Hudba Kultúra & umenie

Golden Age Festival 2017 – Vysoko Nákazlivá Jazzová Spleť Tónov

Už po štvrtýkrát sa z bratislavského V-klubu stalo jedinečné miesto pre fanúšikov starého jazzu a swingu.

Tí, ktorí už boli aj na predošlých troch ročníkoch tohto, pre naše končiny, netradičného festivalu vstupovali do Domu umenia v hlavnom meste s očakávaním kvalitného hudobného zážitku. Tí, ktorí neboli ani na jednom, po skončení aktuálneho programu, stali sa bez pochybností jasnými fanúšikmi toho nasledujúceho.

A že to tak bolo, potvrdil tentoraz až dvojdňový program, ktorý si pre svoje hudby chtivé publikum pripravili organizátori na čele s Ladislavom Fančovičom a Janou Dekánkovou. Už štvrtý rok nám predstavujú rôzne hudobné kapely hrajúce hudbu prvej polovice 20. storočia, žijúce v rytme hot jazzu a swingu. Pochybovať o tom, že táto hudba patrí do starého železa, alebo starých filmov môžu akurát takí, ktorí netušia koľko energie a života táto hudba dokáže vydať každému, kto videl hrať aspoň jednu z takýchto jazzových kapiel na tomto úžasnom festivale.

Foto: Jaroslav Susko

Podujatie bolo tento rok rozdelené na dva hudobné večery. Počas septembrového víkendu tak vo V-klube mohli vystúpiť až štyri zoskupenia. Spoločným menovateľom pre tento ročník bol opäť odkaz na niekdajší kozmopolitný ráz mesta Bratislavy  a okolitého regiónu vôbec.

Prvý sobotný večer tak na pódium ako prvé prišlo kvinteto Swingfonix & Petra Ernyei z Čiech.  S charizmatickou speváčkou Petrou Ernyei sa v úvodnej skladbe „Taking a Chance of Love“ preslávenou spevom Elly Fitzgerald predstavili kapelník Petr Pospíšil na kontrabase, Ondřej Kabrna na akordeóne a Tomáš Černý na saxofóne spolu s  Marekom Rejhonom na gitare. Swingový nástup do začínajúceho večera predviedli ďalšími známymi  skladbami ako jazzovou „Blue Moon“ od Harolda Arlena alebo bluesovým nápevom v „Memphis in June“ Hoagyho Carmichaela. Zaujímavo upravené aranžmány doplnené sólami na klarinet, napríklad v Cole Porterovej  „Always True To You In My Fashion“, tklivý akordeón sprevádzajúci väčšinu z repertoáru kapely a zamatový hlas hlavnej protagonistky v akustickom sprievode kapely, vytvorili okamžite atmosféru kdesi v kaviarni tridsiatych rokov, čo bolo bez pochýb jednoznačným cieľom programu. Príjemným doplnením boli aj české hudobné variácie na podtrhnutie tematického večera výberom spievanej klasiky „Slunečnice“ od Inky Zemánkovej, presláveného šlágru z Fričovho filmu Hotel Modrá Hvězda podmanivým hlasom Petry Ernyei alebo gitarové blues „Já vrátim se zpátky do své Virginie“ v predstavení Mareka Rejhona. Kvintet Swingfonix podčiarkol svoju účasť na festivale ešte dvoma prídavkami v závere a potom sa stratil za pomyselnú hmlu jazzovej noci.

Foto: Jaroslav Susko

Petra Ernyei má so spevom swingu a džezu viac ako dvadsať ročné skúsenosti. Kariéru jazzovej interpretky začala ako člen slávneho Originálniho Pražského Synkopického Orchestra, bola súčasťou Pražského Swingového Orchestra a mnohých iných jazzových zoskupení. S vlastnou kapelou Petra Ernyei Quartet sa venuje interpretácii swingu, bossanovy a jazzu. Od roku 2014 vystupuje aj v kapele Swingfonix & Petra Ernyei a spolu s ostatnými členmi kapely tvorí základ bigbandu Harlemania.

