Divadlo Kultúra & umenie

František Balog: Divadlo je pre mňa akoby zrkadlo spoločnosti.

Pavel Chodúr

Kedy si začal uvažovať nad tým, že by si mohol byť hercom?

Nikdy som neuvažoval nad herectvom. Od malička som bol vedený k umeniu, ale najmä k spevu. Takže som mal veľký predpoklad , že budem študovať moderný spev. Vyrastal som v detskom domove ,,Slon“ 25 rokov.  Naša riaditeľka Eva Džodlová, ktorá ňou bola 40 rokov nás vedela vždy správne motivovať a to mi myslím v mnohom pomohlo. Bavili ma hudobné nástroje. Hrám na klavíri a akordeóne. Niekedy sa mi stane, že viem hrať aj na hudobnom nástroji, ktorý som nikdy v rukách nedržal. Ale to my máme asi v krvi. 🙂 Moje uvažovanie o herectve nastalo až niekdy v 18 rokoch.  Mal som výborného pedagóga herectva na Konzervatóriu a ten ma v podstate naviedol na divadlo a vôbec k hereckému umeniu. Počas štúdia na konzervatóriu v Košiciach som si uvedomil, že toto je ta správna cesta.  A tak som sa začal tomu venovať naplno a profesionálne.

 Ako si spomínaš na svoje štúdium? Máš nejaký silný zážitok, pri ktorom si si povedal… okej, som na správnej ceste?

Ja som v podstate do poslednej chvíle nevedel na akú strednú školu pôjdem. Rozhodli za mňa vychovávatelia. Vraj som bol dosť mľandravý, stále mi niečo padalo z rúk, vždy som sa o niečo podkýňal. Takže, hotelová škola v Prešove, odbor čašník. Celkom som sa do toho časom zažral. Moje umelecké ambície na chvíľu išli bokom. Počas školy som si urobil kurz someliéra a začal som dokonca súťažiť vo free style miešaných nápojov. Dostal som sa do toho tak hlboko, že som si bol takmer istý , že toto je moja cesta. Budem výborným barmanom v tých najlepších hotelových zariadeniach v Európe. A ktovie možno aj na svete. Ale po maturite sa akosi moja cesta úplne zmenila. Po hotelovej škole som sa rozhodol ísť študovať na konzervatórium do Košíc. Bolo to vtedy rómske konzervatórium. Dnes už je to Konzervatórium Jozefa Adamoviča. Študoval som tam tri roky aj s maturitou. Mal som možnosť kontrahovať. Teda spájať dva ročníky do jedného roka. Vtedy som sa akoby nainfikoval herectvom a vôbec divadlom. V druhom ročníku som si uvedomil, že toto je tá správna cesta. A mal som pravdu.  Po druhej maturite som sa rozhodol , že idem skúsiť prijímacie skúšky  na VŠMU.  Ani neviem ako , ale podarilo sa. Prijali ma na prvýkrát a dokonca som bol v bodoch na prvom mieste. VŠMU mi potvrdilo  a teda samotné štúdium tiež , že som sa rozhodol správne. Tam som sa do toho ešte viac dostával. Bavilo ma to viac a viac. Už počas štúdia som dostával príležitosti hosťovať v divadlách v Bratislave, alebo epizódne postavy v seriáloch a pod. Po ukončení VŠMU som hneď dostal ponuku do stáleho angažmá v Štátnom divadle v Košiciach. Neváhal som a prijal som ponuku. Dnes, po 10 rokoch  v divadle musím povedať, že to neľutujem. Dostávam krásne herecké postavy  a mám tu kultúrneho vyžitia až, až…

Čo v tebe evokuje divadlo? Keď vystúpiš na javisko. Aký je to pre teba pocit?

Divadlo je pre mňa akoby zrkadlo spoločnosti. Odráža jej skutočnú realitu. Baví ma na tom to, že cez akýkoľvek žáner, postavu, text môžem ako herec vysloviť pravdu tu a teraz. Divadlo je pre mňa veľmi silným metaforickým, ale aj emocionálnym prostriedkom na vyjadrenie svojho názoru cez postavu alebo cez text, ktorý má umeleckú a výpovednú hodnotu. Milujem divákov, milujem divadlo, milujem sa hrať. A divadlo je hranie naživo pred divákmi. Akurát, že tu si hráme na svojom vlastnom hudobnom nástroji a tým sme my herci a naše telo. Takže ideme akoby s kožou na trh:)

Momentálne hráš v Štátnom divadle v Košiciach. Ako by si porovnal divadelnú scénu v Bratislave a v Košiciach? Ako je to s divákmi?

