Historické okienko

Genocída v Kongu (1996-súčasnosť?)

By  | 

Zjednodušený výklad

Skôr, než sa dostaneme k najmasovejšej genocíde novodobých dejín a územiu Demokratickej republiky Konga, vyjasníme si niektoré základné geograficko-historické súvislosti. Územie afrického kontinentu je z pohľadu medzinárodných spoločenstiev vôbec tou oblasťou, o ktorej vedno vari najmenej. V médiách, v odborných kruhoch, v ľudskom povedomí, medzi vyspelejšími štátotvornými orgánmi. V šesťdesiatych rokoch sa na území dnešnej Konžskej republiky tvorili prvotné základy štátotvorného územia a od roku 1971 vznikol bývalý Zair – dnešný predchodca Konžskej demokratickej republiky. Tak, ako iné štáty z tej oblasti, pripadali bývalým európskym kolóniám, ktorí ich ekonomicky vykorisťovali. V zjednodušenej podobe možno osídľovanie kolónií prebiehalo takto: Veľká Británia obsadzovala tamojší vplyv v okolí Nílu od Egypta smerom k juhu, Francúzi a Belgičania od západu na východ cez pralesné džungle. Do dnešného dňa sa v mnohých týchto krajinách používajú aj ich jazyky. Taliani sa usádzali v okolí Maroka, niečo mali Nemci atď. Oblasť Demokratického Konga patrila z veľkej časti Belgičanom, rovnako ako dnešná Rwanda.

V Rwande prebiehali desiatky rokov etnické rozbroje medzi väčšinovými obyvateľmi – Hutuovia (cirka 85%) a Tutsiovia (približne 15%) – väčšinou vlastníci pôdy. V 19-tom storočí pod nadvládou Nemcov a Belgičanov mali výsostné postavenie v štátnej správe menšinový Tutsuovia, čo malo pre väčšinové etnikum výrazne ponižujúci dopad. Už v roku 1959 sa kvôli mnohým nezhodám Hutuovia rozhodli rozoštvať menšinové obyvateľstvo a postaviť sa na odpor. V 1962 dostali obe menšiny konečne nezávislé postavenie, ale postupom rokov nastupoval oportunistický diktát Hutuov (s dohľadom kolonizátorov) a v roku 1973 sa k moci dostal ich tzv. umiernený predstaviteľ  – prezident Habyariman. Menšina Tutsiov bola dohnaná k rozmiestneniu a prispôsobeniu sa k životu v susednom Zaire a Ugande. Čo znamenali aj jazykové bariéry a sociálne nerovné postavenia, čím sa po rokoch množstvo z nich rozhodlo do Rwandy opäť vrátiť nazad. V Ugande sa hovorilo po anglicky a po zmenení zákona o vlastníctve boli Tutsiovia týmito vplyvmi dohnaní k návratu do Rwandy, čím naliehali aj na prezidenta, aby im to bez akýchkoľvek čistiek  umožnil. Od roku 1990 sa v krajine stupňovali snahy o výrazné reformy a Hutuovia pracovali na zvyšujúcom sa odpore voči Tutsiom – keďže neznášanlivosť v týchto častiach sveta má iné náboženské a spoločenské ukotvenie ako v našom ponímaní; rôznymi zákonnými i nezákonnými opatreniami. Prezident Habyariman si spolu s Rwandskou vlasteneckou frontou upevňovali pozíciu a skôr než prešli k drastickejším metódam, bol na neho spáchaný atentát počas leteckého zostrelenia (6.4. 1994). Započalo to Rwandskú genocídu, zavraždených bolo približne milión Rwandčanov a 2 a pol milióna ľudí bolo vyhnaných z krajiny. Tento konflikt výrazne odhalil obrovské slabiny OSN a neschopnosťou NATO zasiahnuť v tých problematických oblastiach, kedy by to bolo skutočne potrebné. Výrazný vplyv na tento konflikt mal na susedné Kongo.

Dnešná, v oficiálnom názve definovaná Konžská demokratická republika vznikla v roku 1997. Pozorne si všímali problémy v susedných krajinách ako Rwanda, Tanzánia, Burundi či Ugande. Ešte predtým, než vznikol Zair (1971) bola medzi rokmi 1965 a 1971 i prvá Konžská demokratická republika. Skorumpovaný prezident Mobuku Sese Seku bol vodcom jedinej strany, nekomunistickej. Od problematických začiatkoch 90tych rokov ignoroval hrozby hybridných prisťahovalectiev a etnických roztržiek. Ale svoju politickú samovraždu si zabezpečil okrem zásahov zvonka aj výrazne pestovaným kultom osobnosti a obrovským majetkom, ktorý bol v ostrom kontraste s obyčajným človekom.

