Divadlo

Herečka Anna Nováková o filme, televízií a Paneláku

By  | 

Ako si sa dostala ku herectvu? Bol to vždy tvoj sen, alebo ťa k nemu niekto priviedol?

Vôbec to nebol môj sen. Počas strednej školy som začala chodiť do Bieleho divadla (dramatický krúžok). Zo začiatku som tomu venovala 2 hodiny týždenne, ale v priebehu krátkej doby už každú možnú chvíľu. Cez hereckú tvorbu sme sa dostali k svetovým autorom, chodili sme spolu do divadla, pozerali filmy. Stretávali sme sa cez víkendy. Cez letné prázdniny sme pripravovali predstavenia. Zaobstarávali sme si scénu a kostýmy. Malo to až rodinnú atmosféru. Jednoznačne to patrí medzi moje najkrajšie obdobia. A za to vďačím Nine Zemanovej, zakladateľke BD. Obľúbila som si v prvom rade ten spôsob života. Herectvo ako také mi učarovalo až s prvými pozitívnymi reakciami od divákov. Keďže som sa naplno venovala iba tomu a iné som nerozvíjala, tak sa stalo VŠMU pre mňa jedinou možnou cestou a bola som rada, keď to vyšlo.

Aké sú tvoje najväčšie herecké alebo umelecké vzory? Môžu byť pokojne aj zo zahraničia – také, ktoré ťa utvrdili v tom, že áno… toto chcem v živote robiť.

Najnovšie som očarená výkonom Sofie Helin v švédsko – dánskom kriminálnom seriáli Most. Pozretie posledných častí som dlho odkladala, aby som si ich ušetrila. Pre mňa výnimočným spôsobom stvárnila vyšetrovateľku s Aspergerovým syndrómom. Čo ma ohúrilo dvojnásobne, boli video rozhovory s ňou, v ktorých nebol u nej ani náznakom cítiť charakter tej postavy. Úžasná premena. K tomu všetkému pôsobí ohromne skromne. To ma vždy nadchne. Taká hviezda a tak obyčajne a ľudsky sa prezentuje. Rovnako to pociťujem aj pri Marion Cotillard, alebo Madsovi Mikkelsenovi a im podobným. Čiže u mňa je to vždy kombinácia profesionálneho obdivu a ľudských sympatií.

Pamätáš si na svoju prvú divadelnú hru? Akú postavu si tam hrala a o akú hru išlo?

Áno, boli to Dvaja muži v šachu od Miroslava Horníčka, v spomínanom BD. Je to komédia, v ktorej sa navzájom zajmú dvaja šľachtici a čakajú na príchod svojich vojsk, aby mohli slávnostne odovzdať svojho zajatca. Striedavo sa pokúšajú o útek a jeden druhého vypočúvajú. Takmer rok.

Keďže je potrebné sa o nich starať, táto úloha pripadne ženám – dvom osamelým sedliačkam, ktoré tužia po láske, ale aj mužskej ruke pri obhospodarovaní statku. Nakoľko sú páni zaujatí sami sebou, iniciatívu preberajú ženy.
Guilietta, postava, ktorú som hrala, bola sympatická Talianka, ktorej nechýbal sedliacky rozum a k dosiahnutiu ich túžby navrhla použiť ženské zbrane.

Aké musí mať podľa teba herec predpoklady, ak sa chce uplatniť na súčasnom slovenskom trhu?

To je určite individuálne. Keď sme končili VŠMU, prof. Horváth nám povedal, že tí, ktorí zostanú na voľnej nohe, si musia na príležitosť počkať a potom ju naplno využiť. Iná možnosť vlastne ani nie je, pretože sme závislí od toho, či nás niekto do projektu osloví. No to čakanie by nemalo byť príliš pasívne. Pretože herca rozvíja jedine prax. A tak vidím čakaciu fázu ako priestor pre nejaký vlastný projekt. Zostať teda trpezlivý by mohol byť jeden z predpokladov.

Študovala si VŠMU. Čo ti toto štúdium z profesionálneho hľadiska dalo?

Vraví sa, že herectvu sa nedá naučiť, dá sa priučiť jedine remeslu. A tak je koncipované aj štúdium na VŠMU.

Hráš väčšinou popletené, strelené dievčatá. Ale hrala si aj v dramatických inscenáciách. Čo ti vyhovuje viac? Čo je pre teba ťažšie?

Ten typ postáv som hrávala počas VŠMU, teraz je to už oveľa rôznorodejšie. Hrať komédiu je náročné z technického hľadiska, aby vyšla pointa, treba byť presný, viac skratkovitý ako v dramatickom žánri. Nie je tam veľmi priestor na prežívanie pocitov. Dramatický žáner je zas náročnejší z emočného hľadiska, je vyčerpávajúcejší. V oboch žánroch ide však predovšetkým o pocity divákov, ale priznávam, že ak môžem prostredníctvom postavy uľaviť aj svojim súkromným, padne mi to dobre.
Je dobre udržiavať sa v cviku v oboch žánroch a to sa mi momentálne darí takmer vyrovnane.

