Film & TV Kultúra & umenie Ostatné

Hodnotíme 13. ročník festivalu Cinematik (2018)

13.ročník medzinárodného filmového festivalu Cinematik 2018 v Piešťanoch sa schýlil ku koncu. Náš tím o.z. 9múz mal možnosť byť účastný tohto filmového sviatku ako jeden z mnohých akreditovaných novinárskych tímov a prinášame vám teda náš pohľad a bilancujeme tohtoročný ročník.

Naše hodnotenie nebude postavené na porovnávaní s minulými rokmi a ani našou úlohou nebude referovať detaily a odlišnosti, ktoré Cinematik z dlhodobého hľadiska smerujú určitou trajektóriou vývoja. V tomto zložení, v akom sme boli po prvýkrát by sme sa radi podelili a sprostredkovali pocity a prípadne zaujali naše stanoviská k možnému zlepšeniu tohto neobyčajného kultúrneho sviatku.

Organizácia

Zámerom organizátorov je každoročne prinášať divákom niekoľko tematických sekcií, v ktorom si každý typ diváka nájde to svoje. Festival deklaruje, že jeho hlavnou devízou je primäť a upútať mladého diváka, aby vyvíjal aktivitu k tomu, aby mal určité znalosti zo súčasného európskeho filmu. Skutočne, festival je orientovaný na mladého diváka, vytvára kreatívne portfólio pre to, aby ukázal, že stojí v protipóle oproti bežnej distribúcii kín. Zároveň je cítiť, že prvé roky, kedy sa festival rozbiehal a bol nútený sledovať trendy zo zahraničia, sú preč, aspoň čo sa týka organizačného hľadiska.

Informatizácia

Cinematik ponúkal hneď niekoľko informačných výstupov, ako oslovil svojho diváka. Má prehľadný internetový portál, kde sa dozviete včas všetky potrebné informácie. Zhruba 10 dní dopredu redistribuoval program, zameral sa na rozčlenenie sekcií, efektívnu propagáciu. Ďalším účinným zdrojom propagácie je Konečného Screener, ktorý má relevantné meno a množstvo divákov si festival spája s touto značkou. Facebooková stránka naopak pripomína dôležité udalosti a zmeny, ktoré sa v poslednej fáze pred uvedením festivalu udiali a dostatočne včas tak upozornil na prípadné zmeny.

V samotných Piešťanoch je Cinematik veľmi prehľadne spropagovaný a v meste cítite, že v polke septembra sa kúpeľné meste premieňa na audiovizuálny kultúrny sviatok. Na pešej zóne uvidíte týčiacu sa promo vlajku, informačné letáky, takisto plagát s časovo-chronologickým programom a ľudia, ktorí si v predstihu vybavili akreditáciu sa mestom ponevierali s voucher kódom a oranžovou páskou okolo krku. Nemali ste problém orientovať sa. Mobilné aplikácie Cinematik a mapa Piešťan s vyznačenými stanovišťami je dostatočne prehľadná.

Menšiu kritiku z hľadiska informatizácie by som smeroval k „nezistiteľnému“ uskutočňovaniu niektorých besied. Človek nevedel, kedy aké médium príde, kedy aká významná osoba alebo promovanie sa v tej chvíli uskutoční. Programová brožúra to možno mala zahrnuté, ale skôr pochybujem, pretože sa tieto informácie divák nedozvedel z webu, z mobilnej aplikácie, ani z nejakého tlačeného plagátu pred vstupom do sál. Musel sa akoby ponevierať v okolí Domu umenia a vystihnúť moment, kedy sa čo významné „udeje“.

Prostredie

Kúpeľné mesto Piešťany je nachádza niekde medzi Bratislavou a Žilinou. Ide o rekreačné miesto, kde zazriete množstvo zelene, fontán a hotelov. V čase, kedy sa uskutočnil Cinematik v meste prebiehal aj pivný festival. Ľudia mohli tráviť často skutočne rôznorodo. Počas voľných chvíľ rekreovať prechádzkami v parku, v kúpeľnom ostrovčeku, nakupovaním…

Z roka na rok je však neľahké nájsť a dopredu si rezervovať nocľah na prenocovanie. Ponúkané kapacity niektorých partnerských internátov či športových hotelov sú takisto v predstihu zaplnené a navyše sú v žalostnom stave. A penzión Benátky kapacitu vo veľkých meradlách určite nepokryje. Nebudeme rozpisovať, ako sa dá jednoducho prenajať si hotel, keď festival sa zameriava najmä na mladého diváka. Mali sme šťastie, že sme si túto oblasť zabezpečili vo vlastnej réžii a tak aj napokon na festival prišli.

Vybavenie a kapacita kinosál

Hoci sa Cinematik rozpočtom ani kapacitou nemôže rovnať s košickým Art Film Festom, nachádza vlastnú cestu, ako byť výnimočným. Dom umenia je najväčšou krytou kinosálou na Slovensku (620-630 miest). Je obrovská, krásna, čistá, osvetlená sviežou červenou a žije umením. Akurát, že pokiaľ je napráskaná do „švíku“ ako pri otváracom 50 minútovom ceremoniáli, cítite vôkol seba skvelú atmosféru, ale máte veľmi limitovaný manévrovací priestor. Sedačky a rady sú blízko seba. Inak ale skutočná megalomanská dominanta na slovenské pomery.

Kino Fontána sa mi ako divákovi z hľadiska komfortu, priestranstva a takej zdravej prízemnosti páčil najviac. Jeho kapacita záleží na vybavení zadného, užšie doplňujúceho radu a bočnej tribúnky. Normálne sa doň vmestí od 262 po 386 miest.

Bažant kinematograf je klasickým outodoorovým projektom pod holým nebom naprieč Slovenskom. Od Domu umenia bol vzdialený len pohľadom. Počas premietania sa dalo sedieť asi v 3 radoch priamo pod plátnom, dalo sa stáť, sedieť na schodoch pri Dome Umení a potom… na zemi. Pokiaľ teda kapacita nie je veľká, očakával by som, že divákom, ktorí neradi stoja alebo sa plichtia po tráve či betóne bude dopriate veľké úrovňové písmo titulok, aby dovideli z väčšej diaľky. A takisto zvuk. Ten nebol nejaký slabý, žeby diváci, ktorí sa neformálne bavili vo vzdialenejšom priestranstve nepočuli nič, ale je to daň za nezabezpečenie väčšieho počtu lavičiek, ktoré tam chýbali, hoci by boli na jednej výškovej úrovni pod plátnom. Myslím, že by diváci nenamietali.

Kinoklub Malá scéna je útulná, staršie vyzerajúca a komornejšia klubová sála. Je trochu ďalej od centra, ale organizátori sem špecifikovali väčšinou filmy zo sekcií, ktoré pluralitne obohatia programovú bázu festivalu. Čiže až na pár výnimiek (napr. Muž, ktorý zabil dona Quijota, kde sa dal očakávať nával) bola Malá scéna zaujímavým spestrením.

Kino Kúpele a Elektráreň sme nenavštívili ani neboli na žiadnej projekcii. Elektráreň bola nanovo zrekonštruovaná, ale podľa informácií, ktoré sme dostali, neodvysielala klasického Whaleovho Frankensteina (1931), ale na poslednú chvíľu uviedla krátke amatérske filmy. Neviem teda, z akých príčin.

Program

Tematické sekcie organizátorov:

Hlavná súťažná sekcia – 15 filmov z rôznych krajín, ktoré vybrala 15 európskych kritikov

Nórsko pod lupou – zameranie na osobité rukopisy z chladného škandinávskeho prostredia, ale aj na rôznozáberové koprodukčné filmy.

Zvláštne uvedenie – ako napr. zabezpečenie premietania koprodukčného filmu Príbeh, ktorý  mal vysoké referencie v Sundance, Sergio a Sergej s priamym uvedením herca Héctora Noasa

Sekcia Juraja Hertza a znovuuvedenie jeho zašlých klasík

Slovenské dokumentárne filmy, študentské a amatérske krátke filmy, polnočná sekcia starších kultových diel atď.

Celkovo možno povedať, že samotný časový výber podľa predpokladaných kapacitných možností a rozmiestnenie uvedených titulov bol umne a s rozumom vystavaný. Napríklad stredajší program sme zvolili nasledovne: 11: 00 srbský film Náklad a o 14:00 šla depresívna dráma Príbeh – rovnako v Dome Umenia. Keďže ostatné sály mali svoj striktný program, tak dva filmy v Dome umení  boli zvolené v príhodnej dobe, aby bola hlavná kinosála voľné pre romantickú Studenú vojnu o 17:00 a slovenský celovečerný koprodukčný snímok Pivnica o 20:00. Organizátori väčšinou so správnou dávkou rozvahy rozmiestnili uvádzacie programy jednotlivých snímok.

V Kinoklube Malá Scéna sme mohli zazrieť sekciu nedávno nebohého významného československého velikána Juraja Hertza, vo Fontáne ste v dopoludňajších hodinách mohli vidieť animované filmy a v polnočných premietacích časoch citlivo dávkované retro filmy ako Muž, ktorý zabil Alfreda Garciu (1974) a Diabolské ženy (1955) – trošku apelujeme, aby mono stereo úroveň zvuku s jedným či dvoma výstupmi zo starších filmoch bol citlivejšie zapracované do reproduktorov, ktoré prioritne pracujú s Dolby Digital – tá piskľavosť je miestami nekontrolovateľná. A ešte apel na slovenské titulky, ktoré boli pod hlavným plátnom, pokiaľ anglické titulky boli prioritne zapracované na plátne, by bolo treba ešte o čosi lepšie načasovať, hoci vieme, aká náročná práca to je pripraviť to v turbulentnom období. Aspoň pri pasážach, kde sa veľa hovorí a divák potrebuje adekvátne rýchlo spracovávať informácie o postavách a vedieť ich okamžite roztriediť.

Technické zabezpečenie

Organizátori počas celého priebehu pôsobili milým, prívetivým a ústretovým dojmom. Vo všetkom sa snažili s vami, pokiaľ sa vyskytol nejaký zádrheľ, vyjsť v ústrety. My sme napríklad potrebovali vybaviť 2 akreditačné karty a stačilo, že som prišiel s 2 vytlačenými voucher kódmi, ktoré sme mali v dostatočnom predstihu schválené. No a potom, keď jeden z nich pri vstupe začal zvláštne pípať, nám personál priniesol terminál a vymenil kódy.

Pre návštevníkov pri kúpe akreditácie čakala aj brožúrka, ktorú ste si mali možnosť zajednať, všade ste mohli vidieť propagáciu na filmové akcie od Projektu 100 či Be2Can alebo denné programy s krátkym komentárom. V Dome umenia ste si mohli v šatni odložiť veci, v iných sálach sa to síce nedalo, pokiaľ bol plný nával, ale personál vám poskytol možno uschovať si ich niekde v blízkosti vstupu. WC boli čisté, so všetkým, čo treba.

Miestnosti, neviem či boli klimatizované, ale každopádne interiérové vybavenia podlaží, redukcia teploty a cirkulácia vzduchu bola aj v letnom počasí dostatočná. Papieriky pre divácke hodnotenie projekcií bolo príjemným spestrením. Divák sa cítil, že mal možnosť zasiahnuť a reflektovať na to, čo počas premietania videl a chcel sa o to podeliť.

V hlavnom vonkajšom priestranstve ste si mohli dopriať občerstvenia, boli tu stánky s bufetmi, vedľajší stan, kde sa hrali väčšinou nočné koncerty a v blízkosti parku Žiwell Pub, domovský stánok organizátorov a miestnosť, kde prebiehal piatok o 13tej filmový kvíz Petra Konečného.

