zatiaľ mi rozprávať veci o Hanúmanovi. Teda aby som uviedol veci na správnu vieru, opakoval informácie aké mi už sprostredkúval Raju s Dadom.

samota
Teda veci, aké si môžete hravo nájsť na wikipédií. Celý natešený mi spravil náramok a za klasického Óm mi spravil bindi na čele, oranžovú – pretože je to farba opičieho Boha. A operátora Orange. Celé to zakončil farebným vencom z kvetov. Odfotil si ma, mojím fotoaparátom – vraj aby som mal spomienku a potom mi ukázal misku, kde sa nachádzala 1000 a 500 rupíova bankovka. Situáciu som mohol vyriešiť mnohými spôsobmi, aby som mu peniaze nemusel dať, ale všetky ma napadli až vo fáze nasratosti, ktorá prišla o 15 minút neskôr. Teraz na vysvetlenie. Nosím peniaze po vreckách a vačkoch. Nepoužívam peňaženky ani žiadne podobné hlúposti. Vždy mám všetko poschovávane v oblečení – čo sa mi vyplatilo, keď mi ukradli peňaženku. Zobral som si len niekoľko peňazí a bohužiaľ som si zobral len obrovské sumy. Chcel som si ich rozmeniť. Takže som mu nakoniec ako debil dal 500 rupií. Potom som vyšiel zo svätyne na svetlo, oblečený ako keby som vyšiel z lietadla na Hawaiských ostrovoch, a ešte som sa ako debil ceril do vlastného fotoaparátu. Rišo sa ako obvykle smial.Keby som ho trocha sledoval, všimol by som si, že si ukladá fotoaparát. S tým, že nepotrebuje fotiť. Vynaložil som iniciatívu úplne bezdôvodne. Prišiel som o 500 rupií a vyzeral som ako debil. Mal som totiž svetlú košeľu.

na ceste do Monkey Temple
Keď sme vstúpili do chrámu vyvalilo sa na nás kopec ľudí a snažili sa nám na čelo spraviť ďalšiu bindi, alebo kobru pre šťastie( ak vás totiž kobra pobozká na čelo, považuje sa to za veľké šťastie. Nemusíte sa báť, lebo kobry sú zbavené jedu). Jednej babke sa podarilo spraviť mi bindi tým, že vyskočila a šľahla mi ju na čelo. Vzápätí si vypýtala peniaze. Dal som jej 10 rupí a išlo ma rozhodiť od hnevu. Vyšiel som z chrámu, len aby som videl zatvorenú svätyňu. Kňazi tam už neboli. Zmazal som si bindi z čela, strhol veniec z kvetov a vybral som sa kľukatou cestou späť na vrch. Ak niekde necháte 500 rupií, bez toho, aby ste to vedeli zmysluplne zdôvodniť, pochytila by vás rovnaká zlosť ako mňa. Znamená to tiež, že po tých 17 dní v Indií ste sa naučili veľké prd. Bol som na seba naštvaný.
V takom pocite som nastúpil do Soniho rikše(cabrioletu) a stojac a pozerajúc sa na všetky trúbiace autá a podávajúc si ruky z mladíkmi, čo ich vystrkovali z áut som sa upokojil.

Keď sa koza pokloní
Zastavili sme sa pri Jal Mahal( vodný palác). Tu sme mali možnosť vidieť stovky rýb tlačiacich sa na hladine. Nemali tú potravu, voda tu bola špinavá a vtáky tu predstavovali jediný spôsob redukcie rýb z jazera, čo sa dialo pre našimi očami. Palác bol uprostred jazera a takto z diaľky vyzeral krásne. Ale ako to už v Indií býva, to čo ho obklopovalo také krásne nebolo. Potom sme sa s rikšou prešli okolo národného múzea a známeho veterného paláca(Hawa Mahal) a zamierili sme si to späť na hotel. Tu sme zavolali Nikhilovi( Rišovmu známemu) a ten prisľúbil, že sa s nami stretne. Aj keď vodič rikše jeho dom nevedel dlho nájsť, nakoniec sme sa k nemu dostali.Čo o ňom napísať?

Monkey Temple
Je to usmievavý 45 ročný usmievavý chlapík so začínajúcou šedivou bradou a vlasmi. Je kultivovaný, jeho angličtina svedčí o mnohých krajinách, ktoré navštívil a preto tam nie je počuť typický indický akcent. Je umelcom v pravom zmysle slova a zároveň je výborným spoločníkom. Vyžaruje z neho silná duchovná energia.
Je maliarom, sochárom, fotografom a filmárom prevažne abstraktných diel. Keď vystúpite na letisku v Dehli a uvidíte sochy rúk ktoré predstavujú 12 rôznych pohybov jógy a tanca – tak to je jeho práca. Zároveň je to životný filozof, tak trochu gurmán a ako som už spomínal veľmi pozitívny človek.

úsmev pred výbuchom
To, že sme tieto sochy videli prvý deň a teraz v polovici cesty sme natrafili na ich tvorcu umocnilo naše pocity z tejto cesty.
Vždy som sa cítil neisto v spoločnosti ľudí čo už niečo dokázali a prezentovali sa svojou prácou. Pri Nikhilovi to ale neplatilo. Ukazoval mne a Rišovi svoje diela. Boli rozmanité, zaujímavé. Najlepšie na tom večeri boli ale rozpravy o živote, smrti, šťastí a umení. Pili sme pivo, jedli sme dobroty, čo prichystala jeho žena a sledovali sme vystrájanie jeho 2 a pol ročnej dcérky. Takto nejako by som chcel žiť svoj život aj ja. Raz. Dúfam. Čoskoro.
Robiť to čo ma baví. Mať milujúcu rodinu a byť sám sebe pánom, vyznávať skutočné hodnoty. Taký vysnívaný sen, len bez toho bohatstva. Dakedy som rád, že mám šťastie na určitých ľudí, čo ma dokážu svojim spôsobom života namotivovať a povzbudiť. Každý to občas potrebuje. No nie?
Ku koncu večera sme boli všetci pripitý. Nikhil mi hovoril, že by som mal spoznať jeho dcéru z prvého manželstva, ktorá má 19, aby mala niekoho s kým sa môže rozprávať. Samozrejme, že sa nakoniec nič takého nestalo, ale tá správna miera alkoholu v krvi robí svoje. Potom nás odviedli na hotel. Keď som zaspával prišla mi celá situácia v Monkey Temple neuveriteľne smiešna.
Cítil som sa šťastne.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránkewww.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.