Film & TV Film 1960-1969 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Samuraj

„Niet väčšej osamelosti, než tej samurajovej, teda až na osamelosť tigra v džungli.“ (Melville)

Samuraj má už vo svojom názve akúsi nevšednú, mysticky idylizovanú gráciu poctivosti, zanietenosti a vlastností podliehajúcich chirurgickej presnosti a ráznej odolnosti účinne sa izolovať od okolia. V Japonsku sa jeho druh prakticky a evolučne takmer prekonal, vo Francúzsku pookrial v novom industriálnom šate ako symbolicky chodiaca mašina bez čo i len okrajových emocionálnych tmárstiev. Silne pripútaný vo víre lucidného snívania, bdelého mikrospánku, ako i okamžitej fyzickej pripravenosti zasiahnuť vtedy, keď to bude potrebné. Vykonáva predom prikázané nariadenia (náročné i tie menej náročné) a konkluzívne je i závislý od ich konečného splnenia. Žije vo svete dostatku podmieneného adrenalínom v opakujúcich sa cyklických procesoch a jeho životnosť je určená cenou jednorazových krvopotných výkonov. Dá sa však ustáť pole svedomia výčitiek a občasného odriekania sa samovražedných misií vo svete, ktorý vám nie je ľahostajný len vtedy, keď mu stojíte čelom? Alebo sme už prekonali dar rozlíšenia zmyslového rátia, sociálnej odlúčenosti a brázdime následkami porúch nezvrátiteľnej sociopatie?

Samuraj_1

Na rad klinických a dedukčných vyhodnocovaní sa nedá hľadať adekvátna odpoveď. Jef Costello (Alain Delon), ako ho plošne režisér Jean-Pierre Melville vyobrazil, nie je príliš čitateľný. Pri jednom nekompromisnom zavraždení na objednávku zanechal akýmsi nezaopatrením svedka, (teda skôr svedkyňu pianistku hrajúcu Cathy Rosier) ktorý ho následne mohol usvedčiť zo zločinu (pozn. – či skôr „zachrániť“). Prvých desať minút bez jediného prehovoru pred týmto kľúčovým bodom zápletky je veľavravných, autor si ním utesňuje svoju originálnu formu rozprávania, vyrovnáva sa s čiernobielou rozpravou vo farebný obraz dovtedy nevidený z noirových námetov a kladie dôraz predovšetkým na reč tela. Tá aj v reálnom svete viac o skutočnostiach v skutočnom svete vypovedá, ako formálne verbálna komunikácia, prostredníctvom ktorej vysielame signály často krát nevypovedajúce našim pocitom. Dopĺňa tak suverénny obraz (pod taktovkou Henri Decaë) v ešte výraznejší rečnícky nástroj práve svojim utlmeným mlčaním.

Mimoriadne prínosná je pre samotnú dejotvorbu postava komisára (Françoisa Périera) pre istú symboliku dokonale vynaloženého vorkoholizmu pre mravný účel poslania. Je to paradoxné,   nakoľko počiatočný chlad a nesympatickosť hlavnej postavy ako diváci dokážeme obrátiť v zmysel chápavosti jej konania. Z dovtedajšej čiastočnej laxnosti v dôsledku jej mechanicky vymletej rozumovej výbavy, až k vľúdnemu porozumeniu práve „vďaka“ arogancii silových zložiek, ktoré si razia cestu k cieľu „stroj čo stroj!“. Komisár je vlastne zrkadlovitým protipólom Costella, s mierou perfekcionizmu rovnakým, implikujúcim a motiváciou podkutým práve kvôli svojským motívom sebarealizácie, čo pre nás hriešnych ľudí nemá práve vrelú odozvu (*hoci, ak by nekonal dostatočne razantne, ľudia by ho zatracovali ako typického policajného gaunera*). Má v sebe konfrontačné prvky a vyvažuje dovtedajšiu citovú ľahostajnosť ku Costellovi k akémusi pramienku empatie, avšak mierou rozsahu dostatočne nedefinovateľnej. Chceme mu pomôcť priblížiť sa (akosi) k černošskej klaviristke, chceme, aby prekonal svoj schizofrenický twist a prajeme si, aby si vzal do života niečo, čo mu okolie doteraz neposkytlo…

Samuraj_2

Dej je silne poznačený módom pesimizmu a nemožnosti zvrátiť stav minulý v niečo honosnejšie, s vidinou možných akútnych riešení, ktoré by dali Costellovi dostatočne zrozumiteľné indície, ako z tohto bludiska von. Fatalistickú atmosféru samoty a prázdnych pohľadov nenarušia ani motivátory nádeje, ktoré by ho dokázali kamsi pozdvihnúť. Obnosený šeredný oblek a česť zapredaná diablovi sú jeho rituálnym abecedným harmonogramom, ktorý mu poskytuje istotu v každodennej dávke zvrhlých a skazených činoch, ktoré pácha. Aj záverečnú samovraždu pripraví ako dokonale zvládnutý a premyslený úkol chladnokrvného vraha, ktorý naláka pozornosť okolia vytasením pištole pred svoju platonickú lásku. Pre fanúšikov tradične vystavaných kriminálok je takýto vývinový model značne atypický, učesaný, pomaly plynúci a rozhodne nie je toto dielko zrovna tou akčnou bonboniérou pozlátok a vyšetrovacieho gýču, pretože viac sa sústredí na rozvitý osobnostný profil sériového vraha pred- a po- spáchanom delikte. Ukazuje, akým reálnym svetom žije, hoci pre neho predstavuje onen „reálny svet“ neustále sa nekončiacu nočnú moru.

Samuraj_3(Costellove hlboké modré oči predostierajú otázky, ktorým sa nedá zodpovedať)

Melville nám teda ponúka zaujímavú štúdiu rozporov osobnosti jedinca, ktorý už stratil vôľu biť sa o svoje miesto na zemi, pretože nepoznal možné korelácie východiska z večne zmrákaných ciest bahna nazývaného život. S obeťami nesúcitil, pretože prah súcitu dávno stratil a to málo čo ctil, v ňom neodvratne zomiera. Fundamentálnu príčinu počiatku tohto stavu nemožno relevantne odhaliť, obsah je viac menej uzavretý v kocke prítomnosti príčin – následkov. Samuraj v originálnom názve Le Samourai (1967) nie je zahalený celoplošným dramatickým mystériám a systémom prepracovanosti naratívnych detailov v shocking štýle Čínskej štvrti (1974), ale umne rozoberá otázky nástrah a samoty v spoločnosti za hranou povolených hraníc. Skúma činy a mentalitu tých nečestných a príliš čestných, pričom film z týchto, nami uvedených dedukcií v žiadnom prípade nepoučuje a zo samotnej projekcie súdiac, uvedomuje si, že to ani nedokáže.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.