Film & TV Film 2010+ Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Oheň na mori

Oheň na mori (FUOCOAMMARE, Gianfranco Rossi, Taliansko, Francúzsko, 2016)

52 ročný taliansky režisér dokumentárnych snímok Gianfranco Rossi sa predstavil slovenskému divákovi po prvý krát pred troma rokmi dokumentaristickou esejou Sacro Gra. Jeho úspešná kariéra však započala už krátko po nakrútení debutu Boatman v roku 1993, kedy bol ocenený na Sundance festivale veľkou cenou poroty za najlepší dokumentárny film začiatkom nasledujúceho roka. Dal si však načas a s ďalším opusom prišiel až po 15 rokoch. Vo filme Pod úrovňou mora (2008) môžeme vysledovať jeho esejistický dokumentárny štýl, zaoberajúci sa určitou skupinou ľudí v žijúcich v konkrétnom, ale vždy špecifickom priestore. Bezdomovcov obývajúcich Mexickú púšť vystriedal v ďalšom Rossiho filme El Sicario- Room 164 (2010) nájomný vrah, pôsobiaci v drogovom karteli s niekoľkými stovkami obetí na svojom triku. V Sacro Gra sledujeme naopak životy tuctových aj výnimočnejších talianskych občanov, spájajúcich do jednej sledovanej skupiny „iba“ ich bydlisko v blízkosti diaľničného okruhu s rovnakým názvom. No a konečne v Ohni na mori sledujeme osudy malého chlapca na talianskom ostrove Lampedusa, celosvetovo známom ako prvé útočište utečencov, prchajúcich na lodiach z Afriky cez stredozemné more k najbližšiemu cieľu na európskom kontinente.

Musím sa priznať, že Rossiho poetický dokumentaristický štýl mi v oceňovanom Sacro Gra (Zlatý lev na 70. ročníku benátskeho festivalu) príliš nesadol. Chýbala mi pevnejšia spájajúca linka a podľa rovnakého vzorca by sa dal nakrútiť film o osudoch viacerých ľudí, charakterizovaných napríklad ranným pitím zeleného čaju. Všetko, čo mi v Sacro Gra chýbalo, však Rossi vynahradzuje nesmierne inovatívnym režijným prístupom v Ohni na mori. Autorský štýl zostáva nezmenený, téma utečencov je nielen nesmierne aktuálna, ale aj divácky vďačnejšia. Ona by už sama o sebe stačila na intenzívny divácky zážitok, ale Rossimu sa podarilo nájsť nové formálne a scenáristické postupy, ako obohatiť nielen danú tému, ale aj celý kinematografický druh a možno tak položiť základy smerovania (nielen) dokumentárneho filmu do budúcnosti. V čom spočíva tento Rossiho husársky kúsok?

Oheň na mori sleduje dve paralelné, na prvý pohľad priamo nesúvisiace dejové línie. Na ostrove Lampedusa žije cca 6000 obyvateľov a medzi nimi aj malý 12 ročný chlapec z rodiny miestnych rybárov. Sledujeme jeho potĺkanie sa s kamarátmi na ostrove, rozhovory s rybármi, rozprávajúcich zaujímavé historky z drsného života na lodi, návštevu školy, alebo obedy s rodinou. Vďaka problému so zrakom navštívi očného lekára, naordinujúceho mu špeciálnu, netradičnú liečbu. Zároveň sa k brehom Lampedusy blíži ďalšia loď plná migrantov. K jej záchrane sa vydáva špeciálny tím záchranárov a my sme spoločne s neviditeľnými, nepriznanými dokumentaristami svedkami akcie od zachytenia lode na radare po premiestnenie posledného živého človeka na pevninu. Zámerne píšem živého, nie je prezradením deja fakt, že do vysneného cieľa sa nedostane živý každý. Film je dôsledný v každom aspekte a podrobne vysvetlí, prečo je smrť tak častým sprievodným znakom migrantskej krízy. Vysvetlí to pochopiteľne konkrétnejšie a podrobnejšie, ako televízne správy. Spojivom medzi dramatickou akciou na mori a nedramatickou líniou bežného života chlapca sa stáva lekár zachraňujúci vysilených utečencov, jediná do kamery hovoriaca hlava vo filme. Možno tento detail je tým rozhodujúcim k prikloneniu zaradenia filmu viac do kolonky dokumentárny, ako hraný.