Už počas vášho vystúpenia ste spomenuli, že touto hudbou otvárate mladším ľuďom brány menej známej hudobnej histórie, myslíte si, že mladí ľudia radi objavujú takýto druh hudby alebo je to stále doména starších generácii?

Petra Ernyei – Myslím si, že táto muzika je tak príjemná, že aj keď to napríklad mladí nepoznajú, rovnako sa im to nejakým spôsobom zapáči a keď to raz znova započujú tak sa k tomu vrátia. Dôležité je, ale túto hudbu hrať.

Vo vystúpení ste predviedli mnohé jazzové štandardy, kto stojí za ich úpravou pre kvintet Swingfonix a nechystáte sa vydať aj album s týmito skladbami?

Petra Ernyei – 100 percent týchto aranžmánov píše a upravuje náš basista Petr Pospíšil, sú to samozrejme piesne prevzaté, nie sú našimi autorskými piesňami, ale všetky sú do detailov napísané pre potreby našej kapely Swingfonix.  Piesne už máme všetky zaranžované, nedávno všetky nacvičené, takže tak do roka by sme mohli vydať aj to cédečko. 

Foto: Jaroslav Susko

Poriadny hot jazzový poprask  rozvíril ďalší hosť tohtoročného festivalu, v poradí druhá kapela menom Bohém Ragtime Jazz Band z Maďarska.  Dokopy osem členný orchester na čele s bandleaderom Tamásom Ittsézom sa publiku predstavil v plnej sile tridsaťročných skúseností, keď hneď v úvode napochodoval na pódium s repertoárom zo starého dobrého New Orleansu. Piano, trombón, klarinet, bicie, husle, gitara, tuba, kontrabas a banjo boli základným hnacím motorom viac ako pätnástich skladieb, ktoré títo maďarskí muzikanti večer predviedli. Zazneli klasiky od Jelly Roll Mortona, Duke Ellingtona cez Joplinovu „Maple Leaf Rag“ zahranú sólo na husle Tamásom Ittzésom až po hity rokov tridsiatych, kde sa do swingového rytmu naplno zapájali súboje klarinetu a saxofónu Zoltána Mátraia s nástrojmi ostatných členov bandu.  Patričný dôraz kládla kapela aj na predstavenie kvalít svojho regiónu a tak samozrejme zazneli aj dve maďarské skladby, z toho jedna sa niesla v rytme rumby. Dôraz na autenticitu si kapela dokladovala najmä bravúrnym zohraním pri predstavovaní klasík jazzového veku, či už to bola „Black Beauty“ Dukea Ellingtona, štandard „Someday Sweetheart“ alebo záverečná „Tiger Rag“ od Scott Joplina. Sila ich spoločného hrania bola jasným dôkazom oddanosti spoločnej láske. Inovatívne prvky však v Bohém Ragtime Jazz Band majú tiež svoje miesto. Zaujímavým nástrojom, ktorý Tamás Ittzés pomenoval ako potomka, ktorého otcom boli husle a matkou gramofón, zahájil druhú polovicu večera. Na tomto originálnom nástroji pripomínajúcom husle vystrúhal hneď niekoľko bravúrnych sól. Záver sa niesol vo vytlieskaných prídavkoch, ktoré si publikum nepochybne muselo zaslúžiť, nakoľko kapela predviedla ušľachtilý výkon, ktorý sa nedal len tak zastaviť. Nebolo by to však to pravé ukončenie takéhoto zážitku bez toho, aby si už tradične pozvané kapely festivalu nepodali ruky pri spoločnom jam session. A tak hit, „I can Give You Anything but Love“ alebo Armstrongova „Sunny Side of Street“ zažiarili so všetkými hudobnými hosťami večera, bandom Swingfonix v doprovode spevu Petri Ernyei a  burácajúcej hry dychov Bohém Ragtime Jazz Band, ktorý tak uzavrel prvý deň výnimočnej hudobnej udalosti.

