Film & TV Film 1960-1969 Filmové recenzie Kultúra & umenie Novinky

Filmová recenzia: Zväčšenina

Do obehu viacerých vybraných slovenských kín sa v rámci uvedenia Projektu 100 okrem úspešných festivalových noviniek tohto roka dostáva i na podaktoré z klasických snímok svetovej kinematografie. Zväčšenina (Blow-Up) Michelangela Antonioniho z roku 1966 navyše koncom decembra uzrie svetlo sveta neuveriteľných 50 rokov a dodnes je jednou z najvýsostnejšej studnice nevyčerpateľných inšpirácií experimentálneho zhutnenia optickej abstrakcie v jazykovej predikcii prerozprávaného príbehu skrz non verbum. Jej osobité spirituálne priečelie rozvádza márnotratný boj osobnosti hneď vo viacerých rovinách. 1.) Možno ju charakterizovať vo forme znovuobjavenej životnej vzpruhy fotografa, ktorého organické spustošenie ho v kedysi tak milovanej profesii a v tejto fáze života dovádza do krajností, 2.) Zväčšenina naproti autorovej talianskej trilógii o spoločenskej smotánke (1960-1963) a jej hľadaniu zmyslu života prevteľuje do fundamentálnej prázdnoty v generačnú kontradikciu novovznikajúcich hnutí hippies a londýnskej strednej vrstvy (táto úroveň o vyústiacej pointe filmu napovedá vari najväčšmi), a za 3.) Redukuje definíciu samoty a premosťuje jej uzavretú dichotomickú chiméru (do psychologického zápolenia samého so sebou), ktorú najsamprv nemusí bezprostredný pozorovateľ pobadať ani s okyptenými indíciami, ale vo vás jej nadobúdajúci pocit bezuzdne vrie.

Zväčšenina je akýmsi žičlivým zoskupením swingových 60rokov, v ktorých je zobrazená nahota, ale i vysoko filozofický prístup veci o zmyselnosti života. Týmto apelom Antonioni zrejme dokázal presvedčiť ľudí z MGM, aby mu vrúcnu víziu spoločnosti mohli predostrieť. Lenže priamym utiahnutím od zaujímavej zápletky by si tvorcovskej slobody plne nedožičil, z diela čnie mystérium z fotografie, ktoré zádumčivého Thomasa (hrajúceho Davidom Hemmingsom) ženie vpred za objasnením nevyriešeného tajomstva. Čiže spirituálna fantázia behá na dôvažok fotografovej prechádzky neprestajného liberalizmu (správanie sa mladých i mladistvých, dekoračné výstrednosti i atmosférický antagonizmus) a svoj intelektuálny a snorivý um využíva mimo jej každodennej pôsobnosti. Pretože v jej hlbinnom centre by svoj vášnivý rozlet nemal ako dômyselne uskutočniť.

Steven Jay Schneider na Thomasov súdobý profil poznamenáva, že „jeho postava je voľne založená na módnych fotografoch Davida Baileyho a Terencea Donovana.“ Z prerastajúcej vnútrospoločenskej nálady na neho saje „nihilistický a mizogýnny postoj k ženám, čo z neho stelesňuje hrdinu negatívneho“, čiže nemožno ním emocionálne pohnúť v empatickú náruživosť a bezmedznej podpore jeho aktivít. Tento obdiv, alebo ako ináč by som to mohol nazvať, pramení z jeho profesionálnej stránky vecí, prístupu perfekcionizmu a zušľachtených schopností, ktorými pátra po čomsi špeciálnom. Predierajúc sa jedným starožitníctvom cez vyprázdnený zelenkastý park zachytáva pár staršieho prešedivelého muža s príťažlivou a značne mladíckejšou brunetkou (Vanessa Redgrave). Po esejistickom sliedení a fotení odchádza späť do bytu a na pracovisko mysliac si, že vyplnil svoj čas bežnou rutinou. Ibaže nie?

Brunetka ho niekoľkokrát odchytila dúfajúc, že jej zozbierané zábery vydá a zhotoví za akúkoľvek cenu. Táto uponáhľanosť v ňom prebudí spiaci motor a pustí sa do „pátrania“, prečo sú osudné fotografie tak životne dôležité. Pasia za honbou odhaľovania mu prechádza ani bežnými starosťami z modelingu a svoje typické nasrdené ego vybíja nad dvojicou otravných pohľadných tínedžeriek, pričom oveľa servilnejší je ku skutočným kráskam (Veruschka von Lehndorffová), ktorým nepohŕda vôbec. Tieto brzdiace elementy pri vydávaní negatívov a zhotovovaniu kľúču k dešifrovaniu fotiek rozvádza 2-hý aspekt z pôvodných troch a to: hľadanie zmyslu života. Clivú a ponurú osamotenosť badá i počas najturbulentnejších promiskuitných scénok, ako kontrast záslužne náročnej teperenej činnosti naproti odovzdávaniu telesnej rozkoše. Tá však do neprehľadnosti a nezoskupiteľnosti filozofických a kriminálno-existenčných hádaniek prerastá práve svojou zrozumiteľnosťou. A teda, ak sa Thomasovi nepodarí prelúštiť tajomstvo a jeho prípadný osoh z tejto realizácie vyjde nazmar, premrháva ešte aj ten jeden jediný týždeň snáh o akési nazeranie nad nižšie živé bytosti, ku ktorým je však nevdojak pripevnený silným putom. Jatrenie po umeleckom a honosnom vkuse by (v prípade neúspechu) zapadlo do diaľav mestského komparzu a ukončilo by jeho ambiciózny úskok vpred a apropo i pred túto morálne skazenú pustatinu pudovej nízkosti.

