Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 12 (Agra)

Pavel Chodúr

1. december (12. deň)

Za 10 dní by mal podľa mayského kalendára prísť koniec sveta. My s Rišom ale ležíme na hotelovej izbe a regenerujeme sa. Po týždni som sa osprchoval a zmyl zo seba prach z mŕtvych tiel, čo sa neustále vznášal nad Varanasi. Rovnako moje telo opustila špina a smrad. Žalúdočné problémy prešli a okrem faktu, že naše okno v hoteli je namiesto skla vyplnené papierom a prilepené lepiacou páskou sa jedná o príjemný hotel.

Taj Mahal a maily domov.

Taj Mahal a maily domov.

Hotel Taj Plaza. Máme tu zadarmo wi-fi, jedlo nám nosia na izbu a celý deň trávime tým, že sa snažíme dať do poriadku a zušľachtiť seba, naše telá, a aj naše žalúdky. Rišo je prechladnutý a ja po nočnej ceste vlakom vyčerpaný. Rozhodli sme sa, že dnes nebudeme nič robiť. Zajtra ideme na obhliadku mesta, tak uvidíme, čo nám Agra ponúka. Teraz sa zababuším do pohodlnej deky a nechám pána snov, nech mi pošle nejaký pekný sen.

A určite si hovoríte, že to na Indiu znie príliš prepychovo. Ale povedali sme si, že po 1 hviezdičke si na regeneráciu zaslúžime minimálne tri. A po tom, čo malo prísť, som bol veľmi vďačný za toto rozhodnutie.

Zatiaľ ale dobrú noc.

 2. december (13. deň)

Dnes sme sa zobudili tesne pred 6 hodinou ráno. Zazvonil nám budík a my sme sa rozhodli navštíviť tých niekoľko pamiatok, aké sa v Agre nachádzajú, a užiť si pri nich východ slnka. Najprv sa Rišo rozhodol, že sa vyberieme k Taj Mahalu a odfotíme si ho spolu s riekou Yamuna, na ktorej celá Agra stojí. Zatiaľ sme po celý čas cestovali po štáte Uttar Pradesh, ale aj napriek tomu nás v Agre čaká zmena scenérie. Rušné špinavé ulice a úzke špinavé uličky nahradili široké a dlhé ulice, plné odpadkov a špiny.

Rišo a Taj.

Po týchto cestách sme obišli celú cestu k Taj Mahalu – bol neďaleko nášho hotela a dostali sme sa k rieke a k oploteniu. Rišovi ani mne nebolo dobre. Žalúdky sme mali ako na vode a rovnako nás trápila zimnica. Keď sme sa dostali na určené miesto, slnko začalo vykukovať spoza obzoru. Rišo je na ľudí v Agre nepríjemnejší ako na iných miestach. Dokonca sa vybral do parku, aj keď mu nemali rozmeniť jeho 500 rupiovku, keďže vstup tam bol za menej a hučal na nich, že to nie je jeho problém, čím ich značne zneistil. Usmieval som sa tomu, bez toho aby som si uvedomil, že takáto nevraživosť sa objaví aj u mňa, ale neskôr.

Ale načo bojovať s niečím čo za to nestojí. Obišli sme si radšej záhradu, kde sme pôvodne chceli prísť z bočného vchodu a krížom si to strihnúť k Taj Mahalu a hlavnej rieke Yamuna. Nakoniec sme sa dostali k ostnatému drôtu, rozhľadniam aké používajú naši poľovníci a k malej bránke, vedúcej na pláž pred Taj Mahalom. A tak sme sa plný odhodlania, že nás žiadny miestny obyvateľ ani choroba nedostane na kolená, dali do chôdze.

Agra Fort.

Agra Fort.

Keď sme došli tesne k rieke ozvali sa rozhnevané hlasy z druhého brehu. Keď som sa obzrel videl som strážnika ako ku nám kráča a máva rukami. Povedal nám lámanou angličtinou, takou že aj tých pár slov čo poznal sa mu v ústach riadne zlomilo na nezmysli, že vstup je zakázaný a že sa musíme okamžite dostať za bránku. Tam nás sledovala rôznorodá skupinka turistov, možno aj ticho závidiaca, že sme sa dokázali preplížiť popri strážach a dostať sa do tesnej blízkosti rieky. Očividne sme tam prišli pred otváracími hodinami (fakt asi pár minút), a strážnici sa ešte neunúvali strážiť.Ale žiadna pekná fotka z toho nebola.