Foto: Jaroslav Susko

BOHÉM RAGTIME JAZZ BAND existuje už tridsať rokov, jeho zakladateľ a bandleader Tamás Ittzés ho založil v roku 1985. Osemčlenný band za svoje pôsobenie získal rad ocenení na prestížnych festivaloch po celom svete. Vydali sedemnásť albumov, vystupovali od Montreux po Sacramento, ich domácou pôdou je však mesto Kecskemét, ktoré je v Maďarsku považované za hlavné mesto jazzu. Interpretáciu jazzovej, swingovej hudby zvládajú dokopy na dvadsiatke nástrojov a spolu s vlastnými aranžmánmi tak tvoria jedinečné zoskupenie.

 Myslíte si, že táto hudba vie osloviť aj mladú generáciu, napríklad tínedžerov? Myslíte si, že počúvajú túto hudbu?

Tamás Ittzés: Najmä v západnej Európe táto hudba spája staršie generácie. U nás v Maďarsku aj u vás na Slovensku je v súčasnosti veľmi veľa tanečníkov, divadelných tanečníkov. Vznikajú kapely zamerané na túto hudbu, tu v Bratislave alebo vo Viedni a je tam veľa mladých ľudí. Možno to oslovuje mladých aby spoznali tento štýl hudby cez mladých v týchto kapelách. Robíme veľa školských koncertov pre deti a mládež. Dnes predpoludním sme jedno predstavenie odohrali v Budapešti a všetci boli z toho nadšení. Je to tým, že túto hudbu nepoznali. U starších to je jednoduchšie, oni túto hudbu zažili vo svojej mladosti. Je nutné ju hrať, aby ju mladí objavovali.

Hráte na autentických nástrojoch pochádzajúcich z tých čias alebo používate moderné nástroje?

Tamás Ittzés: U nás nie je tá tradícia, ako napríklad na Slovensku a v Česku, že hráme na hudobných nástrojoch vyrobených v 20.tych a 30.tych rokoch. Niekto má aj staršie nástroje, ale nie je to kritérium ani očakávanie, existuje dosť veľa kapiel v Maďarsku, ktoré počúvajú starú hudbu a usilujú sa napodobniť ten zvuk. Také ako napríklad kapela Fats Jazz Band u nás nie sú, aby tak aj vyzerali, a hrali len na starých nástrojoch a iba tie skladby, ale snažia sa piesne hrať v trošku modernejšom prevedení pričom je zrejmé, že sa jedná o starú hudbu. Povedal by som, že na územiach starej monarchie Rakúšania a Slováci zachovali nielen pôvodné znenie piesní, ale prejavuje sa to aj v architektúre, v gastronómii – staré veci majú určitú patinu. U nás sa to vyskytuje pomenej, ale aj u nás v Maďarsku sú takíto blázni. My nehráme len starú hudbu, špeciálne naša kapela, hráme všetko, čo sa do klasického jazzu zmestí – ragtime, dixieland, blues, 20. a 30. roky, jazz a swing. Všeobecne tie vintage kapely sa viac špecializujú na jeden štýl.

Foto: Jaroslav Susko

Vkladáte do vašich skladieb aj niečo nové?

Tamás Ittzés: Áno a robíme to často. Komponujeme a hráme vlastné skladby. Dokonca ja som teraz napísal jednu operu pre reklamu, ktorú dnes predstavili v Maďarsku a v tomto období sa bude hrať v Debrecíne pod názvom „Lutherek“ (preklad: Lutherovia). Nemám rád keď len kopírujeme staré skladby, viac ma baví, keď ich pretvárame na vlastný obraz. V našej kapele to funguje tak, že máme členov, ktorým sa snažím prispôsobiť, alebo využiť ich potenciál, to znamená aj to, že niekto nemusí byť dobrý len v tom, čo bolo dobré v 20.tych a 30.tych rokoch, ale prispôsobíme k tomu repertoár i štýl. Toto potom môžete vidieť aj v našom predstavení.

Myslíte si teda, že u nás na Slovensku a v Česku sa zasa kapely snažia o čo najautentickejší zvuk?

