Komiks Kultúra & umenie Výtvarné umenie

Hugleikur Dagsson: Positivity is always a better path to creativity/Hugleikur Dagsson: Pozitivizmus je vždy tou najlepšou cestou ku kreativite

Pavel Chodúr

English Version:

How did it all start? When did you realize that you are funny, your jokes work and people around you want to hear or read more of them?

Well, I´ve been joking since I was a kid and always been a fan of humor but I didn’t realize it could become my career until I drew my first stick figure jokes in the summer of 2001. I was participating in an art exhibition in the far east of Iceland. I was still an art student and didn’t know what to do so as a last minute panic decision I drew about 30 jokes in 30 minutes. They got a positive reaction. People laughed. So I thought maybe I should do more of this.

Iceland is quite separate from Europe, but that doesn´t mean that your art doesn´t go all around the world. Your pictures are very famous and recognizable. What was for you, as an artist, a turning point? I mean when did you cross the line between being a local artist and a world artist?

I have no idea. I still feel like a local artist most of the time. It’s only when I see some webpage selling bootleg T-shirts of my “Anarchy in the UK” joke that I think “hmmm my art is out there!”

I like your drawings because they look simple. It is like you encourage people to do the same. But that is the trick and also originality of your work. It is not so easy to be funny with limitations of one page. But you can do it and it is hilarious as hell. How long does it take you to draw one picture? And where does the inspiration come from? Does it depend on your mood, or situation around you? 

It takes me about 2-3 minutes to draw typical picture. The ideas come to me at any given time so I carry a notebook with me wherever I go. The limitations is what makes the joke stronger. Less is more. So I try to limit the information as much as I can without losing the message. The inspiration absolutely depends on the mood and the situation. If I am in a good mood, the best jokes appear. But also sometimes if I’m in a particularly bad mood. However positivity is always a better path to creativity.

I suppose a lot of people find your humour disgusting and shallow. But for me, you are more like the mirror of our society.

So what is your opinion on critics and haters?  

I don’t really care if people  think I’m horrible. I used to care, but through the years I’ve realised you can’t control what other people think. And also, I would be worried if everybody liked my stuff.

Is there any line you will never cross? Anything you will never make fun of? If there is such a thing, please explain why. If you have no limits, please also explain why. 

I don’t think there is a subject matter that you can’t joke about. It’s never what you do. It’s always how you do it. If there are actual negative views in the joke, like sexism or racism, the audience or reader will always sense that. And then the joke won’t work. But if the joke is about hatred and is in fact criticising it then the joke has a better chance. Context is everything. Basically you just have to know how to tell a joke.

You also do stand-up comedy. In what ways is presenting your own humour in front of a live audience different from what you put on paper? What is the crucial difference between doing stand-up comedy and drawing? 

First of all, stand up is much much scarier. To stand in front of people with nothing but a microphone and your voice is insane. But you do it for the instant reward which is the laughter. That’s also what makes stand up more fun. You get an instant reaction. But I can be much darker and surreal in my drawings, because then it’s not really me who is saying these awful things. Instead I put the blame on my characters.

Is there anything you don’t find funny at all?

Like I said, anything can be made funny in the right hands. I always like to be surprised by comedians. I love new approaches. Imagination is a limitless thing so there’s always a way to find the humorous side of something.

You are also an author of three plays. Avoid us, Uterus – which is musical, and Living Room. You have also received The playwright of the year award. What was the inspiration behind each of your plays? And why did you choose the theatre and not, for example, the movie?

Well I’m hoping to make a movie one day. I’ve written for television and I love to see my stuff come alive with the collaboration of other artists. My inspiration when it comes to plays and such is mostly just life itself. Like my drawings and my stand-up it’s just a way of dealing with this ridiculous tornado of insanity called reality.

What are your future plans as an artist? And where can our readers follow your works and projects?

I’m gonna do more live action stuff. Like sketches with actors and maybe put it on Youtube this year. Also in the last few years I’ve written sci-fi and horror comics in collaboration with other illustrators and I’d love to do more of that.

And my last question. What message would you give your fans and our readers?

Well. One rule of creating: Never stop. Always work.

Thank you very much for your time. 

Thank you.

Slovenská verzia:

Ako to všetko začalo? Kedy ste si uvedomili, že ste zábavný, vaše vtipy fungujú a diváci okolo vás chcú počuť a čítať viacej vašich vtipov?

Hmm. Myslím, že som vtipkoval už ako dieťa. Vždy som bol a stále som veľkým fanúšikom humoru, ale nikdy som si nemyslel, že by som si na tom postavil kariéru, až kým som nenakreslil svoj prvý obrázok s paličkovými postavičkami. Bolo to v lete 2001. Zúčastnil som sa jednej umeleckej výstavy na východe Islandu. Bol som študentom umenia a veľmi som nevedel čo by som tam mal prezentovať. V návale paniky, ktorá prišla s poslednými minútami, som nakreslil 30 vtipov v priebehu 30 minút. A dostali pozitívnu reakciu. Ľudia sa smiali. Tak som si povedal, že by možno nebolo od veci, keby som skúsil vytvoriť viac takých obrázkov.

