Film & TV

Filmová recenzia: Stroskotanec

By  | 

Stroskotanec značil v Zemeckisovej i Hanksovej kariére istý retrospektívny posun ich vyzývavého mediálneho bonmotu byť na očiach, hoc štylistikou sa upriamili na opozitný spôsob naproti všemilujúcemu Forrestovi Gumpovi (1994). Cast Away (2000) je inšpirovaný zápiskami Defoeho románu Robinsoa Cruseoa, ktorý prežil niekoľko rokov na opustenom exotickom ostrove bez adekvátnych životodarných potrieb na holé prežitie.

V Hanksovej charakteristike hereckého prejavu ide o istý posun, avšak stále medzi jeho primárnu techniku patrí akési stotožnenie obyčajného človeka ním samotným. Jeho pohľady a racionalita bežného Američana sú identifikačné a okolitý dej mu má byť preto omnoho jednoduchší na empirické poznávanie, než pre jadrového fyzika založeného na pečlivej príprave utajených profesijných plánov „vyčerpávajúce“ medziľudské vzťahy. I svoj tak typický výstredný mimický ansámbel ale využil skôr v pasívnejšiu sugestívnosť a tak i jeho kritici mu za utiahnutie emocionality autistu v priemernosť prostoduchejšieho stroskotanca museli oceniť váženejšou úctou.

Povedal by som však, že v tomto relatívne komornom dobrodružnom filme s posunkovými dorozumievacími prostriedkami a absencii verbálnej reči dvojici režisér-herec na seba práve preto tak upozorňuje, než by sa schovávala v nezávislejší undergroundový témat, v ktorom by sa ráčili odtrhnúť od ich strohej uplatňujúcej hollywoodskej schémy. Stroskotanec je stále industriálnym náčiním boja dvoch absolútne rozdielnych subkultúr, ktoré musia sebou vzájomne zápasiť a ich očakávanejšia polovica vzdoruje až do úplného konca. Preto mu nemôžem plne uveriť ambíciu reflektovať na naturalizmus kolízii a prechmatov, ktoré hlavnú postavu skúšali na opustenom mieste bez toho, aby mi na myseľ neprechádzal potenciálny kalkul tejto exotiky. Stroskotanec skrátka môže pôsobiť pre západného diváka (a tým nemyslím geografickým prerozdelením ale mentalitou osobnosti) neobyčajne atypickým, avšak lavíruje v mantineloch, ktoré on sám dokonale pozná.

Film sa natáčal v súostroví Fidži, kde na otvorenom priestranstve havarovalo lietadlo s Chuckom Nolandom (Tom Hanks). Implicitná charakteristika jeho vlastností spočívala v diametrálne protichodnom predurčení neskoršieho boja o život. Sám ako osoba vždycky mával rozpracovaný harmonogram všetkého, vždy a všade, kam prišiel. Pracoval ako systémový inžinier spoločnosti FedEx a doma ho čakala milujúca Kelly (Helen Hunt). Náhly skon dopravnej techniky spoliehajúcej sa na časovo-chirurgickú presnosť naraz zlyhal a okrem neho nik zarovno po nečakanej leteckej katastrofe ani neprežil. Chuck sa stal súputníkom na opustenom ostrove odrezaného od civilizácie a tak musel prevziať jeho naturálne zákonitosti, ktoré mu boli absolútne cudzie a neznáme.

Zemeckis s kameramanom Don Burgessom sa zamerali na nehektické a málotonážne obrátky pri dynamike strihu, často snímajú výraz Chuckovej tváre a v rôznych uhloch spriadajú život na ostrove, spoznávajú a dávajú na obraz divákovi onú stelesnenosť samoty a všetky jej farebné odtiene. Hanks musel v priebehu natáčania schudnúť obrovské množstvo kilogramov, zarásť, nechať sa fyzicky zanedbať a naučiť sa pracovať s opustenosťou. Výsledok nevyznieva samoúčelne a sebestredne, pretože miesto lacnejších indícií a pomôcok na konečnú záchranu vo filme prevažuje jednoduchosť, domorodá lingvistika a niekoľko náročných skalpov posunu na more s cieľom plavby do najbližšej záchrannej lode, ktorú očakávame, ale neprichádza.

Tom Hanks musel prejsť fyzickou obmenou a obnovou mysle, aby si to pozorný divák na jeho výkone všimol.

Zaujímavou momentkou v tomto filme predstavuje „postavička volejbalovej lopty“, ktorú Chuck nazval podľa značkového menoslovia: Wilson. Zamazaný krvou s účelom komunikácie, ktorá Chucka drží pri živote mu umožní pozitívne myslieť. O to smutnejšie útočí na emócie, keď o ňu pri úteku v nepokojnom mori dochádza. Z provokačného súdku ho možno prirovnať k Wellesovmu Rosebud z kultového Občana Kanea (niežeby som v nich videl podobné paralely, ale oba vo vnútornej ideologickej ilúzii predstavujú pre hlavnú postavu isté vykúpenie zo súčasného stavu – pozn. autora). Šlo o dobrý nápad, počas natáčania napadol jedného z členu štábu, ktorý čerpal z vlastných skúseností a dodal tak filmu punc, istý drajv a eleganciu.

Možno Stroskotancovi chýba filozofický zmysel pre duchovnejšiu encykliku, možno mu vyčítať nevyužitie rozprávača prírody ako tristného bodu v jeho umeleckej využiteľnosti sprostredkovania momentu a možno drsnejšieho zamerania sa na živočíšny materializmus. Isto, nejde týmito aspektmi pranierovať a kombinovať len tak, ale Zemeckis vsadil na zrozumiteľnosť, nerád opantáva tomu, čo by divák videl v alternatíve a mohol si vykladať z viacerých uhloch. A možno pri tej snahe o to strácať.

Istou neakceptáciou a vzájomným vyvracaním pestovania týchto survival atribútov môže pre náročnejšieho diváka znamenať potažmo záver, v ktorom sa mu (vedz hlavnej postave) napokon podarí vyslobodiť sa a stretnutie s jeho bývalou priateľkou mu nemusí (kritickejšiemu pozorovateľovi) zavoňať. Tá sa zo správ mylne „dozvedela“, že Chuck a všetci cestujúci skonali a zariadila si svoj život v priebehu 4 rokov s niekým iným. Finále je teda venované extravagantnejším emóciám a strate niekdajšej lásky. Efekt dažďa, očný kontakt a utulanie ich posledným bozkom končí tento boľavý vzťah „navždy“. Táto fáza je teda parketovým útokom na najtradičnejšie rozuzlenia červených kobercov a míňa účinkom polyfunkčnosti a prinavracia sa ku konzervatívnej hollywoodskej vetve. Zamyslením sa nad celkovou kvalitatívnou úrovňou však prevládajú pozitíva, tvorcom sa podarilo dosiahnuť katarzné zadosťučinenie za entuziazmom a odhodlaním natoľko, že mierne laxnejšie skratky nevyhnutné pre hollywoodsky naratív poľahky prekukne.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.