Film & TV Film 1970-1989 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Vtedy v Amerike

Je určitou symbolikou, že vysnívaný projekt Sergia Leoneho, odkedy teda prišiel do Spojených štátov, sa uskutočnil na samotnom konci jeho kariéry. Film, ktorý sa mal realizovať v polovici 60.rokov sa tak časovo sprznil a tým aj dopomohol režisérovi lepšie nasať atmosféru starého Brooklyn-ského New Yorku a zbaviť sa bremena zodpovednosti za celkový výsledok (rokmi mimoriadne narastajúcou). Z počiatočného nadšenia až po tvrdé prebudenie ukazujúce Ameriku ako miestom obrovskej industriálnej zóny, ktorú však v getách reprezentuje zanedbanosť, násilie a špina. Verte, že kompozíciu a náčrt sujety každej jednej scény mal niekoľko rokov dopredu dávno naštudované. A to hneď z niekoľkých strán a pozícií…

Leone je známy predovšetkým vďaka svojej špagety trilógie s Clintom Eastwoodom, ale týmto filmom akoby dosiahlo kúzlo jeho poetiky a kontemplatívneho štýlu pri zachytení miesta a času nových výšin. Once Upon a Time in America (1984) je gangsterskou ságou natáčanou akoby v troch základných časových rámcoch. Tieto rámce sú vzájomne popretkávané majstrovskou réžiou. Raz sa nachádzame v súčasnosti (60 roky – 1968), kedy spomínajúce oči De Nirovej postavy nostalgicky spomínajú k spackanému osudu jeho partie (evokujúca orchestrálna Yesterday a symbolika osudného nástupištia), inokedy sme účastníkmi násilností mladých faganov z obdobia prohibície (20 roky – 1921) a kľúčových okamihoch ich dospievania a nenaplnených snov (fáza okolo roku 1932-1933).

Idylický pohľad na skupinu dospievajúcej partie.

Hlavnými postavami sú Noodles (Robert De Niro), Max (James Woods) a Deborah (ktorú v ranom dospievaní hrala Jennifer Connelly a neskôr Elizabeth McGovern). Celá zápletka sa točí okolo nich. Nosným motívom činnosti naratívu je určite plánovanie kriminálnych operácií skupiny a tou druhou je vzťahový trojuholník, kedy Max prevezme Noodlesovi Deborah po tom, čo po nevydarenej akcii sa na desiatky rokov všetci preživší zo skupiny nevideli a toto tajomstvo sa prezradí až v poslednom časovom úseku (cca 1968). Na konci Noodles dostane možnosť Maxa (ktorý si to sám žiada a žije pod obrovským tlakom) zavraždiť, ale osobná nevraživosť a tok času dali Noodlesovi zabudnúť na to, čo bolo a aj na to, čo sám kedy vykonal pod popudom krátkodobého zbohatnutia. Treba si uvedomiť, že celá sága nie je iba skvele zvládnutou štruktúrou rozprávania, ale nazerá na vývojové a formálne aspekty v širokospektrálnom spektre a v hlbokých súvislostiach.

Deborah je kľúčovou postavou filmu a vodítkom pre orientáciu a pochopenie motivácií Noodlesa a Maxa vo viacerých smeroch.

Obrovský plus dávame snímke za mozaikovité rozprávanie. Aj keď si zastavíte dielo a začnete analyzovať súčinnosť chronologických a logických súvislostí, budete uchvátení zápalom a nasadením všetkých zúčastnených. Často krát vracajúce a opakujúce sa symbolické hľadiská cirkulujú na pomedzí epického rozprávania. Hranice medzi „krásou“ a „špinou“ sú predostierané vo veľmi tenkej hranici a film je akoby mediátorom medzi hľadiskom priamej účasti a rezervovaného postoja k skupine. Voľné zábery striedajú close-up momentky, všetko je akosi esteticky účelovo a citlivo zakomponované, aby bol film výrazne dozvukový, aby diváka pripútal, aby ho nechal premýšľať a nechal ho viesť. Dej tak môže pôsobiť trošku „úmorne“, ale vedzte, že správnym naladením vám všetko vráti aj s úrokmi. Veľa sa v dialógoch nehovorí, väčšinou sa na efekt „emocionálneho porozumenia“ používajú vizuálne prostriedky (tie sú neskonale zladené s technickou stránkou – veľmi „filmová“ je kamera; výborné sú nastavené hnedasté filtre evokujúce temné a staré časy a nákladná výprava). Zážitok z projekcie je teda trvalý.

Samostatnú kapitolu tvorí spolupráca ostrieľaných matadorov Leoneho a Ennia Morriconeho. Väčšina tvorcov totižto ako poslednú inštanciu z hľadiska zásahov do réžie pripúšťa práve hudobného skladateľa, aby doladil posledné korektúry pred vydaním titulu do produkčného štábu, avšak v tomto prípade je to naopak. Morricone svoje úchvatné leitmotívy a suity mohol bezprostredne vytvárať za asistencie režijného tímu a herecké scény boli natáčané už s priamou podporou hudobnej zložky. Leone dbal na emocionálnu synchrónnosť hudby do deja a veril, že zážitkový deficit sa so správne zvolenou dávkou kvalitnej kompozície dokáže iba posilniť.

Morriconeho motívy majú prepracovanú hĺbkovú adaptabilitu do času a prostredia, ktorý film po väčšinu obdobia sprevádza.

Treba však povedať, že tržbami z návštevy kín (i ohlasov vtedajšej kritiky – Roger Ebert a spol. vynímajúc) film veľkú vodu nenamútil. Leoneho problémy s výhradami produkcie ho dohnali skrátiť a zosekať snímok na 2 – a v niektorých prípadoch na 2 a pol hodiny. Ani v Cannes na nultej projekcii nemohol režisérsky zostrih použiť. Lenže, táto verzia nebola „iba režisérskym zostrihom“. Nešlo iba o nadstavbu oproti klasickej projekcii, ale závisela od pochopenia samotnej filmovej gramatiky a  podoby, bez ktorej odstránenia mnohých (nielen kľúčových) scén film pôsobí ošemetne a neúplne (viď podobný príklad v Skvelí Ambersenovci od Orsona Wellesa – 1942).

Dnes koluje v distribúcii najmä 229 minútová verzia, ale treba si uvedomiť, že tých verzií je viac. Zostrihaná 139 minútová bola tá prvá a naopak, v roku 2012 sa za osobnej spoluúčasti Scorseseho a De Nira dokončila rekonštrukcia 269 minútovej kópie (ktorou mohla dovtedy disponovať iba rodina Leoneho). Vtedy v Amerike je obrovským kolosom s frakčným vrstvením. Výrazne linkovaný cez optický pohľad cudzinca (stačí si ho porovnať napr. s veľmi odlišným s On The Waterfront – 1954, taktiež krimi drámou z prostredia New Yorku), ktorý na udalosti a aprobáciu Brooklynského sveta nahliada ako návštevník, ako človek, pre ktorého je moment viac ako dokonale poznaný stav vecí a fungovania systému. Ako pohľad človeka, ktorý stratil ilúzie a zistil, že veci a okolnosti sa majú trochu inak.

 

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.