Cestopisy Cestovanie

Indický zápisník 10

Pavel Chodúr

9. december (10 deň)

Dnešný deň bol dňom dobrých skutkov. Ráno sme sa zobudili a išli sme na raňajky. Okolo 10 sme sa mali stretnúť s chalanmi. Dali sme si vydatnú omeletu a toasty a zapisovali sme si nejaké poznatky a informácie z predchádzajúcich dní do svojich denníkov.

Potom sme sa v úzkych uličkách pred našim hotelom stretli s chalanmi a išli sme si prenajať rikšu, čo nás mala odviesť do Shivaninej osady. Cestou sme stretli sadua, čo sme ho deň pred tým fotili a kúpili sme mu nejaký sirup, proti kašľu, čo ho neprestajne trápil. Celú transakciu vybavil Dada, pretože mal nejakého známeho doktora. Sadu sa nám poďakoval a my sme cez preplnenú ulicu dobehli k rikši a vybrali sa za Shivani.

Fotografovanie.

Fotografovanie.(Photo by Richard Kay)

Cesta rikšou je pre mňa jednou z najlepších vecí čo som v Indií zažil. Ulica a všetko čo sa na nej deje je k vám strašne blízko. Šofér sa nezaujíma o nejaké cestné zákony a predpisy a chodí si kade sa mu zachce. Podľa vzoru ak je tam voľné miesto, tak ho obsaď sa vyberá do protismeru, do úzkych uličiek, často bez svetiel aj počas tmy, uháňa ulicou a trúby aby sa mu ľudia, zvieratá a čokoľvek iné uhýbalo z cesty a vám stačí len vykloniť hlavu a sledovať to z bezprostrednej blízkosti. Vždy keď som mal nervy, alebo som sa cítil blbo tak mi takéto cesty pomohli k tomu aby som sa upokojil a na chvíľu si oddýchol.

Keď sme prišli za Shivani našli sme ju umývať riad v špinavej Gange. Zvyšky jedla rukou drhla pod hnedou hladinou a namáčala riady tak dlho dokým neboli zbavené zvyškov. Stále boli ale špinavé.
Keď nás uvidela, potešila sa. Dokončila umývanie riadu a keď jej Raju s Dadom povedali, že ideme na výlet, tak sa rozhodla, že sa umyje. Zobrala staré mydlo, namydlila si vlasy a v šatoch sa ponorila pod vodu. Potom celá mokrá, sa utiekla prezliecť do nových šiat. Celé osadenstvo dediny jej pri tom asistovalo. Ľudia po nás pokukovali, zdravili nás a mi sme ako slušne vychovaní Slováci odzdravovali.

Na návšteve osady.

Na návšteve osady.(Photo by Richard Kay)

Každé mladé dievča sa na nás usmievalo, ako keby sme boli tí najväčší fešáci. Shivani povedala, že pokiaľ je jej mamička preč musí dávať pozor na mladšieho brata Gotama. Ako som už spomínal skôr mal tri roky a trpel nejakým očným zápalom, vďaka ktorému dobre nevidel. Hrozilo, že za niekoľko rokov môže oslepnúť.  A tak pokračoval – ako ho Rišo nazval – Deň dobrých skutkov. Rišo, Raju, Dada, Gotam, Shivani, ja a vodič rikše sme teda nastúpili do zelenej búdky na kolesách a upaľovali sme prašnou cestou do mesta.

Ťažko je opísať niektoré pocity. India je miesto, kde sa dokážeme schuti zasmiať, a vzápätí byť dojatí. Medzi týmito dvoma emóciami celou cestou preskakujeme a nedá sa nám vydýchnuť. Ráno sa smejeme na tom, že stojíme pred zamknutými dverami hotela a voláme na poslíčka, aby nám otvoril a on prvé čo vypustí z úst je boat?? You wanna boat? A o niekoľko minút si už fotíme sadua na ktorého pozadí je majestátna rieka plná plávajúcich mŕtvol a oslobodených ľudských duší.

Keď sa chcú Indovia fotiť.

Keď sa chcú Indovia fotiť.(Photo by Richard Kay)

Keď sme s rikšou prišli pred obchod s topánkami mohli sme vidieť prekvapený Shivanin pohľad. Vošla do vnútra, jej oči žiarili vždy inou intenzitou, podľa toho na aké topánky jej padol zrak. Stále sa uisťovala u Rajua a Dadu či si naozaj môže niečo vybrať. Po dlhom rozmýšľaní si nakoniec vybrala. Ukázala na ne prstom a následne si ich vyskúšala. Padli jej ako uliate. Rišo následne povedal, že si topánky môže kúpiť aj jej brat. Shivani mu vybrala rovnaké červeno biele topánočky, aké mala ona, len menšie a s autíčkovým vzorom.

Obidve deti boli tak natešené, že po odchode z obchodu mali na topánkach stále štítok z cenou. Potom sme im išli kúpiť deku. Znova ako som spomínal, večery sú pomerne chladné aj napriek 35 stupňovým denným teplotám. A Shivani s rodinou sa (ako sme mali možnosť vidieť), nemala už čím prikryť. V prvom obchode sa nás snažili oklamať. Za jednu deku chceli 1700 rupií, pričom na obale bolo jasne vidieť cenu 765.

