Film & TV Film 1960-1969 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe: Piesočná žena (1964) 5

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

5. časť: Analýza filmu 1

wind1top

Piesočná žena (1964) je rozhodne najznámejším dielom dvojice Hiroshi Teshigahara – Kobo Abe. Pri písaní novely Abe vychádzal z udalostí, ktoré sa v tom čase diali v Japonsku. So zvyšujúcou sa urbanizáciou spoločnosti začiatkom šesťdesiatych rokov, sa zvýšil aj počet útekov a záhadných zmiznutí ľudí. Abe bol medzi prvými, ktorý sa o túto tému začal zaujímať na umeleckej úrovni. Jeho román býva označovaný ako „podobenstvo“, poprípade presnejšie „existenciálne podobenstvo“. Na výrobe filmu sa už tradične podieľal aj „dvorný“ skladateľ Toru Takemitsu a kameraman Hiroshi Segawa, ktorý pracoval aj na snímkach Pasca a Tvár toho druhého. Hlavné postavy stvárnili Eiji Okada, známy predovšetkým z filmu Hirošima, moja láska (Hiroshima mon amour) a Kyoko Kishida, ktorá účinkovala o.i. aj v nasledujúcom Teshigaharovom filme Tvár toho druhého.

Literárna predloha aj filmová adaptácia zaznamenali najväčší úspech z hľadiska kritickej reflexie i diváckej úspešnosti a získali ocenenia na viacerých významných festivaloch. Medzi inými môžeme spomenúť napríklad Cenu poroty na festivale v Cannes a dve nominácie na Oscara za najlepší zahraničný film a najlepšiu réžiu. Literárna predloha Kobo Abeho získala zasa ocenenie Yomiuri Prize, za najlepšiu knihu. Spomedzi kritikov film ocenil napríklad Rogert Ebert.

Amatérsky entomológ Nikki Junpei prichádza do odľahlej púštnej oblasti hľadať nový typ chrobáka. Po zmeškaní posledného autobusu je nútený hľadať nocľah v neďalekej dedine. Obyvatelia ho ubytujú v chatrči mladej vdovy, ktorá sa nachádza uprostred hlbokej pieskovej jamy. Prístup k domu je možný len za pomoci povrazového rebríka, ktorý na druhý deň záhadne zmizne a on ostáva v jame uväznený. Nikki sa viackrát pokúša o útek, ale bezvýsledne. Po objavení nového spôsobu ako čerpať vodu nevyužije možnosť utiecť a rozhodne sa zostať v jame aj naďalej

1. Charaktery postáv

Piesočná žena, resp. Žena z dún je komorný príbeh pracujúci s obmedzenou paletou postáv. Vo filme a v knihe dostávajú väčší priestor len Nikki a „piesočná žena“. Ani tu však tvorcovia nepracujú s charaktermi v pravom slova zmysle, ako skôr s archetypmi. O pohnútkach starostu dediny sa toho veľa nedozvieme a preto som sa rozhodol hovoriť o dedinčanoch ako celku. V oboch dielach tvoria skôr jednoliatu masu, než samostatné charaktery.

wind2

Hlavnou postavou je amatérsky entomológ Nikki Junpei. O jeho minulosti sa dozvedáme len veľmi strohé informácie – pochádza z Tokya, má manželku a pracuje ako učiteľ. Z knihy tiež vyplýva, že nemá žiadnych priateľov, keďže k nikomu neprechovával hlbšie city. Aj kolegovia o ňom hovoria ako o „uzavretom“ (s. 11). Medzi ním a jeho manželkou, takisto nikdy „nejestvovala láska“ (s. 83). Na druhú stranu sa jedná o racionálne uvažujúceho človeka. Po náhodnom vynájdení pumpy okamžite premýšľa nad dôvodmi a možnosťami vylepšenia, takisto uvažuje nad vlastnosťami piesku a jeho využití pre vylepšenie života v pieskových dedinách a pod. Ide teda o typického individualistu, žijúceho v prostredí anonymného veľkomesta život, plný povrchných vzťahov. V duchu Freudovského delenia uňho dominuje predovšetkým „ego“. Takisto sa prostredníctvom jeho cesty dozvedáme, že sa jedná o amatérskeho entomológa, ktorého najväčšou snahou je objaviť nový druh hmyzu a natrvalo sa tak zapísať do kníh. Už z týchto vyjadrení možno badať túžbu po potvrdení svojej vlastnej existencie. V priebehu príbehu sa hrdina postupne mení. Prestávajú ho zaujímať články v novinách, radšej si číta kreslené vtipy. Postupom času si začne zvykať na svoj život a v závere, aj keď má možnosť, neujde. Individuálna kríza identity hrdinu sa tak aj v tomto Abeho príbehu stáva príležitosťou pre transformáciu. Napokon prichádza aj spomínané „potvrdenie existencie“ a to v podobe zlepšenia života ľudí v dedine. V závere Nikki dôkladne napĺňa existenciálny princíp existencie („originálne, autentické, ničím nepodmienené bytie“).

