Film & TV Film 1970-1989 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Olovená vesta

Sebareflexia je v rámci dejín vojnového filmu jednou z pekelne najzaťažkávajucejších prekážok, ktoré stránia substančnej naoordinovanosti epického naratívu v očistný a boľavý priechod zmieriť sa s útrapami a následkami, ktoré vojna sama o sebe bezozbytku prináša. Preto aj bitky s ódickým blahorečením a nefalšovaným heroizmom z „víťazných frontov prvých dvoch svetových vojen“ sú nástojčivé a dichotomicky prepracovanejšie predovšetkým z oblastí a odľahlých prostredí, ktoré vojnou trpeli a prekonávali ju priamo, bezprostredne a s tragickými následkami.

Keď Stanley Kubrick, pár rokov po natočení kultového hororu Osvietenie (1980) premýšľal, čoho sa jeho rozmarné remeslo prešpikované autorskou dokonalosťou podujme, zveril sa svojmu blízkemu spolupracovníkovi (pozor, parafrázujem!) slovami: „Chcem natočiť vojnový film!“ s odpoveďou „Ale veď si natočil Cesty slávy (1957)…“ Kubrick mierne oponoval: „Cesty slávy sú protivojnový film, ja chcem ponoriť svet môjho filmu do vojny…“

Z vojenského besu a výpravnosti geostrategických operácií, ktoré predznamenal nový systém intervencií militaristickej mašinérie, dokázali napokon Američania (rozumej v tomto prípade „Anglosasi“) časom reflektovať onú nezmyselnosť a pokryvenosť argumentov, ktoré ju propagandisticky hlásili celému svetu. Čerpajúc z pamätí a v protikladnosti jej beletrizovaných opisov Gustava Hasforda „The Short Timers“ poslúžili režisérovi Vesmírnej Odysey k určitej šablóne, ktorú chystal rozviesť z explicity pamätí slova rozprávaného a hovoreného v jej vnemovo fikčnú a nezaujatú optiku „dejového dokumentarizmu“.

I. Časť

Olovená vesta vo svojej prvej z celkových dvoch kapitol obligátnym spôsobom nahliada do výcvikového strediska Južnej Karolíny, kde prebieha cvičenie námornej pechoty pod vedením autoritatívneho inštruktora Hartmana (R. Lee Ermey). Prostredníctvom tejto figúry Kubrick využil osobitý štylizačný rys, ktorým pracoval na docielení jeho nedotknuteľného postavenia a úctivého poklonkovania mladých rozháraných vojakov v jeho výsostne nebeské vzývanie bezútešnej podriadenosti, ktorú pre patričné rešpektovanie príkazov táto profesia obnáša, až v akýsi nebezpečný nástroj sadizmu. Ten je skomolený, konfrontačný a priamočiary. Para dokumentárne záchytné body zobrazujúce jeho zorný uhol vnárajú do atmosféry nemohúcnosť a chaos. Jeho primárnym poslaním bolo narušiť akýsi magický prútik a hraničnosť momentu pri pretváraní človeka na bezcitného netvora. Človeka, ktorý stráca zábrany a morálnu zaopatrenosť zdržiavať sa nadbytočnými náladami senzuality a rôznych nepotrebných a rušivých vonkajších vplyvov. Podaril sa mu uskutočniť okultný progres násilnými prostriedkami, ktorý je pre fungovanie divíznej mašinérie vysoko účinný.

(Hrejivý pocit panovačnosti a senzitívny ventil, ktorým sa veliteľ hujersky a odosobnene prezentoval, ho nakoniec stál to najcennejšie – život. Olovená vesta sa rozdeleným na dva súvislé celky dokumentárne približuje optike nezaujatej božskosti.)