Island je pomerne izolovaný od zvyšku Európy, ale to neznamená, že vaše umenie neobletelo celý svet. Vaše obrázky sú známe a ľahko rozpoznateľné. Čo bol pre vás – ako pre umelca – ten zlomový bod? Kedy ste prekročili tú hranicu medzi miestnym umelcom a svetovým umelcom?

Vôbec netuším. Stále sa cítim viac ako miestny umelec. Len v prípadoch, keď vidím na nejakej webstránke ako predávajú tričká s mojou kresbou „ Anarchy in the UK“, si pomyslím: Hmm, moje umenie je tam vonku!“

Vaše kresby sa mi páčia, pretože sú jednoduché. Je to akoby ste motivovali ľudí, aby sa snažili robiť niečo podobné. Ale v tom je práve ten háčik a originalita vašej práce. Nie je ľahké byť vtipný keď ste limitovaný jednou stranou. Ale vy to dokážete a je to neskutočne vtipné. Ako dlho vám trvá nakresliť jeden obrázok? Odkiaľ beriete inšpiráciu? Záleží na nálade a na situácii v ktorej ste?

Väčšinou mi trvá 2 až 3 minúty, kým nakreslím obrázok. Nápady dostávam neustále, takže so sebou všade nosím zápisník. Ohraničenie je to, čo robí vtip silnejším. Menej je vždy viac. Snažím sa limitovať informácie najviac ako dokážem bez toho, aby som stratil pointu. Inšpirácia vždy závisí od nálady a situácie. Ak som v dobrom rozpoložení, objavia sa tie najlepšie vtipy. Ale niekedy sa to deje aj keď som v obzvlášť zlej nálade. Pozitivizmus je vždy tou najlepšou cestou ku kreativite.

Predpokladám, že veľa ľudí vníma váš humor ako niečo nechutné a povrchné. Podľa mňa však slúži ako také zrkadlo našej spoločnosti. Aký je váš názor na kritikov a hejterov?

Úprimne mi až tak veľmi nezáleží na tom, či si o mne ľudia myslia, že som strašný. Kedysi mi na tom záležalo, ale po všetkých tých rokoch, čo tvorím, som si uvedomil, že nemôžem ovplyvniť to, čo si druhí ľudia myslia. A tiež by som sa obával toho, ak by moje práce zbožňovali úplne všetci.

Existuje nejaká hranica, ktorú nikdy neprekročíte?

Osobne si nemyslím že existuje téma o ktorej by sa nemalo vtipkovať. Nikdy to nie je o tom čo robíte ale vždy o tom ako to robíte. Ak je ten vtip sám o sebe negatívny, ako sexizmus, rasizmus, čitateľ to vždy vycíti. A následkom toho je, že vtip nefunguje. Ale ak je vtip o nenávisti a vo svojej podstate tú nenávisť kritizuje, tak má lepšiu šancu uspieť. Kontext je najdôležitejší. V zásade ale musíte vedieť ako vtip podať. To je základ.

Rovnako robíte aj stand-up comedy. Ako prezentujete svoj humor pred živým publikom a ako sa to líši od toho, ako ho prezentujete na papieri?

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že stand-up je omnoho, omnoho desivejší. Stáť pred skupinou ľudí len s mikrofónom a vlastným hlasom je šialené. Ale robíte to pre okamžitú odmenu, ktorou je smiech. A to je zároveň to, čo robí stand-up omnoho zábavnejším. Je to práve kvôli tej okamžitej reakcii. Ale vo svojich kresbách viem byť omnoho temnejší a surreálnejší, pretože v skutočnosti to nie som ja, kto hovorí všetky tie príšerné veci. Vždy sú na vine moje postavičky.

Je niečo čo vám nepripadá vôbec smiešne?

Ako som povedal, všetko dokáže byť vtipné v tých správnych rukách. Vždy som rád, ak ma komik dokáže prekvapiť. Zbožňujem nové prístupy. Predstavivosť je neobmedzená, takže je vždy šanca, že na všetkom nájdete niečo nové.

Ste autorom troch divadelných hier. Avoid Us, Uterus – čo je muzikál, a Living room. Rovnako ste získali cenu Dramatik roka. Aké boli inšpirácie pre každú z vašich hier? A prečo ste si zvolili divadelné dosky a nie, napríklad, film?

Ak mám pravdu povedať, tak dúfam, že sa mi raz podarí spraviť film. Písal som pre televíziu a zbožňujem ten pocit, keď moje nápady ožívajú za spolupráce iných umelcov. Moje inšpirácie k hrám vychádzajú vždy zo života. Rovnako ako moje kresby a stand-upy, je aj divadlo spôsob ako sa vysporiadať s týmto bláznivým tornádom šialeností, zvaným realita.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Chcem robiť viac vecí, ktoré si vyžadujú živých hercov. Skeče s hercami, ktoré by som následne zavesil na Youtube niekedy v priebehu tohto roka. Rovnako som v predchádzajúcich rokoch napísal sci-fi a hororový komiks v spolupráci s inými ilustrátormi a bol by som veľmi rád, ak by som v takomto písaní mohol pokračovať.

Moja posledná otázka. Akú radu by ste dali vašim fanúšikom a čitateľom?

Jediné pravidlo kreativity: Nikdy neprestávaj. Stále pracuj.

Ďakujem za rozhovor

Aj ja ďakujem.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.