Film & TV Film 1960-1969 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Hiroshi Teshigahara – Kōbō Abe: Piesočná žena (1964) 2

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

2. časť: Japonská spoločnosť a film

Pre každého milovníka umenia predstavuje Japonsko jednu z najzaujímavejších krajín. Domnievam sa, že tomu tak je z dráždivého pocitu nedosiahnuteľnosti akéhosi úplného porozumenia či poznania, ktorá sa k tejto jedinečnej kultúre viaže. Jednu z najväčších a pre moju prácu najdôležitejších odlišností tvorí japonský vzťah k individualizmu. Japonci až do otvorenia svojich hraníc západu nepoznali nijakú definíciu jedinečnej ľudskej duše. Človek je v Japonsku definovaný len na základe vzťahov k iným ľuďom a spoločnosti.

Po druhej svetovej vojne sa však s japonskou spoločnosťou začalo predsa len diať niečo zaujímavé. O rozdieloch medzi predvojnovou a povojnovou japonskou generáciou, už toho bolo napísaného veľa a to nielen na stránkach sociologických a antropologických štúdií, ale aj v knihách významných japonských literátov, ako Kenzaburō Ōe či Yukio Mishima. Podstatnú úlohu v tejto premene zohrala amerikanizácia, ktorá vyplývala z okupačnej politiky USA a z demokratizačných procesov. Najvýznamnejším faktorom, ktorý spôsobil príklon k americkej kultúre však bol predovšetkým fakt, že japonské tradície a umenie z obdobia pred druhou svetovou vojnou mali veľmi blízko k vojenskej diktatúre a šovinizmu predchádzajúceho obdobia. Japonská mládež tak viac, ako kedykoľvek predtým začal hľadieť smerom na západ a tradičné spoločenské normy sa začali rúcať. Odklon od „generácie otcov“ sa začal prejavovať nielen v umení, ale aj v reálnom živote, kde situácia prepukla dokonca až do masových študentských demonštrácií proti Zmluve o vzájomnej spolupráci a bezpečnosti medzi Spojenými štátmi a Japonskom, ktorých sa zúčastnili aj Abe a Teshigahara.

hta21

Študentské demonštrácie v Japonsku.

Vzostup nezávislého filmu v Japonsku

Filmový priemysel v Japonsku má pomerne dlhú a úspešnú tradíciu. Dalo by sa dokonca povedať, že po hollywoodskom štúdiovom systéme sa dlhú dobu jednalo o najvplyvnejší systém na svete. Veľké spoločnosti, ako Shōchiku a Nikkatsu však poskytovali tvorcom väčšiu mieru slobody a vyhli sa striktnej deľbe práce, ktorá existovala v Hollywoode. Už od dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia však existovali snahy tvorcov sa spod vplyvu veľkých štúdií vymaniť. Teinosuke Kinugasa napríklad vytvoril asi najslávnejší japonský film dvadsiatych rokov (A Page of Madness (Kurutta Ichipeiji) , 1926 ) mimo štúdiového systému. V neskorých štyridsiatych rokoch existovalo niekoľko produkčných spoločností zriadených ľavicovými režisérmi, ktoré však vznikli predovšetkým z politických dôvodov a mali len obmedzený úspech.

hta22

Kurutta Ichipeiji od Teinosukeho Kinugasu.

Pre povojnové obdobie je charakteristická cenzúra zo strany amerických okupantov (CCD), ktorá v roku 1945 vydala zoznam trinástich zakázaných tém. Znivočené hospodárstvo navyše ešte nedokázalo opäť navrátiť filmový priemysel do zabehnutých koľají. V päťdesiatych rokoch, považovaných za zlatý vek japonského filmu, bola však už väčšina filmov najvýznamnejších režisérov natočených vo vnútri štúdiového systémov. Celosvetovo uznávané a kritikmi oceňované filmy režisérov ako Kurosawa, Ozu, Mizoguchi či Ichikawa dokázali do kín pritiahnuť aj značné množstvo divákov (v rokoch 1957- 1960 dosiahli japonské kiná najväčšiu mieru návštevnosti v celej histórii).

Nezávislá scéna v Japonsku v tomto období prakticky neexistovala. V roku 1959 napríklad nevznikol mimo šestice veľkých štúdií (Toho, Shintoho, Shōchiku, Daiei, Nikkatsu a Toei) ani jeden film. Situácia sa začala meniť nenápadne a zvnútra štúdiového systému. Prvý úder pre „veľkú šestku“ prišiel ešte v roku 1956. Rastúci trh mladých návštevníkov prinútil štúdiá začať vyrábať filmy žánru taiyozoku (napr. Crazed Fruit / Kurutta kajitsu), postavených na senzačných a poburujúcich témach. Ďalším dôležitým faktorom bol nástup novej mladej generácie tvorcov, spomedzi ktorých sú azda najvýznamnejší a najznámejší Nagisa Oshima a Shōhei Imamura. Tradičný japonský systém režisérskeho postupu, vyplývajúci z postupného získavania skúseností na rôznych pozíciách, sa začal otriasať pod vplyvom tejto mladej rebelujúcej generácie, ale aj celosvetového trendu nových vĺn. Japonské štúdiá sa napokon rozhodli dať mladým filmárom príležitosť a tak na konci päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov mohlo niekoľko z nich nakrútiť svoje debuty. Táto generácia sa začala nazývať Nūberu bāgu, podľa francúzskej novej vlny, a pomerne netradične sa vynorila z pozadia veľkých štúdií.

hta33

Jedna z ikebán školy Sogetsu.

Poslednú ranu zasadila štúdiovému systému televízia, ktorá odlákala množstvo divákov z kín a tým pádom otvorila cestu nezávislej scéne. V novembri roku 1961 bola založená Art Theatre Guild Japan (Nihon Ato Shiata Girudo / ATG ), zameraná najskôr na distribúciu zahraničných umeleckých filmov. O niečo neskôr však začala finančne podporovať aj výrobu japonských filmov a stala sa najvplyvnejšou nezávislou spoločnosťou toho obdobia. Do týchto snáh sa zapájal aj samotný Teshigahara, ktorý nefiguroval medzi režisérmi štúdiového systému. Po prevzatí školy Sōgetsu od svojho otca, prerobil jej priestory a vytvoril Sōgetsu Art Center (Centrum pre experimentálnu animáciu, film, tanec a hudbu. Niekoľkokrát tu vystupovali aj Tōru Takemitsu, Ichiyanagi Toshi a Yoko Ono.), ktoré sa stalo významným centrom avantgardného umenia. Rovnako sa zapojil aj do iniciatívy Cinema ’57, ktorá však nemala príliš dlhé trvanie.

 

 

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.