Krajina nesmierne bohatá na strategické suroviny, pričom tie napríklad tvorili z drevárskeho priemyslu približne (až) polovicu afrických lesných porastov. Produkovala sa káva a ropa, ale tie najdôležitejšie zdroje tvorili okrem medi, kobaltu a uránu aj zlato, diamanty a koltan. Koltan je čosi ako čierna ruda, ktorú tvoria prvky minerálov niob a tantal. Tantal je mimoriadne  vzácny kov, ktorý obsahuje látky kovových implantátov, ktoré sa používajú v elektronike (mobily, tablety, konzoly…). Z tohto biznisu čerpajú predovšetkým západné koncerny a veľké korporácie, ktoré sa na Konžskom rozvrate jednak podieľali. Američania sa po Rwandskej genocíde  stiahli z problematických území, už od 70tych rokoch pritom však vyvolávali napätie, čím si vtedajší vykorisťovatelia i takých spojencov ako Francúzov mierne pohnevali. Boli pri schválení odchodu bezpečnostných jednotiek, čím dovolili Rwandskej a Ugandskej strane zaútočiť na vyhnancov, ktorí zutekali práve do územia Konga, konkrétne do Východnej provincie, kde sa zhromažďovali tie najdôležitejšie nerastné suroviny. Paul Kagame ako bývalý veliteľ Rwandskej vlasteneckej fronty a nástupca odvetných masakrov na hutsuov, napádal tieto menšiny i za hranicou svojej krajiny, čím rozpútal strašne veľa (na prvý pohľad) zbytočných konfliktov (kvôli infiltrácii a parazitovaniu zo zdrojov Konga).

Spolu s Musevenim (Uganda) sa ako dvaja diktátori podieľali na týchto čistkách, ktoré však boli iba zámienkou pre možné ekonomické zisky a upevneniu moci. V ich populistickom repertoári sa okrem týchto „obáv“ a „účinných masakrov proti výtržníkom ich štátnej suverenity“ vedie (a hlavne viedla) aj menej nápadná vojna o národné bohatstvo Konga. Z toľkého potenciálneho úžitku by sa dokázala táto rozvojová krajina výrazne postaviť na nohy, avšak nič z toho ale bežní občania v konečnom dôsledku nemali. Kagame s Musevenim uzatvorili tiché spojenectvo so západnými predstaviteľmi o rozdeľovaní koristi a profitujú na tomto Konžskom izolacionizme a rozvrate dodnes. Média sú ticho, 6 až 10 miliónov obetí sú zväčša zahrávané do autu, iba občas sa spomenie tento konflikt v globálnom meradle a keď, tak účelovo a nečitateľne. Konflikt je interpretovaný spôsobom, že za masakre sú zodpovední centrálni predstavitelia samotného Konga, ktorí si to, čo tam prebiehalo, údajne spôsobili sami a bez vonkajších zámerov, a tí vraj situáciu iba „hasili“. A využívali pre svoju rétorickú manipuláciu práve Mobukuho nespravodlivú pevnú ruku a majetkové pomery, ktoré sú neporovnateľné s tamojším bežným človekom. Majú pravdu, ale to je akoby trojnásobného vraha súdil štvornásobný, ktorý sa oháňa tým, že nie je v predmetnej veci záujmu zaangažovaný.