Aj vo filme je hlavnou postavou príbehu Nikki, avšak s tým rozdielom, že sa, až na pár výnimiek, nedozvedáme o jeho duševných pochodoch. O Nikkiho minulosti sa tak v priebehu príbehu dozvieme ešte menej ako z Abeho predlohy. O jeho vzťahu k manželke sa napríklad nedozvieme nič, pretože na otázku „piesočnej ženy“ odpovie: „To sa ťa netýka.“ Takisto výpovede kolegov na jeho adresu vo filmovej adaptácii absentujú. V priebehu príbehu vyplynie na povrch len niekoľko „suchých“ faktov (pochádza z Tokya, pracuje ako učiteľ). Čo sa týka hrdinovho vzťahu k veľkomestu vo filme počujeme o veľkomeste viacmenej len v snovej scéne na lodi. Prostredníctvom vnútorného monológu počujeme ako Nikki vymenúva rôzne druhy certifikátov a potvrdení, ktoré človek vo veľkomeste potrebuje: . „Ľudia sa až príliš boja niekde urobiť chybu. A aby boli na správnej strane, vymýšľajú ďalšie. Nikto nevie, ktorý bude posledný. Nikde sa to nekončí.“ Podobná sekvencia sa nachádza aj v knihe (21 kapitola). Väčšina deja románu však bola z knihy prenesená aj do filmu, takže racionálnosť hlavnej postavy a viera v svoj rozum uňho dominuje aj vo filme. Na rozdiel od knihy je Nikki pre diváka omnoho sympatickejšou postavou. Jeho neustále výbuchy hnevu v knihe, viacnásobné úskoky či odkopnutie ženy pri snahe piť z vedra vytvárajú dokonca dojem, že sa jedná skoro až o „malého chlapca“. Vo filme naopak nevybuchne hneď pri prvej príležitosti a k žene sa správa omnoho slušnejšie.

Druhou najdôležitejšou postavou príbehu je „piesočná žena“. O nej sa toho dozvedáme ešte menej, keďže v knihe na ňu nazeráme len z Nikkiho pohľadu. Jedná sa o mladú vdovu, ktorá v jame počas búrky prišla o manžela a dieťa. Charakterovo je Nikkiho opakom. Je pevne pripútaná na jedno miesto, pociťuje silný vzťah k svojej komunite a správa sa podľa jej pravidiel. V japonskej spoločnosti tak predstavuje príkladného jedinca (a predovšetkým príkladnú ženu), ktorý sa obetuje v prospech komunity, je ňou definovaný a pevne na ňu naviazaný. Komunita sa v podstate stáva jej morálkou a svedomím. Najlepšie to je vidno v situácii keď žena vysvetľuje, čo robia s vyťaženým pieskom. Keď jej Nikki povie, že zo slaného piesku sa môžu zrútiť budovy, odpovie mu: „Prečo by sme sa mali starať, čo sa stane druhým ľuďom?“ (s. 177) U ženy tak dominuje predovšetkým  „superego“. Neustále odhadzovanie piesku, aj napriek nemožnosti výhry, napriek vedomiu opakujúcej sa prehry, z nej robí novodobého Sizyfa.

wind3

Dalo by sa povedať, že postava „piesočnej ženy“ bola do filmu doslova prenesená. Vzhľadom k tomu, že Nikki bol v knihe jedinou postavou, ktorá introspektívne nazerala do svojho vnútra je to aj celkom pochopiteľné. Aj vo filme tak môžeme hľadieť na jej sizyfovský údel ženy, oddanosť komunite, a lásku k domovu. Taktiež k Nikkimu sa správa s rovnakou úctou ako v knihe.

Tretiu postavu príbehu stelesňuje samotná komunita. Na začiatok si pomôžme slovami

Alana MacFarlanea: „Japonsko je někdy popisováno, jako společnost malých skupin.“ (MacFarlane 2013) Príkladom je aj miestna dedina, ktorá tvorí uzavretú skupinu, viacmenej izolovanú od okolitého sveta. Pri pohľade na praktiky, aké sa tam dejú (únosy ľudí, predaj nekvalitného piesku) by sa dalo usudzovať, že sa jedná o komunitu buraku-min, čiže vyvrheľov japonskej spoločnosti živiacich sa nečistými praktikami. Odvrátená strana komunity sa prejavuje aj pri pokuse o „deindividualizáciu“ hlavného hrdinu, kedy sa ho snažia prinútiť vykonávať sexuálny akt pred očami dedinčanov. V rámci Freudovského delenia patrí dedina do živočíšnej „id“. Na dedinu však nemôžeme nahliadať ani vyslovene krivým pohľadom. V rámci vlastnej komunity sa k sebe správajú zodpovedne a starostlivo. Na samotných buraku-min visia stigmy a predsudky minulosti. O komunitu sa nikto zvonku nestará a nikto im nepomôže, ako prízvukuje starosta dediny. A predovšetkým, život uprostred neustáleho boja o život, zrejme spôsobil tento spôsob zárobku dediny. Svojou súdržnosťou a naviazanosťou obyvateľov na seba tiež tvorí dedina protipól mesta.

wind4

Ani dedinčania neprešli pri procese adaptácie nejakou zásadnou zmenou. Vo filme, však získavajú omnoho menej priestoru a diskusie s nimi sú viac menej oklieštené. Diváci sa tiež v podstate nikdy nedostávajú do priestoru dediny. Film však takisto pracuje s jednou výraznou zmenou, ktorou je isté voyerstvo dedinčanov, najlepšie badateľné v scéne pokusu o súlož, kde majú na očiach slnečné a iné okuliare a nevidno ich tváre. Z filmu tiež nedochádza k zmierneniu dedinských praktík prostredníctvom rozhovorov, keďže hlavný hrdinanediskutuje so starostom o možnom riešení ich krízovej situácie.

MACFARLANE, A. Japonsko za zrcadlem. Zlín: Kniha Zlín, 2013. s. 89. ISBN 978-80-87162-65-1.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.