Výhlad z okna.

Výhlad z okna.

Slnko sa vlieklo na oblohu pomaly. Ako sme sa dostali za bránku začali turisti ponúkať strážnikovi bankovky, aby sa aj oni mohli dostať tam, kde sme boli my. Taj Mahal je jedným zo 7 divov sveta a patrí medzi najchránenejšie a najkrajšie pamiatky v Indií. Miestny sa boja atentátnikov a bombových útokov, čo v preklade znamená, že sa boja každého cudzinca, ktorý by sa bez kontroly priblížil k tejto majestátnej stavbe.

Agra Fort.

Agra Fort.

Bez toho, po čo sme si prišli sme opustili zorné pole Taj Mahalu. Potom sme sa vybrali do Agra Fort, čo je obrovská, opevnená stavba a musím sa priznať, že aj veľmi pôsobivá. Sedeli sme na lavičkách, sledovali východ slnka, veveričky, papagájov a ako to už na celom svete býva aj japonských turistov. Prechádzali sme sa po záhradách a snažili sme sa fotiť z vysokých vežičiek nie len komplex, ale aj Taj obalený v rannej hmle. Čo sa nám ako správne predpokladáte nepodarilo.

Mám rád tieto majestátne stavby, lebo je v nich pre mňa uzavretý akýsi duch minulosti. Natáčala sa tu dokonca časť historického veľkofilmu od Ashutosha Gowarikera Jodhaa Akbar s veľkými Bollywoodskymi hviezdami Hrithikom Roshanom a prekrásnou Aishwarya Rai Bachchan.

Rozmanitosť pevnosti.

Rozmanitosť pevnosti.

Prechádzať sa po celom veľkom komplexe a schovávať sa pred spaľujúcim slnkom do chladných tieňov priestoru a hľadať perfektné miesto pre fotku nám určitým spôsobom robilo veľkú radosť. Lenže žalúdočné problémy prevládli a tak sme boli nútení vrátiť sa na hotel. Tam sme si ľahli a nadopovali sa liekmi. Celý deň sme prespali a zakončili sme to večer len teplou polievkou.

Zajtra si ideme pozrieť Taj Mahal vznútra.

 13.december (14. deň)

Taj Mahal sa nakoniec nekonal. Aspoň pre mňa nie. Bolo mi zle. V žalúdku a v črevách sa mi pohybovala vlna rôznorodých tekutín a ja som sa radšej prikryl dekou a dúfal som, že to tým odoženiem. Odpočíval som, a vždy po prebudení som sa nadopoval liekmi.

Trávnik.

Trávnik.

Keď sa Rišo vrátil z Taj Mahalu nevedel si ho vynachváliť a ukazoval mi fotky čo nafotil. Tie boli akoby vystrihnuté z nejakej rozprávky. Povedal mi, že keď sa tam ráno vybral zastavil ho rikšiar s tým, že ho tam odvezie. Na čo mu Rišo odpovedal, že to zvládne aj peši. (Fakt bol od nás len chvíľu). Na čo mu rikšiar odpovedal: (predstavte si tam silný indický prízvuk)“ But sir, this morning is Taj Mahal very, very far away.“

Úprimne sa vám ale priznám, že som to neľutoval. Momentálne je mi prednejšie zdravie, ako čokoľvek iné. Celý deň som prespal a večer som to znova zakončil kuracou polievkou.

14.december(15. deň)

Dnes odchádzame z Agry. Môj zdravotný stav sa veľmi ťažko definuje. Cítim ako ma choroba začína pomaly opúsťať, ale žeby z toho moje telo a myseľ skákala nadšením sa nedá povedať. Ak je človek chorý v cudzej krajine má to celkom neblahí dopad na jeho psychiku. Hlúpe myšlienky zaháňam raňajkami. Po nich a po poslednom preventívnom vyprázdnení čriev sme sa zbalili a vybrali sme sa taxíkom k Agra Fort Railway station. Vlak ktorý nám mal ísť 10:40 mal meškanie a jeho príchod nahlásili na 13:55.