Úvodný moment indikujúci výnimočnosť aktu zaznamenaných fotografií.

Zväčšenina sa teda zameriava na obrazovú variabilitu a vyniká štýlom, alebo formou > obsahom. Antonioni s Carlo Di Palmom prevažne situujú kamerový chod ako z čítanej knihy, stránky po stránke, riadok po riadku (poznamenal i William Friedkin), pretože juxtapozícia rádu nasleduje po sebe a v jednostajnom kontinuálnom duchu, mení podhľady s nadhľadmi v sťaby indiferenčných pozíciách ale pôsobí priamo a zainteresovane. Napriek vzdialenosti a absurdnosti objektívu ako sprievodného javu v niekoľkých prípadoch (voyeurské sklony a maximalizmus úsilia) dokáže plieniť súrodou myšlienkovou otvorenosťou a dynamizovať možné naratívne vyústenia diela. To umožňuje typický Antonioniho nedopovedaný ľstivý um, badajúc aj v jeho starších dielach (v L´Avventura dovedený do akrobatickej dokonalosti) a negujúc konvenčné rámce. V takmer každom inom trilerovom námete (nielen tej doby) musí dávať pointa vyústiaca zmysel a doviesť diváka k čo i len akceptovateľným a zodpovedajúcim konzekvenciám.

„Niektorí ľudia sú toreádormi, iní sú politikmi. Ja som fotograf.“

Z nášho prípadu vieme toho akurát toľko, že dvojica je v skutkovom procese vraždy (ktorú Thomas na fotografií v zoomovanej a prefiltrovanej podobe „objavil“) zainteresovaná priamo alebo nepriamo, ale zmiznú bezo stôp, rovnako ako ďalší účastníci tejto skutkovej podstaty. A podobne ako telo obete, ktoré Thomas za kríkom i po určitom časovom úseku poodhalí ležiace na nezmenenej pozícii, utekajúc zozbierať nasledovné dôkazy a vracajúc sa opätovne druhého rána na miesto činu, avšak zmizlo i ono. Thomas prišiel o všetko, čo mohol nejakým spôsobom zhmotnene dokázať svetu, sebe alebo orgánom činných v trestnom konaní, že bol prínosom pre spoločnosť. Takto neexistuje stopa po čomsi dôveryhodnom, aby tento chválospevný prívlastok nadobudol. Ostáva tou istou nízkou bytosťou, šelmou na poli nihilistického modelingu a tamojším klaunom.

Slovami Alfreda Hitchcocka o Federicovi Fellinim a Michelangelovi Antonionim: Those Italian fellows are a hundred years ahead of us. „Blow-Up“ and „8½“ are bloody masterpieces.“

Zväčšeninu možno hodnotiť v superlatívoch. Zadosťučinený katarzný predobraz víťazstva imaginácie nad skutkovým stavom prezentuje vo fiktívny tenisový zápas, do ktorého Thomas samovoľne participuje. Stráca sa v nedostihnuteľnosti dotyku s realitou a odovzdáva sa kognitívnej dezilúzii vlastných zmyslových úsudkov. Odvracia pomaľovanému mužíčkovi loptičku, ktorá mu ušla, no v skutočnosti neexistuje. Film okrem mnohého iného inšpiroval celý húf amerických špionáží a ich kulminačnú dostredivosť technických komponentov  sťa nebezpečný tvoriaci labyrint – Coppolov Rozhovor (1974), Pohľad spoločnosti Parallax (1974), či De Palmov Výbuch (1981), ktorý je už pomaličky čím ďalej tým rozchodnejší v senzibilite a vzdialujúci sa náročným, pádnym a behavioristickým úvahám. Najreprezentatívnejší Antonioniho film, jeden z najikonickejších z druhej polovice 60tych rokov a podľa môjho názoru asi druhý režisérov najlepší. Svoju komunikačnú adaptabilitu šalamúnsky zredukoval a zriedil k reči vnemového charakteru. Proletársku krv skonfrontoval s asertívnym tradicionalizmom a svojmu divákovi hodil do rúk kocky osudu. Nebyť ústrednej témy, film je vlastne o nás. O našich problémoch a našej dezilúzii zmyslu života, ktorej odovzdávame neustále rozdielnej zanietenosti, pretože sa naše priority a prístup k nim vecne mení.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.