Film & TV Film 1990-2009 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Nehanební bastardi

Podaktoré útlo zaužívané spoločenské konvencie z prameňov historických udalostí majú v dnešnom ponímaní všeobecne tabuizovanú rétoriku. Či je to holokaust, Srebrenica, postavenie radikálnych vodcov a ich opatrný slovníkový výklad v protiklade pozostalých obetí a napáchaných zverstiev, ktoré vykonali. Tarantino je však človek, ktorý svoj vysoko progresívny postmoderný prístup implementoval do konzervatívneho tématu formou zábavnej interakcie. Akákoľvek snaha vyhnúť sa paragrafom determinuje jej odľahčenú polohu, šifrovane vyšperkovanými dialógmi a opakom toho, čo by ste hockde inde mohli očakávať. Nehanební bastardi sú akousi masovou reflexiou trendov súčasného filmu, ktorý takéto pobláznenie z času na čas (a pre prípadné nové zdroje vsunutia uštipačného humoru a v kontexte nemennosti tradičných žánrov) potrebuje.

Kapitolické členenie a odlišná forma jednotlivých sekvencií zaberá relatívne plnohodnotný rámec miesta, času a nálady nacistického Wehrmachtu, pričom na svoje si prídu aj tzv. oslobodzovateľské gardy. Typickú „tarantinovskú“ atrakciu prehlbuje z nástrojov správania očakávaných a  prefektúrou zvyklostí národných mentalít, k určitému narušeniu. Každá replika prináša nečakané rozuzlenia, halucinogénne vyvrcholenie, či isté vtipnejšie bonmoty, ktoré tak činia z Nehanebných bastardov kadečo, len nie 2.svetovú vojnu. Má to však masovejšie dopady, ako keby sa venoval stále iba parciálnym žánrovkám krimi a ustrnulej gangsterskej tematike, ktorá sa od Gaunerov a Pulp fiction dávno niekam posunula.

prvej kapitole Hans Landa (fenomenálny Christoph Waltz), notorický lovec židov, prichádza do rodiny statkára LaPadita (viď obrázok č.1) a po prešpikovaných odbočkách sa mu napokon podarí odtajniť onen úkryt a jediná osoba, ktorej sa podarí ujsť je Shosanna (Melanie Laurent). V druhej sa presúvame do opačnej časti okupovaného Francúzska, kde Aldo Rainer (sarkastický Brad Pitt) hľadá dobrovoľníkov proti SS. Sú to práve oni, ktorí po nebývalých krutostiach s ich dovtedajšími obeťami nadobudli pomenovanie spomínaných bastardov. Od tretej po piatu sa ťažisko deja sústredí do Paríža, operácie kina a nevídaných atentátov, ktoré relativizujú a menia históriu a históriu filmu ako takú v úplných základoch. Otázkou je, či liberálny prístup odhaľuje prípadné nové umelecké tendencie, alebo len záchytné nadšenie sfanatizovanej vlny v súlade kritérií moderného a otvoreného publika?

„I’m gonna give you a little somethin’ you can’t take off.“

Čo sa týka ambivalencie vzájomne sa doplňujúcich žánrov, tak napätie strieda raz žoviálny, inokedy nekompromisne drsňácky humor a takisto poetika vychádza z práve videného a počutého. Komplexnosť charakterov kľučkuje v ich nedostupnosti, čím si režisér obhajuje inak oklieštené alibi postáv ako figúrok, ktoré hláškujú a skôr pôsobia, ako vypovedajú. Takisto vizuálna stránka bije svojou dobrodružnou príťažlivosťou priamo do očí a popri tom i hudobný vkus navodzuje atmosféru prístupnejšiu skôr súčasnému divákovi a jeho pocitov, než tradicionalisticky vyznávajúcim pamätníkom. Porušujú sa i niektoré nespochybniteľné interpretácie a vraždy historických postáv nikdy neuskutočnených, čo má výrazne prenesený psychologický význam toho, po čom my ako diváci prahneme a čo už považuje na plátne za temer nemožné. A predsa sme sa toho dočkali.

Ambicióznosť projektu a samotná premiérová projekcia bola odprezentovaná už v Cannes (2009) a o kontroverznom ošiali dodnes nemožno pochybovať. Ukázala, že i zdanlivá tematická povrchnosť môže byť vystavaná s inteligentným nadhľadom, karikaturistickými postavičkami a umným znehybnením vážnosti vojnových útrap, ktoré si tak s noblesou uťahujú z nedotknuteľnosťou lídrov a národných autorít. Film si z nás a našich jednoliatych pohľadov na určité výseky histórie strieľa a navodzuje zrkadlo revizionizmu, tak ako to kedysi robil napríklad Sergio Leone. Už len počkať zopár desiatok rokov nato, ako ho budú vnímať budúce generácie a či im pripravíme dáke tie vrásky z nášho niekdajšieho vkusu. Je to však stále iba taká hra. Hra s divákom, s jeho mierou znesiteľnosti z priamo videného a s participáciou na jeho výrazne novátorsky štylizovaný jazyk rozprávania.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.