Tým sa postupne dostávame k tomu, čo robí film Oheň na mori tak výnimočným, až revolučným dielom. Kríženie hraného a dokumentárneho filmu nie je v kinematografii samozrejme žiadnou novinkou, čím ďalej tým viac máme s identifikáciou filmového druhu problémy, ale po Ohni na mori sa mi zdá, že už aj takéto základné rozdelenie možno považovať za zbytočne obmedzujúce škatuľkovanie. Čiže dejovú líniu na ostrove môžeme označiť za hranú, akciu na mori za dokumentárnu. Avšak ich dramaturgické uchopenie je paradoxne reverzné. V príbehu chlapca absentuje vývoj, jedná sa o krátke, samostatne nikam nevedúce epizódy z jeho života. Naopak záchranná akcia je nesmierne dramatická a graduje v silnom finále a počas celej línie sme svedkami veľmi vyhrotených situácií. Najdôležitejšie je však poznanie, že obe línie sa navzájom podporujú ako myšlienkovo, tak emocionálne a práve vďaka ich konotačnému prepojeniu sa z filmu stáva právoplatné umelecké dielo.

Nie je totiž dôležité, kedy sa ich deje pretnú, ako sa pretnú, a či sa vôbec pretnú. Dôležité sú paralely medzi nimi. Ak je chlapec u lekára a dostáva štátom zaplatenú lekársku starostlivosť i pri relatívne ľahšej diagnóze, nasleduje scéna zúfalej snahy o záchranu umierajúceho migranta na palube lode s obmedzenými lekárskymi prostriedkami. Nebolo by fér vymenovávať všetky podobné paralely, pretože práve v tom tkvie kľúč k pochopeniu zmyslu a posolstva filmu. Niekedy sú podané možno príliš doslovne, inokedy veľmi chytro. Rossi priamo nekritizuje systém, umožňujúci bežnému talianovi bezproblémový prístup k zdravotníctvu alebo povinnej školskej dochádzke, on sa snaží prinútiť ľudí a tento systém, aby premýšľali nad tým, prečo takto nepristupujeme ku každej ľudskej bytosti na planéte.

Film získal Zlatého medveďa na 66. medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. Členka poroty Meryl Streep sa o ňom vyjadrila ako o smelej hybridnej forme zachyteného filmového materiálu a slobodného rozprávania, ktoré nám umožňuje posúdiť, čo dokáže dokumentárna forma. Niektoré kritiky vidia slabé napojenie imigrantskej krízy na bežný život obyvateľov ostrova. Dovolím si tvrdiť, že títo kritici nepochopili zámer tvorcov. V súčasnosti a nedávnej minulosti môžeme vysledovať viacero snímok, zaoberajúcich sa skutočnými katastrofickými udalosťami polodokumentárnou formou. A to aj v rámci vysokorozpočtového, štúdiového systému. Filmy ako Kapitán Phillips (Paul Greengrass, 2013), Sully: Zázrak na rieke Hudson (Clint Eastwood, 2016) a najnovšie Deepwater Horizon (Peter Berg, 2016) v snahe po vyvolaní intenzívneho zážitku a dôveryhodnosti zobrazenia skutočnej akcie boli nútení pristúpiť k moderným prostriedkom filmovej reči. Rossi sa svojim opusom bezpochyby dostal najďalej, ale je potešujúce sledovať, ako sa vzájomne artová a tá inteligentnejšia vysokorozpočtová tvorba navzájom ovplyvňujú. Možno časom bude táto hranica podobne ťažko vysledovateľná, ako hranica súčasnej dokumentárnej a hranej tvorby.

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz