Film & TV Film 1960-1969 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe: Piesočná žena (1964)

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

1. časť: Základné estetické a filozofické východiská

„Ak nehrozí trest, niet radosti z úteku.“

(Kōbō Abe, Žena z dún)

Týmito slovami sa začína kniha Kōbō Abeho, Žena z dún, a pri troche predstavivosti sa z nich dá vydedukovať základná téma i atmosféra knihy. Už tu môžeme vycítiť nadchádzajúci existencializmus, ale vo svojej paradoxnosti aj zen-budhistické myslenie, ktoré má v určitých ohľadoch mimoriadne blízko k európskemu existencializmu. V sérii viacerých článkov sa budem pokúšať nájsť a popísať rozdiely a spoločné prvky v ich tvorbe.

V prvom článku/časti sa budem zameriavať na jednotiace prvky v tvorbe Kōbō Abeho a Hiroshiho Teshigaharu, ktorými je predovšetkým existencializmus a surrealizmus. V stručnosti charakterizujem oba smery a ich vývin v rámci japonskej kultúry. Druhý článok sa bude zaoberať širším kontextom, tvorbou a inšpiračnými zdrojmi oboch autorov. Mojou snahou bude podať čitateľom bližšie informácie ohľadom oboch autorov, ich umeleckom vývoji a o vplyvoch, ktoré na nich pôsobili. V ďalšej časti sa už budem venovať spoločnej práci oboch autorov, ich spoločnému priateľstvu a filmovej tvorbe. Stručne popíšem všetky filmy, s výnimkou Piesočnej ženy, na ktorých sa spoločne podieľali a stručnej analýze týchto diel.

Posledný, najdlhší článok bude venovaný samotnej analýze filmovej adaptácie Piesočná žena a komparácii s literárnou predlohou Kōbō Abeho Žena z dún. Mojou snahou bude nájsť v diele spoločné a rozdielne prvky, pričom dôraz budem klásť na otázky existencializmu, surrealizmu a tiež na zmeny, ktoré sa pri transformácii do filmovej podoby udiali.

Existencializmus (nielen) v Japonsku

aVOAnZ2_700b

Zen budhistická kaligrafia – kruh ako jeden ťah štetca výborne symbolizuje prostotu, koncentráciu na jeden prvok a zároveň stvárňuje hada Oirobora požierajúceho svoj vlastný chvost, tj. cyklická podstata vecí.

Existencializmus je filozofický smer, v ktorého centre pozornosti stojí ľudská existencia. Namiesto tradičných filozofických disciplín ako je ontológia, respektíve gnozeológia, sa zameriava na problémy jednotlivca, akými sú napríklad identita, sloboda, úzkosť, smrť, odcudzenie alebo absurdnosť života. Existencializmus vznikol v prvej polovici dvadsiatych rokov v Nemecku ako reakcia na traumy prvej svetovej vojny. Významným podnetom pre jeho vznik boli predovšetkým teórie Sigmunda Freuda o podmienenosti konania impulzmi z oblasti podvedomia. Jeho korene však možno objaviť už v dielach filozofov devätnásteho storočia, predovšetkým Nietzscheho, Husserla a Kierkegaarda, a tiež v dielach spisovateľov ako Kafka, Rilke a Dostojevskij.

