Film & TV Film 1960-1969 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe: Piesočná žena (1964) 4

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

4. časť: Kōbō Abe – Hiroshi Teshigahara

 

V roku 1948 založilo niekoľko mladých umelcov skupinu Seiki no Kai (Century Society), zaoberajúcu sa predovšetkým krížením žánrov. Spoločným dielom skupiny je séria siedmych brožúr Seikigun a zbierka obrazov s názvom Seikigashû, kde sa pokúšali zjednotiť literatúru a výtvarné umenie, čo by vyústilo do vzniku nového žánru. Medzi vedúcimi osobnosťami bol v tom čase aj Kōbō Abe, ktorý sa okrem literárnych častí podieľal aj na kresbách.

O rok neskôr sa skupina rozšírila aj o výtvarníkov, okrem iných aj o Hiroshiho Teshigaharu. Abe o ňom následne povedal, že je to „človek zaujímajúci sa o všetky druhy umenia a hľadajúci spôsob, ako ich zjednotiť dohromady.“ (ASHTON 1997) Snahy o zjednotenie umení prirodzene doviedli oboch umelcov až k filmovej tvorbe. Spolu s Tōruom Takemitsuom vytvorili dynamický tím, ktorý sa podieľal na všetkých výrobných zložkách filmu. Ako hovorí Peter Grilli: „Nikto neváhal skritizovať prácu ostatných s cieľom posilniť výsledné dielo.“ (GRILLI 2007) Ich dielom sú štyri filmové adaptácie, ktoré vznikli v priebehu šiestich rokov. Spojité prvky všetkých týchto filmov môžeme nájsť v už spomínanom ovplyvnení surrealizmom a existencializmom, ale tiež v uvedomovaní si hraníc medzi literatúrou a filmom. Abe vo svojich esejach viackrát potvrdil svoj názor, že literatúra a film, nemajú byť považované za dva samostatné žánre, ktoré sú v prísnej opozícii. Takisto zdôrazňuje, že možnosť ako obnoviť vitalitu v rámci oboch umení je ich syntézou, pretože jazyk a obrazy nie sú v opozícii, ale vzájomné na sebe závislé.

Prvou spoločnou adaptáciou, podľa Abeho televíznej drámy z roku 1960 Očistec (Rengoku), sa stal snímok Pasca (Otoshiana). Filmy boli inšpirované skutočnými udalosťami, ktoré sa udiali v uhoľnej bani Miike Tankō. Film obsahuje štyri navzájom sa prelínajúce línie: kriminálnu, mysterióznu, sociálnu a dokumentárnu, pričom ústrednou témou je séria neobjasnených vrážd v chudobnej baníckej komunite. Obete sa v priebehu filmu objavujú ako nehmotní duchovia, bezmocne sledujú dianie vo svete živých a snažia sa vypátrať príčinu svojej smrti.

Snímok dôkladne napĺňa všetky základné otázky existencializmu. Neschopnosť komunikácie, vytrhnutie z bytia a existencie, absurdnosť smrti, ku ktorej došlo len nešťastnou zámenou, kladenie si otázok ohľadom zmyslu života, samota, smrť a zameranie sa na duševný svet protagonistu. Obaja umelci tiež napĺňajú svoje úvahy o syntéze surrealizmu a sociálneho realizmu, čo je očividné predovšetkým v prelínaní sa autentických záberov s mysterióznou líniou a tiež v neoddeliteľnosti fiktívnej reality od sveta mŕtvych.

41ht

Otoshiana – prvý spoločný film

Po Piesočnej žene, ktorej bude venovaný celý nasledujúci článok, sa umelci stretli pri filmovej adaptácii rovnomenného Abeho románu Tvár toho druhého (Tanin no kao). Film aj kniha zobrazujú život muža menom Okujama, ktorý sa snaží začať znovu žiť potom, čo mu výbuch v laboratóriu znetvorí tvár. Rozhodne sa tak vytvoriť masku, ktorá by mu pomohla opäť začať žiť normálny život.