Neviem to presne porovnať. Myslím, že keby sme mohli pracovať s väčším rozpočtom, mohli by sme mať viac kolegov hercov v divadle a inscenovať viac titulov. Košice sú veľmi kultúrne mesto. Ľudia majú radi divadlo a vôbec kultúru. Naše Štátne divadlo  má obrovskú základňu divákov a rozširuje sa. Takmer všetky činohry sú vypredané. Takže, z toho súdim, že Košické divadlo má rastúcu tendenciu , čo sa týka divákov. Diváci nás často zastavujú na uliciach, aby nám zagratulovali k inscenáciám, ktoré videli. My sme Štátne divadlo ako aj Slovenské Národné Divadlo. Avšak SND má obrovský rozpočet na sezónu, ba priam neporovnateľný s naším. Takže majú možnosť výberu, povedzme drahšej dramaturgie, textov, ako aj hosťujúcich režisérov, alebo nárokov na scénografickú, či kostýmovú výrobu a pod…

Máš za sebou aj televízne aj filmové skúsenosti. Je pre teba práca pred kamerou výzvou?

Určite áno. Baví ma hrať aj pred kamerou. Mal som možnosť si to vyskúšať v seriáloch ako Panelák, Mesto tieňov, Záchranári, Ordinácia v ružovej záhrade, Keby, bolo keby a pod. Mám skúsenosť aj s filmom. Slovenský horor Šepoty, alebo zahraničná produkcia celovečerný film Zerschlag meine hertz (Rozbi moje srdce), kde som dostal jednu z hlavných postáv. Natáčalo sa dva mesiace vo Viedni. Bola to skvelá škola. Tento film sa zúčastnil aj niekoľkých uznávaných filmových festivalov ako napríklad: Art film fest, zahraničné Rakúske festivaly. Onedlho príde aj do slovenských kín.

Ak by si mal vyjadriť vlastný názor, tak v čom je podľa teba výhoda filmu a výhoda divadla voči divákovi? V čom vidíš najväčšiu silu v rámci výpovednej hodnoty?

Ja som viac divadelný herec. A tak môj názor je, že divadlo je v mnohých veciach silnejším výpovedným prostriedkom ako film. Divadlo je živé a teda prezentované naživo. Tu a teraz. Môže ľahko narábať s divákmi. Komunikácia s divákmi priamo má oveľa silnejší dopad ako film. Divadlo sa nedá zastaviť a pretočiť na začiatok, alebo na miesto , kde ste niečo prepočuli a pod… divadlo ponúka živý zážitok, okamžitú emóciu. A to je na tom to magické  a skutočné.  Film je úžasná technológia. Výhodou je, že sa jednotlivé scény môžu aj 100 krát zopakovať, až kým to nie je dokonalé. Samozrejme aj dobrý film môže odovzdať divákovi emóciu, zážitok. Aj počas filmu môže divák prežiť katarziu, ale to už hovorím o naozaj žánrovom a vôbec kvalitnom filme.

Si generálny riaditeľ divadla Actor pod vežou v Košiciach. Ako si sa k tomu dostal?

Divadlo Actor vzniklo veľmi spontánne v podstate pri víne. Divadlo Actor má dve časti: profesionálnu a ochotnícku sekciu. Založili sme ho na podnet ochotníckych hercov. Tak som sa rozhodol spolu s dvoma kolegami zo Štátneho divadla Andrejom Palkom a Tomášom Dirom, že založíme divadlo Actor a pokúsime sa z toho spraviť nové divadlo v Košiciach, ktoré bude ponúkať rôznorodý repertoár divákom len za dobrovoľný vstup, aby sme tak umožnili prístup každému divákovi. Prebehli odvtedy tri roky  a máme celkom slušný repertoár ako: J.B. Ivan Mastný hrniec, A. P. Čechov Svadba, autorská rozprávka pre deti: Čaroborci z krajiny Kúzloborce, Samuel Benchetrit Mínus dvaja, autorská monodráma: Róm z perinky, alebo Enter the Majority a ešte jednu monodrámu Diana Semanová – Amália dýcha zhlboka. Chystáme momentálne dve autorské inscenácie: Pocta Burianovi a rozprávku Dvaja do truhlice (rozprávka bola podporená fondom na podporu umenia).

Jedno z predstavení je aj tvoja monodráma Róm z perinky alebo Enter the Majority. Ako si prišiel k tomuto nápadu a bolo to ťažké byť sám so sebou na javisku?

Jedným z predstavení je aj moja autorská monodráma Róm z perinky, alebo Enter the Majority. Mnohí moji známi, ktorí ma dobre poznajú, ovládajú moje historky, ktoré veľakrát vyznejú až absurdne. Stále mi vykrikovali, „daj to už konečne na papier“! Nuž, keďže sme dostali priestor na realizáciu divadla, zrejme akoby mi to čosi naznačovalo, že je čas urobiť niečo autorské niečo nad rámec. Tak som začal písať  a vznikla inscenácia  – monodráma. V inscenácii hrám aj na klavíri , spievam a pod.. Skúšobný proces bol pre mňa dosť náročný, pretože som si nebol istý, či ten text je dostatočne divadelný, či je vôbec inscenovateľný. Bál som sa, či je možné hrať sám seba. Boli to skúšky naozaj od rána do neskorého večera a bol som veľakrát sám. Musel som si každú skúšku natáčať na kameru a potom to doma ešte raz pozerať a vychytávať muchy. Pravdupovediac, išiel som s kožou na trh. Nevedel som, či to bude vôbec ľudí zaujímať. Ide totiž o reálne historky zo života a teda aj pobytu v detskom domove  až po štátnice na VŠMU. Na konci ukážem všetkým divákom, ako som sa po prvýkrát stretol s mamou, keď som mal asi 26 rokov a aj to iba cez skype. Takže, niektoré situácie sú naozaj na hrane. Inscenácia však nemá mať dojímavý a precitlivelý dojem. Inscenácia má obrovský nadhľad, humor, v ktorej je neustále prítomná sebairónia,sarkazmus a pod…Dnes má inscenácia za sebou 17. reprízu a má úspech. Divákom sa to páči. Každý si v tom nájde to svoje. Svoje vlastné historky podobné tým mojím.