V každej uličke sa niečo skrýva.

V každej uličke sa niečo skrýva.(Photo by Richard Kay)

Odišli sme teda do iného obchodu, kde sme zohnali deku za 500 a rovnako dobrú a kvalitnú. Keď to Shivani uvidela nevedela sa prestať smiať. Tu ešte treba spomenúť, že deka ktorou sa prikrývajú nie je ako naša deka. Indická deka je hrubá, teplá a tak veľká, že sa pod ňu zmestí niekoľko ľudí. Vodič rikše aj naši sprievodcovia mali na tvárach úsmevy tiež. Ja osobne som bol veľmi rád, že sme aspoň neboli na chvíľu tí hlúpi turisti chodiaci a fotiaci a sťažujúci si na všetko. Ale ten pocit užitočnosti aj keď malej, bol po dlhom čase veľmi osviežujúci.

Potom sme vrátili Shivani do osady. Chceli sme tam s ňou spraviť malé interview. Raju robil prekladateľa. A tak nám Shivani povedala, že jej najobľúbenejšie jedlo je ryža, že jej snom, je byť čo najdlhšie nápomocná matke, že jej deň vyzerá tak, že sa zobudí, umyje riady a potom sa s ostatnými deťmi z osady hrá. Ak jej teda mama neudelí ďalšie povinnosti. Jej svet je veľmi malý. Ale nemyslím si, že je to zlá vec. Ako by povedal Karl Pilkington „vieme príliš veľa, preto nie sme šťastní“.

Západ slnka.

Západ slnka.(Photo by Richard Kay)

Nakoniec sme jej darovali sladkosti a rozlúčili sme sa. Cestu do mesta sme si krátili tým, že sme sa vykláňali z idúcej rikše a hrali sme etudky, ako keby sme sa nachádzali v nejakom akčnom filme. Potom sme ako profesionálna castingová agentúra spravili casting ktorého sa zúčastnili naši sprievodcovia. Spravili si drobnú predstavovačku a potom si zahrali etudku o láske a zrade v ich rodnom jazyku. Tak troška low budget Bollywood.

Nasledovalo jedlo na brehu rieky. Tam sme mali možnosť vidieť tradičnú svadbu. Alebo aspoň jej časť. Žena oblečená v peknom sári, muži usmiaty popod fúz a všetci za sprievodu hudby tancovali na špinavej ulici. Potom nám Raju a Dada spísali niekoľko bollywoodskych filmov, ktoré by sme si mali pozrieť (kapitolu o nich spravím na úplnom konci). Na hotel sme si vykračovali popri rieke. Zastavila nás skupinka masérov. Začali mi masírovať ruky a hovorili mi, že je to zadarmo, ale zároveň ma nútili si sadnúť. S Rišom sme sa smiali. V duchu som ale prosil všetkých svätých, nech ma zachránia. Keď sme sa zbavili masérov objavila sa mladá predavačka pohľadníc. Najprv oslovila Riša a keďže som bol od neho dosť popredu (lebo som chcel mať masérov čo najďalej za sebou), spravil si srandu. Povedal jej, že si túžim kúpiť pohľadnice, a že sa volám Pali. A tak za mnou utekala, kričala Pali a ja som sa cez nával zúfalých ľudí nevedel dostať preč. Utekal som kam sa dalo no stále som len počúval: Pali! Pali! Pali! Nakoniec som sa zastavil a tak som kecal o všemožných blbostiach až som ju rozosmial. Potom mávla rukou a odišla. Rišo sa smial celú cestu na hotel.

Rodina.

Rodina.(Photo by Richard Kay)

Na hoteli som si len písal. Chcel som si ísť skoro ľahnúť. Cvrček asi zdochol, lebo bol ticho, žalúdok sa mi začínal upokojovať a cítil som sa konečne dobre. V rámci možností samozrejme. Už aspoň nemusím chodiť tak často na záchod.

Zajtra sa odhlasujeme z hotela a ideme 10 hodín vlakom do Agry, kde sídli majestátny Taj Mahal. Raju povedal, že je to po Dehli ďalšie mesto, ktoré nemá rád. Všetko čo tam treba vidieť uvidí človek za 2 hodiny a my s Rišom sme tam mali byť 3 dni.

Plus vo vlaku už nemáme prvú triedu a sme nútení spať medzi miestnymi. Na to som celkom zvedavý. To viete. Človek zvyknutý na pohodlie, ide do nepohodlia. Jasné, že som sa furt sťažoval. Ale tak po svojom. Teším sa, že budem môcť konečne napísať domov. Tu s predraženým a extra pomalým hotelovým internetom sa to jednoducho nedá.

Dobrú noc.

Prácu a dielo fotografa Richard Kay Kardhorda si môžete pozrieť na stránke www.kardhordo.com

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.