A tak sme čakali.

Ulička.

Ulička.

Viem si predstaviť, že kdekoľvek na slovenskej železničnej stanici by sa 3 hodinové meškanie vlaku nezaobišlo bez bohovania, nadávok a zúfalstva. My sme si ale kúpili pepsi a pozorovali ľudí. K Rišovi prišiel obuvník s tým, že mu spraví topánky za 50 rupií. Ale ako náhle sa mu dostali pod ruku, začal ich ešte aj leštiť a lakovať a až keď Rišové topánky vyzerali ako nové cena sa zmenila z 50 na 500.

Obuvník a Rišove topánky.

Obuvník a Rišove topánky.

Ten deň sme obuvníka už na stanici nevideli. Pravdepodobne si zarobil viac ako dúfal. O 13.55 na tabuli oznamujúcej príchody a meškania zasvietila informácia o ďalšom hodinovom meškaní. Všetci turisti čo som zatiaľ stretol mali v rukách obrovský Murakamiho epos 1Q84. Tešil som sa ako prídem domov a prečítam si ju. Meškanie vlaku sa posunulo o ďalšiu hodinu. Agra nás asi nechce pustiť. Čas sa zmenil ešte raz a teraz stál v kolónke príchod 16:45. S Rišom sme sa začali smiať.

Takže znova pocestujeme nočákom a budeme spať na nepohodlných posteliach a dúfať, že to v najlepšom do rána do Jaipuru stihneme. Našťastie sa vďaka nejakej skrytej náhode objavil moderný vlak, ktorý si mal na stanici počkať po dobu 30 minút. A ako zázrakom išiel expresne priamo do Jaipuru. Rišo neváhal. Rozbehol sa najrýchlejšou cestou zmeniť nám lístky čo máme, na lístky pre tento moderný vlak. Čo sa mu podarilo v rekordne krátkom čase. Určite by sa mohol živiť ako profesionálny bežec, keby ho všetko to čo robí omrzelo.

Ešte raz Agra Fort a jej záhrady.

Ešte raz Agra Fort a jej záhrady.

Vlak bol lacnejší ako náš pôvodný, takže nám ešte vrátili peniaze. Takže okrem posledných 10 minút, kedy sme nevedeli, či nám lístky dajú, alebo nie, sme sa konečne dostali do vlaku. Usadili sme sa, dostali sme od vlakového personálu jedlo a pitie plus sme zaplatili ďalších 200 rupií (čo už fakt netuším či bolo za jedlo, alebo kvôli niečo inému, lebo aj tento sprievodca podľa vzoru strážnika v Agre lámal angličtinou všetko čo malo aký taký zmysel) a viezli sme sa do Jaipuru.

Hneď ako sme vystúpili, odchytil si nás mladý vodič rikše, ktorý nás za 100 rupií odviezol na náš hotel. Tam nám ponúkol služby ako sprievodca. Sľúbili sme, že mu zavoláme z čoho bol celý natešený, že nás vyobjímal. (Priznám sa, že som mu potom nezavolal.)

Hotel bol stelesnením dokonalosti. Izby boli krásne, skvelá reštaurácia s terasou a záhradou. Umiestnený bol v tichej štvrti a s personálom, aký sa nás nepokúšal oklamať, čo bola vítaná zmena. Pripadal som si odrazu neuveriteľne šťastný. Boli sme s Rišom na večeri kde som si dal zeleninovú polievku, karfiol so zemiakmi a ich korením nazvaný Aloo Gobi (Keď pôjdete do indickej reštaurácie odporúčam!). Hotel mal aj práčovňu, takže sme si mohli konečne vyprať naše veci. Išli sme si ľahnúť. Začínam mať pocit, že nám svitá na lepšie časy, aj napriek tomu, že mi začal večer odchádzať hlas.

A mal som pravdu. Jaipur nás totiž niekoľko krát veľmi milo prekvapil.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.