Film & TV

Filmová recenzia: Operácia Anthropoid

By  | 

Z multikoprodukčného projektu z čias II.svetovej vojny sála skutočné odbojárske nadšenie, hoci tragickým následkom nemožno zabrániť.

Perex

Z Operácie Anthropoid má divák ostýchavý pocit konvenčnej patetickosti, avšak spôsobom zhutnenia tragiky a neučesaného dokumentárneho outlooku nadobúda na vážnej pozornosti. Message, ktorým profanuje svoje hodnotové zámery nesúcim konfrontačný stret spravodlivého vzdoru vs. vojnovej anarchie nepôsobí najprirodzenejšie (viď. ako vzor  Rím, otvorené mesto – 1945), ale ani vyslovene účelovo.

Úvod

Ako som už úvodnými riadkami naznačil, Operácia Anthropoid domnelou indoktrináciou nadobúda znajúci pocit konvenčnosti tématu, ktorým nielen hollywoodske trháky útočia na plytkosť emócií. Svojim prozaickým zoskupením hodnotových báz a predispozícií postáv ignoruje nástrahy konania ťažko skúšajúceho obyvateľstva pod tlakom, na hrane existenciálnosti a riskujúc aký taký „komfort“ preživších nádejí za ich ďalším krytým rohom ulice, ktorý by mohli kľudne nasledovať. Postupom minutáže však tento uhladený mód odvážnosti českého ľudu dostáva ostro skúšanú lekciu a prípadného hrôzostrašného, až apokalyptického vyvrcholenia, ktorým nemožno sťa hrdinským skutkom nijak zabrániť. Nezvratné konzekvencie v tomto prípade nemajú poukázať na nemožnosť zápasiť s nepriateľom militaristickou spätnou odozvou, aby na spustošenej zemi nastal pokoj zbraní, ale sťaby posolstva a vlastného príkladu priložiť ruku kontra nástojčivej hrozbe. Je otázne, nakoľko by bežný účastník kina dokázal takýmto útrapám čeliť v reáliách…

Hodnotové včlenenie a krutý zápas o česť

Snímok zasahuje do obdobia kontroverzných udalostí okupovaných českých území (vo filme nejeden krát zarezonuje striedavé označenie Československo, české a slovenské „sily“ ako znak neschváleného procesu uznesenia vojnového usporiadania Slovenského štátu, roz. republiky a Protektorátu Čiech a Moravy, k čomu prispieva i strategicky „rozpracovaná“ misia exilovej vlády z Londýna – pozn.).  Vo filme ide o vyobrazenie chronologicky vykonanej a uskutočnenej akcie o odstránení jedného z najvplyvnejších nacistických pohlavárov. Reinherd Heydrich bol ako obergruppenführer SS považovaný za architekta konečného zúčtovania so židovskou otázkou a sériovej likvidácii jej obyvateľstva. Táto prezývka však uplatňuje skazonosného počastovania i pre obyvateľstvo domáce. Stačí sa pozrieť na okolité ulice a cesty, hlad a biedu rozbombardovaných a okupovaných miest.

Z postáv, ktorým sa dostane priestoru sú hrdinovia historických archívov Ján Kubiš (Jamie Dornan), Josef Gabčík (Cilian Murphy), Antonín, Ignác a množstvo statočných a obetavých žien (vrátane obsadenia rolí českými hercami), ktoré v poťažmo uvedomujúce si bezvýchodiskovú situáciu nemajú takpovediac čo stratiť a pričleňujú sa k ich snahe dopomôcť a zrealizovať tento atentát. Práve Murphyho množstvo divákov pozná z rôznych kybernetických sci-fi, ale jeho vášeň pre utláčaný prostý ľud som spozoroval už v írskom domobraní Dvíha sa vietor (2006), čím ma jeho účasť v tomto filme vôbec neprekvapuje. Prvá časť teda pracuje s miernou gýčovou rétorikou a s utvrdzovaním si pozitívnosti tohto sebadeštrukčného vyúčtovania s neľútostnými postavami Nemeckej ríše. Podstatnou však považujem prechodnú a druhú fázu, v ktorej jednotlivé parametre (ako strih či dynamika akcie) rozbíja tieto formujúce emocionálne schémy a strháva ich k vražednému zabudnutiu a chvíľkovej vzpruhe.

Demýtizácia alebo glorifikácia neúnavného odboja partizánskych odvážlivcov?

V druhej polovičke deja prichádza k zdynamizovaniu a zneprehľadneniu okolitého naratívu. Atentát síce vyšiel, ale mal neblahé následky na jej aktérov a mesta samotného. Odstredivé pohnútky k súcitnosti s hlavnými postavami vo vysokej miere neprichádzajú a takisto poctivo naplánovaná assassination k prominentnej figúre naraz obmieňa nervydrásajúci boj o prežitie. Všetky paradigmatické aspekty deja razom menia lexikálnu modifikáciu sprvoti vedenej réžie v nekontrolovateľný chod tragických následkov. Hrdinovia držia historický kostol celých 6 hodín, v ktorom sa skrývajú a pokiaľ sa dá, i zabíjajú nacistov.

Táto misia však z materialistického hľadiska prilieva triesky do ohňa. Pre však vývojové rámce z hľadiska potláčania nacistického vplyvu v okolí a to najmä (!) nezameniteľný hodnotový obsah (sledujúc roky 1944-45 a ničeniu mýtov árijskej výnimočnosti) evokujú tieto hrdinské činy neopísateľného prínosu pre budúcnosť spoločenského mieru a spolupatričnosti. Film rozhodne nepatrí k špičke jak žánrového tak filozofického určenia v medziach kinematografie. Stavia na akýchsi trendových kritériách formalistickej revízie, kde psychologická hĺbka dostáva na frak a do popredia vstupuje statočnosť a ladný emocionálny jazyk. Zo súčasného hľadiska mu ale treba dopriať váženejšieho ohlasu a treba si v neustálom polarizovaní historických udalostí ujasniť základné hodnotové rámce, ktoré v narastajúcom napätí krajných síl v Európe môžu priniesť obdobnú katastrofu. A či vari konanie elít a rádového občana k týmto neželaným silám nedopomáhajú práve svojou falošnou pokryteckosťou?

Záver

Operácia Anthropoid svoj veľkodušný odkaz nevariuje systémom vojnového trileru a lá Valkýria – 2008 (hoci rukolapne spriada podobné remeselné podkutie) ale snaží sa dielu dodať tvár serióznej vojnovej drámy. Tím Seana Ellisa odviedol chvályhodnú prácu, avšak neprináša temer nič nepreskúmané. Vzájomná koincidencia je čitateľná, v niektorých aspektoch postupuje v nastolenom trende Stevena Spielberga a tieto typy príbehov sú vždycky v záujmovom diváckom kurze. Otázna je skôr miera ich cennej výpovede a veľkosť umeleckých ambícií, ktoré už viacmenej pokulhávajú v kádrovom závetrí.

 

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.