Je nejaká kniha, film, divadelná hra, ktorá ťa inšpiruje a motivuje. Ku ktorej sa môžeš vrátiť aj stokrát a stále ťa namotivuje?

Mám svoju knihu doma – komplet celé vydanie všetkých divadelných hier Shakespeara. Vždy, keď mám pocit, že sa potrebujem znova akoby naštartovať, vezmem si práve túto knihu a prečítam si čokoľvek z knihy tohto velikána. Baví ma si to čítať vždy znova a znova. Vždy v tom nájdem niečo nové. Je to úžasný šlabikár šejkspirológie:),  vždy ma to navnadí a opäť namotivuje či inšpiruje k novým veciam.

Ako vnímaš ty umenie na Slovensku? Myslíš si že sa vyvíja dobrým smerom? Aj v rámci toho že si pedagóg. Čo by podľa teba umenie na Slovensku malo mať? Čo mu chýba?

Čo je to vlastne umenie? Ťažko povedať. Všetci sa pokúšame o umenie. Hľadáme, skúšame a neustále sa pýtame: Je toto na prvú?, alebo je to konečne na druhú?, alebo nebodaj na tretiu? Mám rád prirodzenosť, jednoduchosť, fantáziu, pravdu – úprimnosť a to všetko kvázi v umení. Mohlo by to byť pokojne umením. Pretože hovoriť dnes pravdu je mnohokrát veľmi ťažké a niekdy aj nebezpečné. V divadelnom umení ako takom je dôležité odkrývať pravdu a to prirodzeným spôsobom a teda nevtieravým, nie príliš agresívnym spôsobom, s troškou fantázie a pod…V súčasnosti vzniká naozaj neskutočné množstvo všelijakých umeleckých projektov. Niektoré majú dokonca aj umeleckú hodnotu  a výpoveď. Iné zase pôsobia estrádne. Ak hovoríme o divadelnom umení, myslím si že to má rôznorodú krivku. Niekedy máme pocit , že sa to posúva a inokedy akoby stálo na jednom mieste. Zrejme to závisí od umeleckej výchovy alebo výchovy vo všeobecnosti.  Možno ak by sme namiesto mobilov a tabletov kupovali deťom alebo mládeži knihy, pravdepodobne by došlo k väčšej kultivovanosti a dospelo by sa tak k rozširovaniu si obzorov v umení. Profesionálne umenie v divadelnej obci na Slovensku je z pedagogického hľadiska problém hlavne v nespočetných množstvách konzervatórií, ktorých každým rokom vzniká viac a viac. Nehovoriac o tom, že to ide na úkor kvality ako kvantity.

Ako vnímaš mladých tvorcov? Spolupracoval si teraz na hranom filme s názvom Šepoty. Aká to bola pre teba skúsenosť?

Páči sa mi ich zápal. Napríklad pri spolupráci na filme Šepoty preň boli všetci nesmierne odovzdaní. Bola to zábava, príjemná tvorba. Mladá krv umelcov sa nezaprie. Je v tom samozrejme aj štipka naivity, pretože dopyt je naozaj veľký a pretlačiť film do distribúcie je naozaj ťažká záležitosť. Natáčali sme to pred dvoma rokmi, ale ešte sme to nevideli. Každopádne, bola to veľmi príjemná skúsenosť. A verím, že sa to dostane do kín a bude to mať úspech.

Máš nejaký vysnívaný projekt, ktorý by si chcel uskutočniť v dohľadnej dobe?

Čaká nás ešte niekoľko projektov, ktoré sú mojimi vysnívanými. Autorská rozprávka Dvaja do truhlice, autorský text Pocta Burianovi, autorský text  Roming – gádži,  Muzikál  –  Keď cigánka zaspieva -takisto autorský text,  Róm z perinky  alebo  Enter II. , no a napokon, ak sa podarí a všetko dobre dopadne, tak vydáme našu prvú knihu pre deti : Čaroborci z krajiny Kúzloborce, ktorá vychádza z inscenácie, ktorú som napísal asi pred rokom. Takže, sny sa plnia. Treba len veriť a makať 🙂

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.