Film 2010+ Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Saulov syn

Maďarský tvorca Lászlo Nemes si svojim Saulovým synom – Saul Fia (2015) zobral na svoje plecia obrovskú zodpovednosť. Diela sprofanované udalosťami holokaustu už sú tak prevarené a popretkávané sentimentálnym klišé, že akékoľvek priblíženie tomuto módu naňho okamžite vrhá tieň prvoplánovej účelovosti. Pritom ide o tému mimoriadne nedávnu, citlivú a vniesť inú optiku, prísť s originálnym vyobrazením a byť dostatočne ošemetný svojou vážnosťou je dnes vskutku veľmi náročné.

Film ovenčený víťazstvom Grand Prix v Cannes 2015 a za rovnaký rok si odniesol aj Oscara za kategóriu najlepší zahraničný film je dielom hlbokého a experimentálneho razenia.  Je výrazne odlišný, scvrkáva nazhromaždenú hrôzu vyhladzovacích praktík akoby optikou božieho oka. Kauzálne rozprestiera prostredie pekla na drobčie celky. Od vrchných predstaviteľov Sonderkommanda, židovských väzňov v lágroch, až po upratovačky a kuchynský personál.

Koncentračný tábor Osvienčim je tu hneď po Saulovi v podstate druhou hlavnou postavou. Divák nazrie do fungovanie továrenského kolobehu akoby rýchlokvasne a na krátky čas, ale jeho dojmy budú silné. Väčšinu utrpenia Nemes zámerne nezaznamenáva na obraz, je to z jeho strany taká malá psychologická hra. Necháva diváka domyslieť si, čo obete v predposlednej fáze ich života prežívajú a čo ich čaká. Miesto toho, že ich nevidíme trpieť, ich počujeme. Výkriky, piskľavé zvuky škriabania dverí, buchoty…

Je október 1944. Postava židovského Saula Asländera (Géza Röhrig) je našim jediným zdrojom informácií. Pracuje ako príslušník Sonderkommanda a má na starosť zbieranie cenných predmetov a odevov splynovaných židovských obetí. Po splynovaní jednej fronty  upratovacia čata pripravuje komory pre nasledujúcu početnú skupinu budúcich obetí, ktorí možno tušia, ale nevedia presne, do čoho idú. Tento kolobeh je klaustrofobický a hrôzostrašný (Lászlo Rájk stál za renováciou kremačných priestorov a navrhol aj ich re-dizajn pre potreby štábu).

V jednej chvíli má pocit, že zazrel v jednej z umierajúcich obetí svojho syna. Akoby ním premrskla iskra dojatia a rázom vnútorne prekonával výčitky svojej práce (ktorá ale ako jediná ho drží ešte pri živote). Rozhodne sa, že svojho „syna“ (jeho vnútorný pocit „hovorí, že ide o jeho syna) pochová tradičným spôsobom. Des a hrôza je však všadeprítomná. V prostredí koncentračného tábora je to nesplniteľná úloha. Symbolický záver filmu usmievajúceho sa chlapca pred zrakom Saula je jedným z tých momentov, ktoré vami budú dlho doznievať.

Ján Kolář v časopise Cinepur hovorí, že: „ V Saulově synovi  Nemes nahradil uklidňující topografii ušouraný labyrint vzájemně se prostupujících krouživých pohybů, utrmácených kroků a prašných cest, jež končí v pokaždé stejně beznadějné situaci… Ztráta orientace kombinovaná se ztrátou identity je v Nemesově filmu absolutní: stejně jako se dialogy jeho protagonistů ztrácejí ve změti hlasů pořvávajících různými jazyky, které vězeňská komunikace ohlodala na skřípavou kombinaci substantiv a přídechů, mizí i kdesi mezi stromy v pozadí záběrů – zakryté štiplavými kotouči černého dýmu a zvířenými vrstvami popela, jenž se lepí na tváře, ruce i listy na větvích – zástupy židovských transportů.“

Dielo je výborne štrukturované, originálne, pričom formalisticky stále prístupné aj divákom uprednostňujúcich snímky z hlavného prúdu. Ide o vyspelý európsky žánrový film, ktorého osnova pripomína tézovitý nedejový film, tak typický pre festivalový titul. Spôsob, akým k udalosti a vizuálnej zložke retrográdne a revizionisticky pristupuje, je ale unikátny.  Najmä z hľadiska práce s diegetickým materiálom (zvuk okolitej periférie ampliónov), s ktorým je oboznámený divák, ale priamo sa dotýka duševnej integrity Saula a silno s ním máva, hoci si to veľmi nepripúšťa. V okolitom prostredí je neskutočne dusná atmosféra a obrovský chaos.

Erdély je v pozícii kameramana takmer po celý čas priebehu Saulovým subjektivizovaným činiteľom deja. Film zobrazuje aspekty transformácie a rituálnej disciplinovanosti Sonderkommanda sprevádzanými  príkazmi z hora. Vrchné veliteľstvo Sonderkommanda pritom ani náhodou nebojuje s pocitmi svedomia za vzniknutú situáciu, ale skôr s preťahovaním času a nedodržania byrokratického protokolu.

Film skvelo narába s pankratickým objektívom a s pozičnou detailizáciou dychtivého priestoru. Zvukové efekty sú desivo prítomné, evokujúce okamih bezprostredného momentu. Saul lieta medzi nástrahami smrti, ktoré sú tu na dennodennej báze a toto smrteľné nebezpečenstvo nahrádza apatickým stereotypom (ktorý sa tak do psychiky ľudí poznačených útrapami kolektívneho vyvražďovania pomaličky prevteľuje).

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt son of saul

Dokonca aj Claude Lanzmann, dokumentarista kritikou ospevujúceho 9 hodinového dokumentu Šoa (1985) film chváli: „Je to nový, originálny a neobyčajný pohľad do vnútra Sonderkommanda. Bez akejkoľvek melodramatickosti.“

Saulov syn je plamennou poctou obetí koncentračného tábora. Je súcitný, ale v žiadnom prípade nevyciciava z vás sentimentálny gýč (aký môžete zaznamenať v štruktúrovane skvelom, ale trochu nevyváženom a naivnom Schindlerovom zozname). Viac než existenciálne psychologický je telesne fyzický a dokumentujúci stav vyviňujúceho sa jednotlivca, zakrývajúceho sa za chaos obludného systému, ktorý tieto udalosti pripustil.

Film možno neponúka nový pohľad na tému vojnového utrpenia, ale rozhodne sa na veci pozerá inou optikou a to je v súčasnou kontexte európskeho filmu veľmi vítaná vec.

Podľa môjho názoru je trefné doloženie univerzálnej interpretácie filmu aj to, že Saulov syn je kategoricky veľmi bezvýchodiskové dielo a neprináša žiaden povzbudzujúci element. Je takým neskresleným vodítkom nedávnych dejinných udalostí a zvýrazňuje aspekty vzniknutých hrôz a šialenstiev. Humanizmus je stratený, ušľachtilé činy nemajú v tomto prostredí žiadne miesto a akákoľvek snaha vybočiť z tohto marazmu začína a končí v momente, keď nad vami visia hlavne revolvera.

Nemes sa akokeby podvolil svojmu nekompromisnému štýlu iba v tej časti príbehovej linky, kedy Saul teatrálne prehráva a snaží sa pochovať svojho syna napriek tomu, čo sa okolo neho deje a výrazne si tým komplikuje šancu na prežitie. Nemes sa tým snaží rozkolísať a dodať filmu dramatickú iskru. Veď nie je svet iba hrozným miestom na Zemi, či?

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.