Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 11

Pavel Chodúr

11. deň (10. december)

Dnes je náš posledný deň vo Varanasi. Cítime, že sa lúčime s mestom, ktoré nám dalo neuveriteľne veľa. Zobúdzam sa a uvažujem nad tým, že prvá polovica cesty utiekla strašne rýchlo a pritom v niektorých jej úsekoch sa čas spomalil na minimum, aby sme sa mohli poriadne pozrieť a precítiť to, čo nám India ponúka. Dnes sme si uvedomovali každý krok, vážili každý úsmev a v duchu sme dávali zbohom tomuto prenádhernému miestu.

deti, pes a vzadu ¦Ćal+íie deti!!!

Rišo sa ráno vybral do spletitých uličiek pri našom hoteli, až prišiel k burning Ghat (čo je miesto, určené na spaľovanie tiel – vo Varanasi je ich niekoľko). Ja som sa zatiaľ balil a zbavoval sa zbytočných vecí. Stretli sme sa posledný krát na raňajkách v Puja Guest house, v strešnej reštaurácií, kde sme si užívali slnko, hmlistý opar a lietajúcich šarkanov nad riekou. Po raňajkách sme sa odhlásili z hotela a stretli sme sa s Rajuom a Dadom. Tí nás zobrali do kaviarne v štvrti Ashighat, kde pracuje Rajuov priateľ ako čašník a tiež tam na neho čakalo jeho dievča. Bielo-zubaté, milé dievča. Na nás sa moc nepozerala, ale bolo vidieť ako hádže po Rajuovi úsmevy, kedy len môže. Tieto neisté prejavy náklonnosti ešte pred manželstvom sú veľmi pekné. Úplne iný princíp ako keď sa s mľaskaním olizuje dvojica v Bratislave.

Ghat.

Ghat.

Keď sme vyšli z kaviarne stretli sme Shivaninu matku. Poďakovala sa nám úsmevom a pozdravom „Namaste“. V kaviarni sme si nechali naše bágle a vybrali sme sa ku chrámu, nachádzajúcom sa za univerzitnou časťou Varanasi. Bola to štvrť o ktorej existencií sme nemali ani poňatia. Stálo tu veľa internátnych, moderných domov uprostred polí a záhrad, kde študenti v rovnošatách pobehovali, alebo odpočívali. Zvláštne na tej štvrti bolo, že tam nebola špina. Ani jeden zahodený odpadok na zemi. Nič.

Deti.

Deti.

Chrám bol sneho-biely a vypínal sa v obdivuhodnej výške. Keď sme vkročili do jeho areálu, stáli sme oproti zaľúbených párikom. Všetci boli vyzutí, pretože sa jednalo o ďalšie posvätné miesto, kde brahman dával svoje požehnania. Páriky sa smiali a hľadeli na seba túžobnými pohľadmi. Toľko sexuálneho napätia som videl len v Bollywoodskom filme pri tanečnej scéne. Na bielych mramorových stenách, boli vyryté slová v sanskrite a v angličtine a pozostávali z výrokov svätých mužov.

Chudobná štvrť.

Chudobná štvrť.

Po návšteve chrámu sme sa vybrali do Monkey Temple. V Monkey Temple bývali častokrát svadby a oslavy. Ale po bombovom útoku v 2007 tu panujú prísne pravidlá. Do vnútra sme si nemohli nič zobrať. Ani fotoaparát. Celú cestu nás sprevádzali mnohopočetné skupinky makakov. Bohužiaľ som kvôli opatreniam nemohol nič nafotiť. Pričom by určite stálo za to spraviť fotku, kde sa na vás pozerá približne sto opíc.

Jazda rikšou.

Jazda rikšou.

Ľudia sa na tom mieste modlili, prinášali obety a prírodnou farbou si robili bodky na čele. Farba bola oranžová, pretože bola zasvätená Hanumánovi – opičiemu bohovi. Po návšteve chrámu sme si s bodkami na čele dali obed a ako dezert výborný jablkový koláč. Nakoniec sme si s chalanmi vymenili mail a rozlúčili sme sa. Odchádzali sme s tým, že sa určite nevidíme posledný krát. Nastúpili sme do tuk tuku (rikša) a vybrali sme sa na železničnú stanicu.

Krava v uličke.

Krava v uličke.

Tam sme ako obvykle ako taký dvaja somári hľadali naše miesta a keď sme ich našli vedeli sme, že táto cesta bude úplne iná ako tá predchádzajúca. Vozeň sa volal 3AC a zdieľali sme ho s jedným Američanom (určite sa vybral hľadať samého seba, pretože mal bodku na čele (bindi), čítal nejakú knihu o budhizme a na všetkých bol prehnane milý). A potom tri Talianky. Priestor nebol uzatvorený ale otvorený, takže sme mohli vidieť množstvo Indov ako okolo nás prechádzajú a mapujú nás pohľadmi. A boli takmer všade. Mali sme tu stráviť 12 hodín a pod nohami nám zatiaľ pobehovala celkom početná myšia rodinka. Vlak sa pohol, svetlo po chvíli zhaslo a všetci sa uložili k spánku. Okolo mňa sa ozývalo chrchlanie a kašľanie. Snažil som sa zaspať, ale tak ako pri prvej ceste, aj tu mi nepatrne zatrasenie (myslím tým, že sa vlak triasol ako keby sa mal každú chvíľu rozpadnúť), zabraňovalo zatvoriť oči na viac ako pár minút.

Obed.

Obed.

Ozvem sa keď budeme v Agre.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.