Dlho si bola herečkou na voľnej nohe. Počas tohto obdobia si mala možnosť vyskúšať si úlohu aj v koprodukcii. O akú postavu išlo a aká to bola pre teba ako pre herečku výzva? Či už v rámci prípravy, alebo komunikácie s režisérom?

Bola to obrovská výzva. Predtým som nemala veľké skúsenosti s točením a zrazu som sa ocitla v jednom projekte s Donaldom Sutherlandom, Goranom Višnijćom, Elizabeth Mitchell a ďalšími.
Bola to jedna z epizódnych postáv kriminálky Crossing Lines 3. Dievča, ktoré je spolu s dvoma kamarátkami unesené, no podarí sa jej utiecť. V úvodnej scéne padá z naozaj vysokého mosta, ale filmovým zázrakom prežije Väčšina scén sa točila v nemocnici, kde som mala naviesť vyšetrovateľov k páchateľom. Bolo tam veľa expresívnych scén, na ktoré sa nedá veľmi pripraviť. Takže som sa snažila iba uvažovať aká bude reakcia niekoho, kto sa prebudí v cudzom prostredí, nič si nepamätá, ťažko sa hýbe, nevie rozprávať a nevidí. Ale výsledok sa zrejme podaril, pretože sa ma vydesene pýtali, či som niečo podobné zažila. Našťastie nie. Bol to pre mňa veľký zážitok.

 Teraz si zamestnaná v MD Žilina. Aký je rozdiel medzi tým byť hercom na voľnej nohe, a byť niekde trvalo zamestnaný?

Dalo by sa povedať, že herec na voľnej nohe je podnikateľom.
Organizuje si svoj čas a vyberá si, čo bude robiť. Aj keď mám veľmi rada slobodu, vždy som chcela byť súčasťou kamenného divadla, čo prináša istý záväzok, pretože záujmy divadla sa dostavajú na prvé miesto. No môžem povedať, že zatiaľ som sa ani raz necítila byť zviazaná.
Všetko je vecou dohody a otvorenej komunikácie. Žilinský súbor nie je veľký, funguje na ľudskom a kamarátskom princípe.
Umelecký šéf nám rád výjde v ústrety, ak je to možné. Navyše byť na voľnej nohe sa dá kedykoľvek, no ponuka na angažmán do divadla, vzhľadom k tomu,  že ich na Slovensku nie je veľa, neprichádza každý deň.

 Si herečka, ktorá rada improvizuje a prináša nápady do diela, alebo sa nechávaš radšej režisérom viesť? Čo ti vyhovuje viac?

Som rada, že môžem spolupracovať so skúsenými režisérmi, čiže sú pre mňa prirodzenou autoritou. Preto má pre mňa prvé aj posledné slovo režisér, no uprostred toho sa snažím byť ja. Teší ma, ak sa môj nápad a pohľad režisérovi páči a použije ho. Snažím sa byť v procese aktívna. Je to moja práca a teda aj povinnosť. Navyše, ak by som sa nechala iba pasívne viesť, výsledok by som si až tak neužívala.

Hráš v inscenácii Vzkriesenie. Skús nám ju trochu priblížiť. Čo tam robí tvoja postava? Bolo pre teba skúšanie tejto hry náročné? Ak áno, v čom?

Hra Vzkriesenie je pre mňa zaujímavá tým, že komické situácie sa v sekunde menia na dramatické a tie sa následne stávajú pre niektoré postavy osudovými. Hlavnými témami sú láska a otázka viery. Text je založený na inteligentnom, ironickom, miestami drsnom humore.
Larisa Dmitrijevna, riaditeľka vydavateľstva, je prudérna intelektuálka, ktorá je šialene zamilovaná do redaktora a zúfalo sa snaží získať si jeho srdce. Ten ju však odmieta, pretože on je schopný milovať jedine literatúru. Trojuholník dopĺňa najlepší ruský spisovateľ, ktorý je zas osudovo zamilovaný do Larisy. Nakoľko je ňou odmietnutý, nepokračuje v písaní románu, čo hnevá redaktora.
Ten Larisu pod prísľubom možnej lásky donúti vyspať sa so spisovateľom. Ona súhlasí, ale keďže je to chytrá žena, celú situáciu si poistí tým, že nechá spisovateľa, aby písal priamo na jej telo. Tým si zabezpečí, aby sa pri prepisovaní dostala do redaktorovej blízkosti.
Bola to moja prvá inscenácia v MD Žilina. Ani neviem ako rýchlo ten proces uplynul, taký bol príjemný. Robili sme kvalitný text, v uvoľnenej atmosfére, s ľuďmi, s ktorými ma práca teší. To je ideálna situácia.