Väčšina myšlienok sa v minulosti do Japonska dostávala cez ázijský kontinent, predovšetkým z Číny a Kórejského polostrova. Japonská kultúra tieto náboženské, umelecké i filozofické impulzy poväčšine spracovala a pretransformovala do myslenia blízkeho ich mentalite. Podobným príkladom je aj japonská forma zen-budhizmu, ktorý sem prišiel približne v 12. storočí z Číny. Zen-budhizmus bol nútený prispôsobiť sa pôvodnému animistickému náboženstvu, ktoré v Japonsku fungovalo a v podstate aj nezávisle na budhizme funguje až do dnešných čias. Budhistickým mníchom sa napríklad Japoncov nepodarilo nikdy presvedčiť, aby sa vzdali nádeje, že sa vrátia na tento svet. Zen spomínam predovšetkým preto, lebo sa svojím učením približuje existencialistickému spôsobu myslenia. „Zen se svým neortodoxním řešením etických problémů přibližuje existencialismu. Zenoví mistri se necítili být vázáni konvenční morálkou a v případě potřeby byli schopni porušit buddhistická pravidla včetně zákazů zabíjení živých tvorů.“ (PTÁČEK 2013) Azda najlepším príkladom sú skupiny bojových mníchov, ktorí sa často zapájali do konfliktov medzi jednotlivými kniežatstvami či samostatne organizovali početné vzbury. Egon Bondy interpretuje budhizmus dokonca takto: „Buddha učil, že nejen v člověku, ale ani v žádné věci není vlastní já, že jsou věci bez já (…) a v souvislosti s tím, že není žádné substance vůbec.“ (BONDY 2013) Z toho teda vlastne vyplýva známe existencialistické: „existence předchází esenci.“ (PTÁČEK 2013) Budhistická tradícia sa následne prejavila aj v japonskom živote a umení, napríklad v hrách divadla nó či v samurajskom kódexe bušidó. Po otvorení japonských hraníc v roku 1868 sa do povedomia dostalo západoeurópske individualistické myslenie, čo sa prejavilo v dielach spisovateľov ako Sōseki Natsume či Ryūnosuke Akutagawa. Na začiatku 20. storočia sa napokon aj západná filozofia stala pevnou súčasťou japonského intelektuálneho sveta. Pre Japoncov typická syntéza sa prejavila napríklad v diele Kitaro Nishidu, ktorý vo svojich dielach skĺbil zen a filozofiu Hegela a Bergsona. Samotný existencializmus sa do Japonska dostal až po druhej svetovej vojne. O jeho veľkej popularite svedčia diela japonských literátov a režisérov, ako sú Osamu Dazai, Akira Kurosawa, Masaki Kobayashi a predovšetkým Kōbō Abe a Hiroshi Teshigahara.

Surrealizmus (nielen) v japonsku

„V noci jsem snil, že jsem motýlem, a teď nevím, zda jsem člověkem, který snil, že je motýlem, nebo zda jsem motýlem, kterému se zdá, že je člověkem.“ (Čuang-C’)

surmalba

Surrealistická maľba Tara Okamota v stanici mesta Shibuya.

Surrealizmus by sa dal stručne zadefinovať ako umelecký smer, ktorý pod vplyvom Freudovej psychoanalýzy zdôrazňoval vplyvy podvedomia. Surrealizmus priamo nadväzuje na dadaizmus, je odpoveďou na hrôzy prvej svetovej vojny, avšak na rozdiel od neho dokázal reagovať na zložité spoločenské a filozofické otázky. Presahuje hranice umenia a dal by sa charakterizovať aj ako životný štýl. Pre surrealizmus tvoria základný teoretický podklad myšlienky Sigmunda Freuda, ktorý nabúral zažitú spoločenskú predstavu o vládnucom ľudskom „ráciu“ a objavil podvedomé procesy formujúce človeka. Vplyvom tejto metódy sa pokúšali surrealistickí umelci vyzdvihnúť podvedomie na úroveň vedomia a oslobodiť tak umenie spod „diktátu rozumu“.

Nadrealita (surrealité) je ponímaná ako intuitívny zdroj všetkého umeleckého formovania a cesta k nej spočíva v zastieraní vedomia. Z toho dôvodu sa v surrealistických dielach často uplatňovali sny a snové vízie. Vo filme sa surrealizmus najsilnejšie prejavil v raných dielach dvadsiatych a tridsiatych rokov, kedy ho umelci priniesli na plátno v podobe zhmotnených snov. Kým v prvom, „intuitívnom“ období surrealisti zdôrazňovali nadvládu myšlienky nad realitou a nesnažili sa tvoriť sociálne angažované filmy, v druhom, „politickom“ období už pociťovali nutnosť vyjadrovať sa k vtedajšej situácii a stávali sa ideologicky kritickými.