Sú aj naše mobily a zariadenia od krvi?“ pozn. autora

I.Fáza

Celý počiatočný masaker sa odohral v roku 1996, kedy sa Kongo (ešte vtedy Zair) rozhodlo vyhostiť príslušníkov kmeňa Banyamulenge, ktorí s Tusiovcami tvorili hlavnú menšinu. Do boja sa so západnou podporou zúčastnili tejto vojny ešte Uganda, Angola a spomínaná Rwanda. Doterajší prezident Mobuku Seku odišiel z krajiny a na jeho čelo sa dostal opoziční Kabila so snahou ukončiť spory. Je fascinujúce, ako sa „demokratické spoločenstvo“ zrazu dostalo k nevôli s Kabilovými krokmi, keďže ho masívne podporovalo proti Mobuku Sekuovi a celú tú chaotickú situáciu, ktorú títo ofenzívni hráči spôsobili, zhodili na jeho „nový, taktiež autoritatívny režim“. Dodávky zbraní, ťažba surovín, vytváranie nenávisti, ožobračovanie suverénneho štátu, podnecovaniu chaosu a rozvratu… Kagame bol navyše pred týmto vojenským nábehom v hrubom porušení Medzinárodného práva a Charty OSN cvičený inštruktážami USA, čím sa do oči bijúco uplatňuje pravé farizejstvo  dvojakosti metra od hlavného svetového policajta. Aby toho nebolo málo, Kagame si najal na svoje hrdinské šírenie demagógie medzinárodnú agentúru PR. Clintonova administratíva tajila počty mŕtvych v prvej vojne v Kongu, zavádzali o počte utečencoch, ktorí pred vojnou „dobýjali“ bohatú Východnú provinciu Konga (miesto 1 a pol milióna – 700 tisíc) a klamali o tom, že sa tieto menšiny do Rwandy a Ugandy vrátili, pričom všetci vedia, že to bola lož. Tam sa rozohrávali úplne iné hry a otázky humanizmu prednášali skôr geostrategické šachovnice Allbrightovských teórií, než integračné lekcie z demokracie.

II.Fáza

Druhá Konžská vojna sa začala v roku 1998 a oficiálne trvala do roku 2003. Vyžiadala si minimálne 3,8 milióna ľudí, väčšinou civilistov, ktorí trpeli hladomorom, chorobami a ozbrojenými atakmi, do ktorých sa zapojilo množstvo krajín, ktoré profitovali na tomto konflikte a ak doň šli s dobrými úmyslami, nech to vysvetľujú preživším. Tutsiovia, ktorých v Kongu od začiatku 90 rokoch Mobuku toleroval, sa tak neskôr a pod tlakom podieľali na jeho zvrhnutí, kontrolovali i strategické oblasti a k nepokoju v krajine sa pridali i Namíbia a Zimbawe. Západ mal prisľúbenú diplomatickú pomoc v podobe korektných vzťahov a umiernených vyhlásení, t.j. relativizovaní obetí a nastoleniu komplikovanosti tejto situácie – zväčša kvôli priamej vojenskej infiltrácii a veľkej vojenskej základni. Vytvoril sa tak do značnej miery presne ten známy druh chaosu (Kosovo), aby sa ohľadom tejto genocídy nikto, kto by začal tamojšie pomery kritizovať, neangažoval. Počas vojny sa okrem ekonomických zlodejín formovalo taktiež nespočetné množstvo rozdielnych etnických a vojenských skupín, čím sa komplikovanosť roztržiek výrazne znásobila a aj preto je pre tribunály (genocída) nie príliš jednoznačná nato, aby sa vyvodzovali dôsledky, kto za to môže, poprípade v akom rozsahu.

III.Fáza

Hlavní aktéri, diktátori Ugandy a Rwandy do dnešných dní však ťažia z tejto situácie. Polovymyslenosť argumentov o ochrane vlastných menšín z pohľadu Kagameho v cudzej krajine zabezpečili dve veci : civilné obete a politicko-ekonomický profit. Ak by 95% ľudí v našej krajine nemalo o tomto najmasovejšom konflikte od druhej svetovej vojny poňatie, je to do istej viac než únosnej miery úlohou povrchnosti systému panujúcemu globálnemu kapitalizmu, ktorý sa opiera paradoxne o tie najvznesenejšie ideály a drží ľudí vo vyspelej časti sveta na viechu, a útočí na ich „chtíče“ a aj preto sa udržiava bezpečne pred kolapsom, ktorý aj tak jedného dňa príde. A médiá (ako dvorný spolupáchateľ) sú skrátka ticho. V roku 2002 mali pod priamou kontrolou západ a Rwanda až 70% vývozu kontalu. Samozrejme vďaka nečestnosti a zlodejstvám. Medzi rokmi 2003 až 2006 bola tretina Konga rozpredaná zahraničným firmám a 35 krajín na tejto situácii z neustáleho predaja zbraní ťaží profitujú a neplánujú v tom skončiť. A zatiaľ čo tí preživší trpia biedou, politické elity si delia vyznamenania o humanitárnosti, ktorú priviedli do oblastí, ktoré sami rozvrátili. Aj takto teda funguje globálna politika, kde rétorika, úsmev, drahé obleky a umenie presviedčať verejnú mienku sa skrývajú pod záštitou arogancie elít a ich finančných prisluhovačov, spolupáchateľov a arcizločincov….

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.