Ľudia ťa momentálne asi najviac poznajú ako postavu Bridget z Paneláku. Ako sa ti hrala táto postava?

Tá postava ma bavila, pretože vďaka svojej nezrelej povahe a neschopnosti uchopiť situácie za správny koniec sa často dostala do problému. Je dôležité, aby mala postava problém, pretože vtedy je o čom hrať. Občas sa ma niekto spýta, či mi nevadilo, že som tam nie pekne upravená. Samozrejme, každá žena je rada, ak môže dobre vyzerať, ale pri tejto práci o tom nechcem tak uvažovať, ani by sa to podľa mňa nemalo.
Predsa aj v živote vyzeráme rôzne.

V čom vidíš výhody filmového herectva a toho divadelného? 

Filmové herectvo si môže dovoliť takú mikrokresbu tváre, akú divadlo nie. Na vyjadrenie emócií netreba veľké gestá, pohyb,  ani zvýšený hlas. To všetko vedia nahradiť oči. Je paráda ako dlho môžu postavy napríklad mlčať a pritom si toľko povedať. Je to veľmi náročné, pretože sa tam nedá za nič schovať. No o to je to vzácnejšie. Výkon vo filme sa dá, na rozdiel od divadelného, zachytiť a to mu umožňuje dostať sa do rôznych krajín. Čaro divadelného herectva je zas v neopakovateľnosti. Je výhodné, že postavu môžete s každou reprízou rozvíjať.
S odstupom času získate nadhľad, alebo novú skúsenosť a postave môžete pridať ďalšiu vrstvu. Môžete sa s tým stále hrať. Tak na 20. repríze nenudíte ani seba, ani partnera, a snáď ani diváka:)

Ako najlepšie relaxuješ?

Určite s priateľmi. To je najväčšie uvoľnenie. Teraz sa blíži moje obľúbené ročné obdobie. Veľa chodíme do lesa, tam piknikujeme, športujeme (len tak relaxačne). Podnikáme rôzne výlety. Za poslednú dobu sme si vytvorili rituál spoločných raňajok cez víkend. Veľa chodím k vode, alebo korčuľovať na hrádzu. Večer do kina, alebo na terasu do mesta.

V čom má pre teba divadlo najväčší význam? Prečo by podľa teba ľudia mali chodiť do divadla? Čo im môže ponúknuť? A nehovorím teraz len o žilinskom divadle.

V tom, v čom majú význam knihy, alebo filmy. Môže pohladiť alebo rozveseliť dušu, otvoriť oči, nasmerovať. Hoci tu nemáme veľa divadiel, stále si je z čoho vybrať. Sú tu vynikajúci tvorcovia vo všetkých zložkách. Je sa na čo pozerať. Témy sú aktuálne a spracovania moderné.

Máš nejaký vysnívaný projekt?

Áno, ale je skôr súkromný ako pracovný. 🙂

V čom ťa môžeme vidieť najbližšie?

Nedávno sme premiérovali francúzsku komédiu Pyžamo pre šiestich, ktorá bude fungovať ako zájazdové predstavenie.
Moja postava – modelka Suzy, prichádza osláviť svoje narodeniny do domu svojho milenca Bernarda, ktorého manželka sa chystá na víkend k mame. Nečakane však ostáva. A tak sa z modelky musí stať kuchárka, z vopred objednanej kuchárky modelka a zároveň predstieraná milenka Bernardovho najlepšieho priateľa, ktorý je pôvodne pozvaný, aby slúžil ako alibi. No v skutočnosti je milencom Bernardovej manželky…
V MD Žilina sme začiatkom júna premiérovali takisto komédiu, ale celkom iný typ. Ide o súčasnú nemeckú hru D.Gieselmanna Holuby, kde majiteľ úspešnej firmy začne byť otrávený svojim životom a chce zmiznúť niekam do ústrania starať sa o holuby. Vedenie firmy prenecháva svojmu priateľovi, ktorý sa tomu bráni, pretože nemá šéfovské ambície. Navyše je šikanovaný svojou podriadenou. Mobbing – šikana na pracovisku, je tiež témou našej inscenácie. S veľkou potechou ho vykonáva moja postava. Suverénna, racionálna Heidrun, ktorá má rada veci pod kontrolou.

Plány do budúcna?

Môj jeden dlhodobý plán je urobiť si plán:) Zvyčajne plánujem iba blízku budúcnosť.  Po odpremiérovaní Holubov budeme v júni dohrávať predstavenia a pôjdem aj na Art film fest do Košíc. V auguste budem mať nejakú prácu a popritom sa budem tešiť z leta.

 

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.