Film & TV

Filmová recenzia: REVENANT Zmŕtvychvstanie

By  | 

Asi neexistuje v súčasnosti film, o ktorom by sa toľko diskutovalo a vychádzalo na svetlo sveta také množstvo kontroverzných reakcií ako pri tejto honbe za zmŕtvychvstaním, ktoré vraj bolo nutné, aby mohol náš hrdina znovu žiť. Taktiež mi nedá nespomenúť i na neutíchajúci ošiaľ nad nepremenenými oscarovými nomináciami Lea, z ktorého sa samotný diskurz iba pritvrdzuje. Telesnou schránkou a mierou náročného (seba)obetovania sa pre výslednú podobu sa (až podozrivo) zdajú byť reči o tomto filme akýmsi prezieravým aktom výnimočnosti. Z mrazivej všednosti ukrutných, životom skúšaných bezsenných nocí, cez naturalistické obsesie násilia, až po re-definíciu samotného účelu, ktorý mal odhaliť dejotvorné motívy a snáď ich aj charakterizovať. Či má zmysel hľadať v postavách poetiku z nedopovedaného, či máme prahnúť zaťatými päsťami za Glassovou (Leonardo DiCaprio) životnou cestou, keď vieme, že má výdrž a silu niekoľko ľudských životov a či sa režisérovi podarilo zhmotniť famózne poňatú sugestívnosť obrazu v akúsi nadhodnotu. Takú, ktorá dokáže z filmov kvalitných zvyšovať ich pôvodne vnímanú zážitkovosť v ešte honosnejšiu umeleckú krásu.

Mexický režisér Alejandro González Iñárritu zasadil príbeh na bližšie nešpecifikované miesto Južnej Dakoty roku 1823, čím sa odstrihol od rozprávačského exkurzu, pretože následne v krajine prepukol krvavý stret medzi pustovníkmi a indiánmi. Okom kamery sledujeme púť jednak Hugha Glassa a jeho syna (Forrest Goodluck) v kompozične stavaných panorámach, snímaní portrétov, či priestorom pre súvislé zmyslové pohltenie. Strihová skladba je teda precítená a akosi priamoúmerne kulminuje jej dynamickú flexibilnosť frekvencie len počas akcie, kedy sa prirodzene zvyšuje i napätie. Útok medveďa (part 2) je tiež významným pre dej hlavne preto, lebo stojí a odráža účel zápletky.

O spomínanom vzťahu otca a syna a vnútornej štruktúre strnulého dejového procesu je to podstatne horšie. Tak, ako doslovne a demotivačne stavia režisér nástroj motivácie hlavnej postavy v slzopudné povýšenie sa za odplatou pomsty smrťou je vyfabrikované neskonalou umelosťou. Pointa vlastne ako taká „motivačná“ je, ale prieč cestičkami vývoja, ktorými sa za ňou postupne dostávame, ju vyslovene haní v zárodku. Rovnako ako kvázi neočakávané konfrontačné strety podkuté osudovosťou, ako i totálna hĺbková prázdnota. Toto všetko narúša spomínané adrenalínové zmysly v rozumovú impotenciu. A tam, kde končí vo filme inteligencia, prirodzene dochádza zákonite k úpadku.

Ostentatívny prístup skrátka vždy polarizuje (a bude polarizovať) divákov na dva tábory. Jedni stoj čo stoj budú každý chybný krok vyčítať, druhý na zlyhania reagujú zatemnením v mozgu. Rovnako ako v selektívnom výbere, kde poukazovaním na nedostatky uplatňujúce v jednom type filme, v tom ďalšom diváci prehliadnu. Revenant je ale zrelý na vyškatulkovanie pozitívnych a negatívnych javov a dať mu do výslednej podoby konkrétnu tvár. Dokonca aj v samotných režijných prvkoch ako úsilie a konanie postáv, mentálna výbava, či rozsah napätia. Keďže ono napätie je svojim sprievodným vyobrazení po krajinke nosné, pozrieme sa trošku na jeho úlohu. Cez optiku dôležitosti a intenzity.

A preto je i nesmierne dôležité vedieť forsírovať ono filmové napätie v inštanciách nepravdepodobnosti, ale dať konkrétnemu produktu nevyhnutný existenčný podnet o zachovaní si záujmu o postavy, vierohodnosti konania, ako aj učiniť konkrétny situačný rys jedinečným a zaujímavým. Revenant je teda kvalitný v jedinečnosti momentu (hoci niektoré technické a nevierohodné scény moc nepotešia), pretože vie svojou plazivou hybnou silou doslova hypnotizovať divákovu pozornosť v neočakávaný rozmer. A našťastie, záporák John Fitzgerald hraný Tomom Hardym je oveľa viac zaujímavejší, než neustále dokazovanie si Glassových nadľudských schopností. Čiže tá kontroverzia je dávaná na zreteľ najmä preto, lebo tvorcovia používajú takzvaný efekt situačnosti, pred celoplošnou naratívnou súvzťažnosťou vývojovej psychometrie charakterov postáv.

the_revenant_03a

Otázkou teda ostáva: ako dokážu súperiť tieto dve (feeling, dramaturgia) nezlúčiace sub-fragmentálne celky v súvislom hybridnom prepojení? Neviem. Isté však je, že Revenant osobne pokladám za premrhanú príležitosť. Tam, kde končí enormne vynaložené úsilie jeho tvorcov, začína rozklad schematickej roviny na franforce. Spolieha na konformnú šírku záberu diváckych nárokov vzrušenia a entertainmentu a zabúda na niekdajšie výdobytky nezávislých filmárov (Spomínam, pretože ho DiCaprio a Iñárritu nefalšovane pasujú za vymykajúci sa spod hollywoodskych meradiel). Prezentuje dobrodružnú survival road v prehnane okatú prehliadku znovuobjavenia identity a ťažkého údelu, ktorý život prináša. Ak by sa však vyvaroval takýmto kompromitovaním divákovej inteligencie a neskromnou ambicióznosťou vyslovene plaziť sa po akademických oceneniach ako postava DiCapria v tom filme, možno by šlo o mimoriadny film. Estetika mrazivých plání a vytrvalá vôľa temperamentu ešte nerobí automaticky z filmu inšpiratívny stimul. Ak ale pristúpite na jeho vizuálne efektnú hru paralýzy, ktorá je aj jeho dominantou, môžete nad filmom viacej premýšľať. Ale ako som spomenul, neprídete na žiadne hory-doly.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.