Tamás Ittzés: Áno, a robia to geniálne. Napríklad to čo robia big bandy Bratislava Hot Serenaders alebo Ondřej Havelka so svojimi Melody Makers je podľa mňa to najlepšie na svete.

Témou Golden Age Festivalu je priniesť hudbu typickú nielen dobou ale aj regiónom, do Bratislavy ste teda priniesli aj maďarské skladby v tomto štýle.

Tamás Ittzés: Naši skladatelia písali operety a popritom skladali jazz. Samozrejme mali sme jazzových skladateľov, nie však takých ako napr. Jaroslav Ježek, ten vedel skomponovať a zahrať v tomto štýle takmer čokoľvek.  V tých dobách v Maďarsku existovali jazzové kapely, ktoré najprv nahrávali prevažne klasickú hudbu a až potom sa preorientovali na jazz. Hráme maďarské skladby, ktorým môžeme s kľudom hovoriť šlágre z našich starých filmov. V tej dobe boli najpopulárnejšie, a hudobne majú veľa spoločného aj so slovenskými piesňami z tej doby. Dokonca niektoré sa hrali aj tu a naopak. Všetky, ale mali spoločný jazzový základ.

Foto: Jaroslav Susko

GOLDEN AGE FESTIVAL: DEŇ DRUHÝ

Druhý večer konania Golden Age Festivalu pódium ako prvé patrilo domácej kapele Fats Jazz Band. Predstavovať viac menej organizátorov samotného festivalu možno nie je ani nutné. Nakoľko od vydania svojho debutového albumu z roka na rok presviedčajú na čele so svojím kapelníkom Ladislavom Fančovičom, že vo vodách hot jazzu a swingu sú ako ryby vo vode. Vydali už tretí album a aktívne sa zapájajú na oživení pravidelných dobových tančiarní v hlavnom meste a mnohí jeho členovia pôsobia aj v iných známych jazzových zoskupeniach.  Dôraz, ktorý kladú pri interpretácií archívnych skladieb sa nesie v duchu autenticity. Hrajú na pôvodných originálnych nástrojoch, čím prispievajú k dostatočne výstižnému predstaveniu hudobného repertoáru presne tak ako ho počuli ľudia v dobe jeho slávy. Kapelník Fats Jazz Bandu a programový riaditeľ festivalu klavirista Ladislav Fančovič pripravuje aranžmány dobových skladieb transkripciou do nôt zo starých šelakových nahrávok a v samotnom prednese kapely tak poslucháčom ukazuje akoby nové iskry života v dávno zabudnutých notách. Určite aj vďaka tomu môžu poslucháči navštevovať už po štvrtýkrát túto originálnu hudobnú udalosť.

Začiatok vystúpenia kapely Fats Jazz Band odštartoval komorne Dvořákovou Humoreskou v originálnom prednese na dychy. Ranný jazz potom zaznel v druhej skladbe neworleanskej „Jazz Me Blues“, kde Fančovič na saxofóne otvoril okienko rannej jazzovej histórie. Ďalšia swingová skladba „Thanks for Everything“ od Dorseyho už znela hlasom speváčky Jany Dekánkovej v pozadí s celou kapelou. Umenie dychových nástrojov predviedli Pavol Hoďa a Ľubomír Kamenský v premiére skladby „Looking For Love“ od Riley Farley Onyx Club Boys. Ako to býva zvykom aj Fats Jazz Band zahral pár slovenských šlágrov, a tak v podaní Jany Dekánkovej zaznela Dusíková balada „Večer pri Dunaji“ a romantická skladba „To Svoje Srdce Vrelé“ zo štyridsiatich rokov hlasom Matúša Uhliarika. V tom vyšiel na pódium Ladislav Fančovič objímajúc asi najväčší hudobný nástroj večera, majestátny bass saxofón, na ktorý spolu s kapelou zahrali jazzovú klasiku od Bix Beiderbeckea „Sorry“. Slovo Fats v názve kapely skrýva meno najvýznamnejšieho amerického stride pianistu Thomasa „Fats“ Wallera od ktorého večer zazneli „I´m Crazy ´Bout My Baby“ a „I´ll Dance at Your Wedding“ obe v prednese Matúša Uhliarika. Zohranosť kapely pri týchto skladbách vrcholila. Scat v podaní Jany Dekánkovej v „Bei mir bist Du Shein“ v židovskej skladbe preslávenej Ellou Fitzgerald  uzatvoril kozmopolitnú vsuvku festivalu. V závere sa kapela rozlúčila výstižnou „Rhytm is Our Bussiness“ predstavením všetkých jej členov a po rytmickom prídavku „Buggati Step“ predali žezlo asi najvýznamnejšiemu hosťovi tohtoročného festivalu nemeckej Blue Wonder Jazz Band.