Divákova pozornosť je sústredená predovšetkým na dve rozpoltené a vzájomne sa odlišujúce osobnosti ´Gomera Pylea´ (Vincent D’Onofrio) a ´Jokera´ (Matthew Modine), ktorí sú do výcvikového sita bez výnimky včlenení. Tvrdá disciplína a nekompromisné stanovy sú natoľko rázne, že jediným vyventilovaním týchto hormónov je predísť neblahým účinkom a skôr ich rozniesť  v oplzlých pesničkách adresovaný osobám, ktoré nie sú prítomné („I don’t know but I’ve been told. Eskimo pussy is mighty cold!…“), či krátkodobom násilí vo vlastných radoch. Výcvik spĺňa podobnú funkciu ako mentorstvo rodičov, ktorí vás pripravujú na cestu života. Ale v tomto ponímaní vám vaši „mentori“ neprajú veľa síl do života, ale do pekla. Prvá časť vrcholí týmto prerodom pôvodnej príčetnosti v bezcitného démona, ktorým sa vojenské oddiely masovo plnokrvne legitimizujú a hlásia do prevádzkovej služby.

olovena_vesta_2(Seržant Pyle po sérií tortúr a ponižovaní nezvládol nápor výcviku a razom vybuchol ako časovaná bomba. Po jeho samovražednom akte sa dej posúva už do samotného exteriérového vietnamského pola.)

II.Časť

Príchod a pasia v rozvracaní a ostreľovaní už tak poznačenej krajiny mnohonásobne vzrastá, vizuálny a priestorový „hologram“ nadobúda výrazne odosobnenú rovinu. Spája diváka maximálne tak v pole epizodických rozpráv, nahliada k spôsobom a zmýšľaniu hraničnej dôsledkovosti konania vojenskej družiny (a jej čierno-humornými odľahčujúcimi prvkami, ktorými zatarasujú prechod z frekvenčnej náladovosti, ztemňujúcej a diferentnej pozícií v nej, v čistú priezračnosť beštiality, ktorou ich riadi slepý pud), a ktorých svojvoľnosť pri direkcii a podnecovaní nízkych pudov popri neľútostnom vraždení aj kulminuje. A bez akejkoľvek vnútornej dávke sebazáchovy. Vietnamskú časť sledujeme rovnomerne, do popredia sa mierne dostáva Animal Mother (presvedčivý Adam Baldwin), ktorého optikou sa posúvame k misii o odstránení nemilosrdného snajpera, ktorý mariňákov zabíja jedného po druhom. Veselá a testosterónom nabitá hudba počas brázdenia prostitútok strieda akustické hĺbkové priestranstvo tej extrémne nepríjemnej, zvučiace ozveny striel a odrazy z budov evokujú jej zvýšenú kadenčnú mobilitu. Kubrick k tomu všetkému ešte využíva výrazne ostré uhly a občasné spomalovačky pri spomínaných aktoch streľby, rozširuje ich intenzitu a popiera potrebu na týchto zverstvách akokoľvek ďalej participovať. Vie však, že sú jeho prípadné odporúčania márne a necháva to svojim postavám vyžrať až do konca.

olovena_vesta_3

Keď som ale v názve avizoval recenziu a pokúsil sa v nej skôr námatkovo aplikovať určité analytické videnia, skúsim teda aspoň v náznakoch vyzdvihnúť najväčšie preproti. Proti Kubrickovej smelej ambicióznosti fotogeneticky a s technickou panorámou točiť jednotlivé šoty vcelku možno z ústrania poukázať na akési slabšie premostenia estetických hrán k proporcii hĺbky obrazu, ktoré sú tendenčne skresané kvôli formálne aplikovanej expresívnosti a frenetickej okázalosti ukázať Vietnam bez kompromisov a bez cenzúry. Táto technická rozvetvenosť môže symbolizovať i zdanlivý odklon od  nevyhnutnosti osobného vkusu. Zároveň treba mať na pamäti, že jeho úmyslom, a akým deštrukčným materializmom videl nástrahy vojny on, chcel poukázať na zreteľ obecenstvu skôr to, že človek je fyziologicky založený a jeho nezmyselnou smrťou (či už v pozícii krvilačnosti, alebo obete) sa absolútne nič nemení. Ani v rámci štatistiky.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.