Aj na základe vyššie zmieneného citátu čínskeho básnika môžeme vidieť, že východoázijské tradície majú k surrealizmu veľmi blízko. Japonsko v tomto ohľade nie je výnimkou. Už v tradičnom japonskom náboženstve shinto môžeme vidieť splývanie sveta živých a sveta mŕtvych, komunikáciu s mŕtvymi predkami a mnoho rituálov, ktoré svedčia o tom, že hranice reality, respektíve materiálneho sveta a sveta ideí, nemajú až také pevne stanovené hranice, ako tomu bolo v európskej kultúre. Takisto japonská umelecká tradícia, ktorá na tomto podklade vznikla, nerozlišuje tak dôkladne medzi fiktívnou realitou a vnútorným prežívaní postáv či snívaním. A ako som už spomínal v kapitole o adaptáciách, na rozdiel od popisného realizmu, sa v japonskej umeleckej tradícii vždy kládol dôraz na lyrickú obraznosť a popisovanie pocitov. Tento fakt vyplýva zo zen-budhizmu, ktorý, ako píše Dana Kalvodová, „vedl v uměleckém vyjadřování k opaku pouhého realistického zpodobování, ke zkratce nebo k náznaku. Úsporné tahy bleskové tušové kresby zachytí podstatu skutečnosti, předtím stokrát přefiltrovanou pozorováním a studováním. Je to vnitřní obraz, sublimovaná představa umělce.“ (KALVODOVÁ 2003) Krátke básne haiku v sebe často nesú prvky nonsensu, v niektorých prípadoch dokonca istého spontánneho zachytávania emócií.

Surrealizmus tak má k japonským estetickým tradíciám pomerne blízko a keď sa po roku 1928 dostal do Japonska, získal si značný ohlas. Tarō Okamoto vysvetľuje jeho úspech na pozadí nietzscheovského cyklu apolónskych a dionýzovských princípov a protikladov. Významným modernistickým časopisom orientovaným na literatúru sa stal Shi to shiron (Poézia a poetika). Svoje texty tu publikoval aj surrealistický básnik a propagátor európskeho modernizmu Junzaburō Nishiwaki (1894 – 1982). Na základe európskych modernistických teórií tu vznikali nové experimenty s voľným veršom porušujúce pravidlá tradičnej japonskej básne.

Surrealizmus takisto importoval do Japonska ideológiu a politizáciu umenia, vďaka čomu sa ho chopili predovšetkým ľavicovo orientovaní umelci. Tým pádom sa surrealizmus dostal do opozície k vtedajšiemu nacionalizmu japonskej vlády a tak na rozdiel od triedneho boja európskych avantgardistov našiel svojho protivníka v Hirohitovom režime. Pred vojnou a počas vojny bola situácia pre avantgardu značne nepriaznivá a mnoho umelcov bolo dokonca popravených. Ani po vojne nebola situácia jednoduchá. Ľavicové tendencie surrealistov a cenzúra americkej okupačnej vlády zapríčinila sťaženú situáciu aj v období rokov 1945 – 1952. Napriek tomu sa však podarilo japonským avantgardným umelcom toho obdobia, medzi ktorých patril aj Tarō Okamoto, zorganizovať výstavy v Tokyu a Ósake. Azda najvýznamnejšou osobnosťou povojnovej japonskej avantgardy, však bol literárny kritik a esejista Kiyoteru Hanada, ktorý v novinách dával priestor začínajúcim literátom a položil teoretické základy pre ďalšie smerovanie umenia v Japonsku.

BONDY, E. Indická filosofie. Praha 1991. s. 93.

PTÁČEK, L. Akira Kurosawa a jeho filmy. Praha : Václav Žák – CASABLANCA, 2013. s. 312, 318. ISBN 978-80- 87292-23-5

KALVODOVÁ, D. Asijské divadlo na konci milénia, Praha: Academia 2003. s. 82. ISBN 80-200-1019-X

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.