Foto: Jaroslav Susko

Nástup poslednej ohlásenej kapely bol predzvesťou štyridsaťročného hrania tradičného jazzu z New Orleans. Prvý zárez do pomyselnej pažby bol jazzový štandard „High Society“. Bravúrny úvod sedemčlenného zoskupenia z Nemecka na čele s kapelníkom Klaus-Georg Eulitzom a kapelou v zložení trúbka, trombón , saxofóny, klavír, banjo, tuba, bicie preniesla poslucháčov festivalu šmahom jedného dychu nielen k vodám Mississippi, ale rovno do ulíc mesta snov.  Rodáci z Drážďan, ktorí si v roku 1975 založili kapelu nazvanú podľa symbolu ich rodného mesta, závesného mosta Blaues W.under /Modrý zázrak/ nad riekou Labe, ani netušili, že ich vášeň pre hudbu starých čias spojí na celý život. Odvtedy odohrali množstvo koncertov po celom svete a v Nemecku patria medzi základné piliere skupín hrajúcich tradičný jazz. Záber ich vystúpenia na Golden Age Festivale predviedol snáď všetky veľké jazzové štandardy od „Sidewalk Blues“ Jelly Roll Mortona, Ellingtonovej „Black Tan Fantasy“ a Armstrongov „Mahogany Hall Stomp“ po „Washboard Blues“ pri ktorom bubeník Lutz Käubler zahral na,  pre naše končiny nezvyčajný hudobný inštrument tzv. Washboard, zvlnený plech v drevenom ráme u nás známy ako rumpľa. Vkladom do regionálnej hudobnej pokladnice bola nemecká skladba „Die Moritat von Mackie Messer“ známa ako „Mack the Knife“ z operety Kurt Weilla. Záver vystúpenia tvorili skladby opäť z mesta na Mississippi ako „Panama Rag“ a záverečná jazzová hymna New Orleans „When the Saints Go Marching In“.  To sa už blížila noc a predtým ako sa festival skončil, čakal na návštevníkov ešte príjemný spontánny bonusový koncert v rámci jam session. Klasika „Honeysuckle Rose“ od ´Fats´ Wallera rozvírila tóny saxofónu a trúbky všetkých hudobníkov z pódia domácej i hosťujúcej kapely a spoločne zavŕšili štvrtý ročník tejto výnimočnej hudobnej akcie rozlúčkovou „Creole Love Call“.

Návštevníkom tak neostáva nič iné ako si rok počkať a opäť zaujať miesto pred pódiom, kde sa znova rozohrá tá, pre niekoho dôverne známa a pre niekoho tajuplná, jazzová spleť tónov, ktorá je vysoko nákazlivá.

O autorovi

Tomáš Galata

Tomáš Galata

Pochádza z Bratislavy, študoval na VŠMU. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na umeleckej škole. Venuje sa ilustrácii a písaniu. Má
rád filmy a ešte radšej dobrú hudbu. Listovať históriou všakovakých tém, je jeho záľuba, o to väčšmi, keď môže priblížiť čo to z histórie a súčasnosti jazzu a blues, ktorý tu v našich končiaroch veľmi nepočuť. Tak teda keep rollin...