Film & TV Film 1950-1959 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Správca Sanšo

Vo východnej kultúre, najmä tej orientálnej japonskej, sa v mnohých prípadoch delilo námetové spracovanie podľa historického zasadenia do deja. Tým mám na mysli vtedajšiu súčasnosť (gendai-geki), alebo samurajských eposoch (jidai-geki) datujúcich obdobie občianskych vojen (koniec 16-teho storočia-1868). Kendži Mizoguči dokázal svoj vycibrený maliarsky cit pretaviť v neodolateľne krásnu epickú skladbu plnú utrpenia a znovuobjavenia vlastnej tváre v značne inom variante. Zostavil a zosnoval nekompromisne smutný príbeh z dávnych feudálnych čias a opäť rozpitval i niektoré zo svojich motívov patriacich silným ženským osobnostiam. Ak by nebol Japoncom, pravdepodobne by ho podozrievali z proti-japonskej tvorby. Maximalisticky obsesívny hľadaním skutočnej orientálno-mystickej dokonalosti sťa násilie a prostriedky zla, ktoré v týchto časoch panovali z neho vyžarovala istá emotívna dravosť a túžba pracovať s historickými motívmi sebareflexie. Avšak tentokrát nechal za seba v mnohom hovoriť predovšetkým prírodou…

Zušio (Yoshiaki Hanayagi) a jeho staršia sestra Andžu (Kyôko Kagawa) boli zajatí na otrocké práce u starého a mimoriadne krutého správcu Sanša (ktorému kvôli cenzúre musel režisér venovať oveľa menej času). Jej matku (Kinuyo Tanaka) prepadli banditi a odvtedy sa v tamojšom prostredí akoby zdvihla lavína prízračných mytologických rozpráv, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Andžu bola 10 ročnou situáciou v otroctve nesmierne znechutená a nemohúcne sa prizerala k premene svojho brata v krutého pritakávača za oplátku miernych výhod v tomto skazenom prostredí. Vštiepila Zušiovi nádej v útek, formou sebaobetovania. Nalákala strážcov a zatiaľ čo Zušio na pleciach nesúci zbedačenú dievku utiekol, nad okolím sa začala vznášať starodávna gakagu pieseň, ktorá horlivosťou disproporčných motívov ohňa a vody prekypela vo svoju významovosť. Mladé dievča si nedokázalo predstaviť situáciu, že by pod mučením priznala cestu bratovho úteku a spáchala tak samovraždu utopením v najkrajšej a najsmutnejšej scéne filmu. Zušio zistil, že je dedičom vplyvného postavenia a právomocí a snažiac sa zrušiť otroctvo v ostatných protektorátoch, konfrontoval Sanša a jeho syna. Matkino odlúčenie, smrť sestry a x ďalších prekážok ho ničili rad radom.

Mizogučiho tradicionalistický prístup sa prekvapivo okorenil idealizmom, keďže dokázal vniesť do toľkého utrpenia v nemilosrdných podmienkach isté nadprirodzené idealistické sily, ktoré vynikajú v spomínaných záberoch kameramana Kazua Mijagawu. Taktiež hudobné inštrumenty Fumia Hajasakiho sú relatívne pokľudnejšie a s dávkou mystickej záhadnosti, ktorou sa zorné pole necháva so strhujúcou atmosférou pohlcovať a pranieruje tak svojim spôsobom v inklúzii nekompromisnosti a divák tak akosi vycíti, že budúce rozuzlenia scénok a mizanscén, ktoré majú čochvíľa prísť, budú trpké a plné bolesti. Občas vynikne archetypálne, keď treba zvýšiť napätie, postačia umiernené rytmické tóniny a máte pocit, že napínavejšie to byť ani nemohlo (útek). Hlas prírody sa tým pádom ozýva cestou slobody rovnako ako jej konečným cieľom a režisér si veľmi pevne drží svoj štýl rozprávania. Pripomína akúsi neopakovateľnú odysea nádhery a šance, ktorou činí z neľudských táborov priestor na vykúpenie. Úchvatnými prostriedkami obrazu sú i diagonálne spôsoby presunov postáv, príbeh dostáva väčšej dramatickosti aj dynamizácii hĺbkovej ostrosti. Dokáže v divákovi okoreniť dávku fantázie o pár stupňov viacej, ako tie klasické.

Už len samotnú historická vernosť doby a tamojších zvyklostí možno chápať perfekcionalisticky, sú jednoznačne základným rysom Mizogučiho umeleckého prejavu. Film je navyše neskonale podnetný, nedáva všemožné odpovede na rany života a nasiakne vami emóciami doposiaľ nikdy nepoznanými – najmä teda pre divákov neokúsajúcich takýto typ východného exotizmu, na ktorý neboli zvyknutí. Správca Sanšo sa dá navyše i interpretovať hneď v rôznych aspektoch, ťažko zvoliť len jeden. Je rovnako nepríjemným ako prenádherným. Je dlhý a krásny, poviedkový i existenciálny a každému svojmu divákovi osvetlí cestu v lepšie zajtrajšky, pokiaľ ho vezme aspoň trocha na vedomie. Je fascinujúce, ako sa trojica najslávnejších východoázijských majstrov (Kurosawa, Mizoguči, Ozu) dopĺňala a ako každý uplatňoval svoj vlastný systém chápania pohyblivých obrazov (v tomto prípade nevídane silný maliarsky cit s príbehovou koherenciou starého sveta, kde nevnímate okolie a ste ponorený priamo do deja). Správca Sanšo – Sanshô dayû (1954) je zážitok nevšedného rázu, v našich končinách pomerne neznámy. Jeho odkaz je však vo svete zapísaný zlatým písmom a rovnako nevymizne, pôsobí a nikdy sa ho už nezbavíte, rovnako ako nezabudnuteľne smutná melancholická matkina balada, ktorou privoláva svoje deti z ríše zla. Skutočne je temer nepredstaviteľné, že japonskí cenzori si ním zgustli a nenechali Kendžimu voľné ruky…

sanso3

„Andžu, ako veľmi po tebe túžim, život je krutý.

Zušió, ako moc po tebe túžim, život je tak krutý“

 

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.