Celkový dojem

Festival môžeme rozhodne odporučiť. Pre diváka, ktorý takpovediac „zmeškal“ letnú sezónu festivalových projekcií, mal možnosť všetko podstatné dobehnúť a aklimatizovať sa v tomto útulnom prostredí. Áno, nevideli sme Kore’edov, zlatou palmou ocenený Zlodeji (2018) a ďalšie celosvetové filmy s vysokou reputáciou, ale festival je vo svojej osobitosti špecializovaný na to, v čom je dobrý a ako usilovne pracuje na tom, aby promoval kvalitné filmy a dával priestor tvorivým slovenským autorom.

Akurát nepochopím a asi to bude v mentalite systémového prostredia „liberalizmu“ a s tým až preferenčné nastavenia organizátorov, ako neostýchavo promujú „diela“ typu Kalmus (keď poviem kontroverzného, tak mu lichotím) a umožňujú mu s nevyberanou parádou vyvádzať pri uvádzaní sebou nazvanej „občianskej činnosti“, ktorú si svojvoľne vyhlásil za nevyhnutnú a pridal jej morálne krédo. Akosi, keď si už niekto pomýli význam odhaľovania sôch a búst viažucim sa k úcte padlým za to, čo sme my ako kolaborujúci národ k nacistickému spojencovi boli zbabelí o vzopretie sa a urobil to za nás niekto iný, nikto si nebude toto spájať s hnusnou totalitou, ktorá nasledovala tri roky po oslobodení z 2. svetovej vojny… Organizátori by si mali byť vedomí, že nech bola festivalová pôda akákoľvek napr. v 60tych, nikdy nemala tak konformné zázemie k systémovým dogmám a k prázdnej kritike zlých skúseností s politickou minulosťou. Ak teda nerátame budovateľské a normalizačné cykly z 50 a 70 rokov.

Toto však treba ponechať bokom, len ma trápi, že takto bude naša dokumentárna scéna úzko zahľadená na neexistujúce problémy, ktorým bude naša spoločenská realita čeliť v najbližších rokoch. Nie rebolševizmus, ale otázky nerovnomernosti sociálnych rozdielov, nevymožiteľnosti práva, či vecný nedostatok plurality názorov. Pokiaľ slovenská dokumentárna tvorba uviazne na mdlých pózach s jasnou razanciou údernosti na problémy, ktoré sa zdajú byť síce mediálne cool a hoci majú svoje oprávnenie pre kritiku, nemal by im chýbať tvorivý a výskumný rozmer. Myslím, že dokumentárnou tvorbou sa môžeme vo svete ukázať. Máme mladých ľudí, ktorí sa chcú prezentovať a reflektovať súčasný stav v našej krajine. A keďže zháňať financie pre hraný film na noblesnejšej úrovni je ťažkou úlohou, organizátori by mohli vzácnou symbiózou prepojiť sekciu dokumentaristiky so svetovou úrovňou dokumentárnej tvorby pre porovnanie najzásadnejších problémov tej ktorej krajiny, aby naši mladí tvorcovia dostali impulzy a videli, ako sa pristupuje k zložitým problematikám, hoci majú prostý príčinný základ.

Cinematik však vo väčšine oblastí pôsobí zanieteným a sviežim dojmom, pristupuje k svojej úlohe mediátora a sprostredkovateľa kvalitnej produkcie veľmi zodpovedne. Ponúkli bohatý kultúrny zážitok, a to nielen, čo sa filmov týka. Jediné, čo by som pre budúce ročníky rád chcel s dostatočným predstihom vedieť, sú besedy. Kde sa uskutočňujú, kedy a ako sa snažia diváka premostiť k výmene postrehov a hodnotenia preberaných látok. Inak bravó a tešíme sa na ďalšie úspešné ročníky!

P.S.: zhruba o 2 dni vám prinesieme rozsiahlejší fotoreport z akcie…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.