Oproti literárnej predlohe tu dochádza k viacerým úpravám. Abeho kniha využíva denníkovú formu a ja rozprávanie, zameranú na introspekcie hlavného hrdinu. Vo filme sa tvorcovia týmto duševným pochodom vyhli pridaním ďalšej postavy, Dr. Hiru, ktorý hlavnému hrdinovi vytvára novú „tvár“, upozorňuje ho na psychické následky a pomáha mu prekonávať problémy s novou identitou. On a priestory jeho kliniky tak plnia funkciu poznatkov, ktoré sú v knihe popísané samotným hlavným hrdinom. Film takisto rozvíja príbeh mladého znetvoreného dievčaťa, ktorý v knihe hrdina sledoval v kine. Ten tvorí akúsi paralelnú líniu, tvoriacu komentár k príbehu hlavného hrdinu.

Existencializmus sa vo filme i knihe prejavuje predovšetkým v otázkach odcudzenia a identity. Obe diela zobrazujú vykorenenosť hlavnej postavy; masky, či už reálne, alebo symbolické; problémy identity, ktorú hlavný hrdina vplyvom masky stráca apod. Surrealizmus sa v snímku prejavuje v bizarnej architektúre doktorovej kliniky, ktorá svojim odtrhnutím od inak reálne vyzerajúceho sveta navôkol, pôsobí ako z iného sveta. Aj v tomto prípade sa tak dá hovoriť o spojení dokumentárnych prostriedkov a surrealizmu.

42ht

Tvár toho druhého

Posledným spoločným, a zároveň prvým projektom natočeným pod patronátom veľkého japonského štúdia, je snímok The Ruined map (Moetsukita Chizu). Takisto sa jedná o adaptáciu Abeho rovnomennej surrealistickej detektívky, avšak, azda vplyvom štúdia Shintoho, oveľa 20 poplatnejšej žánrovým konvenciám. Snímok sleduje pátranie súkromného detektíva po zmiznutom mužovi, pričom v priebehu deja zisťuje, že je súčasťou života tohto muža.

43ht

Moetsukita chizu

Azda najzreteľnejším rozdielom oproti knihe je záverečné vyústenie celého príbehu, ktoré v Abeho knihe končí skutočným chaosom v hrdinovej mysli, zatiaľčo film operuje s pomerne doslovnou pointou. Aj napriek tomu sa však opätovne jedná o vysoko nadpriemernú adaptáciu, ktorá využíva, pre Teshigaharu typickú prácu s veľkým detailom, neobvyklými transfokáciami a uhlami kamery, kamerovými filtrami a častým induktívnym snímaním scén, ktoré veľmi funkčne zostručňujú pomerne dlhé knižné opisy a dotvárajú snovo-noirovú atmosféru.

Tá je posilnená aj hudbou Tōrua Takemitsuho, ktorý skombinoval jazz a klasickú hudbu (Vivaldi) s tradičnými japonskými nástrojmi do funkčného celku. Film si tak aj napriek väčšej jednoznačnosti zachováva istý surreálny nádych, ktorý je viditeľný najmä pri záverečnej sexuálnej scéne, snímanej s ružovým filtrom a tiež v akejsi nečasovosti prostredia. Podobných prípadov zmiznutia bolo v tom období niekoľko tisíc ročne, takže aj istú dokumentaristickú aktuálnosť sa snažili Abe a Teshigahara zachovať.

Snímok opätovne kladie otázky typické pre existencializmus, akými sú strata identity či pocit spolupatričnosti, avšak tentokrát s omnoho menšou naliehavosťou, nielen oproti predchádzajúcim snímkom, ale aj Abeho predlohe.

ASHTON, D. The Delicate Thread: Teshigahara’s Life in Art. Tokyo: Kodansha International, 1997. s. 53.

GRILLI, P. The Spectral Landscape of Teshigahara, Abe, and Takemitsu, essay included in Criterion Collection boxset ‚Three Films by Hiroshi Teshigahara‘, 2007.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.