Film & TV Film 1950-1959 Filmové recenzie Kultúra & umenie

Filmová recenzia: Denník vidieckeho farára

O režisérovi Bressonovi sa častujú mnohé superlatívy. Je pravdou, že námety filmov mu slúžili predovšetkým pre jeho vizionársku abstrakciu neviditeľného zla (v podobe neempatickej spoločnosti), ktoré sa stína za oponami nehybných výrazov postáv, zahalených v rúšku vlastných démonov a okolností z prostredia, ktoré ich zoširoka obklopujú. Tento nosný stínajúci esenciálny koreň, sugestívnou skľúčenosťou dohnaný do krajností, umožňuje pozorovať svet optikou hlbokého pesimizmu, kde paradoxne útrapy života korelujú s filozofiou materializmu a asketizmus nevyjadruje šľachetnosť, ale prosté odovzdanie sa krutému osudu. Oná, zhmotnená sugescia rozpínajúca sa vo vnútri človeka dokáže raniť a ničiť ďalekosiahlejšie a hatiť domnelé sny jednotlivca v tej najhrôzostrašnejšej forme. Pre Bressona tento očividný rámec základných konfliktov pnie v relatívne banálne skonštruovaných príbehoch, ktorý tento parciálny psychologický problém skúma (A čo ďalej Baltazár, Pickpocket, Muška). Jeho režisérsky štýl skrátka perfektne reflektuje ústrojenstvá psychiky a podnetov z vnútra osobnosti a tvaruje nimi príbehy, ktoré sú očité pre nás divákov. Je to akási transplantácia intímneho prežívania na vonkajší subrámec fyzickej reality.

Filmový kritik Ján Jaroš na znak diela ako takého a ako ho vníma dodáva, že „zatímco Bernanos (autor predlohy) dojímá, vybízí k citové spoluúčasti na krušném životním údělu faráře z Ambricourtu, Bresson staví na strohém, jakoby odosobněném podání, z něhož vymizel jakýkoli soucit. Zde se poprvé a v plné míře uplatňuje režisérova představa o „pravé“ podobě filmu, která žádným motivem, žádným obrazem, žádným gestem nesmí naznačit souvztažnost, události se musí odvíjet stejně nevyzpytatelně, jako je vnímá titulní hrdina. Farář, strádající nepochopením obhroublých venkovanů i stále tíživější nemocí, se tak stává prvním z řady protagonistů, kteří skrze utrpení dosahují velikosti.“

Denník vidieckeho farára – Journal d’un curé de campagne  (1951) je fascinujúcim existenciálnym rozprávaním spojivami najpevnejšieho a najčistejšieho spôsobu. Je to sťaby čítaná báseň, ktorá rozvrhuje podobizeň utrpenia a jeho roztínajúcich fáz, ktoré smerujú cez križujúce neduhy do nevyhnutného vyvrcholenia. Bresson využíva svojej typickej symboliky: chladné tváre, funkcie hmatu rúk, subjektívnych voice-overoch a minimalistických mizanscén, pod ktorými obratmi je sprítomnený ľudsky zdémonizovaná stránka opustená od kresťanskej náuky a zaľahnutá  pokrytectvom jeho nasledovateľov. K tomu je prispôsobené i tempo rozprávania. Drží sa istých preskupačných línií počas ktorých hlavný hrdina komentuje svoju nešťastnú odyseu zápiskami do diáru.

„Nečiním ešte nič zlého, keď úprimne zapisujem deň po dni prosté, bezvýznamné tajomstvá inak nezáhadného života.“

Mladý kňaz z Ambricourtu (Claude Laydu) predstavuje ten najvyšší element fyzického (rakovina žalúdka) a duševného (pochybnosti, samota) utrpenia. Nielenže popiera tú najprirodzenejšiu vôľu k slobodnému životu – ktorá jasne negociuje princíp individualizmu; ktorej motivátorom sú pôžitky, ktorými sa jednotlivec snaží odbúravať stereotypy a vzďaľovať utrpenie jemu vlastnému; ktoré svojim spôsobom začína od fázy narodenia, on však tento aspekt rozširuje o dobrovoľnú misiu sebaobety, keďže postava farára nedokáže čeliť tlaku vonkajšieho okolia. Dohnanie do krajných riešení načrtáva už z vyprázdnenosti, ktorej súbežne tmári v tejto jeho fáze pokročilého zdravotného stavu. Útek k spáse mu teda môže byť do istej miery rovnakým iluzórnym spirituálnym pnutím, ktoré predstavuje zástierku neudržateľnosti bremena, ktoré dosiahlo najdevastujúcejšej úrovni a potrebuje sa ho jednoducho zbaviť.

Denník vidieckeho farára i mimoriadne subtílne vníma otázky existenčných traktátov, ktoré postihujúcemu jednotlivcovi v nazretí k smrti predstavujú istú mieru útechy. Je súbojom polaritných antitéz emocionality a racionálnosti. A takisto fyzického bytia a imaginárnej predstavivosti možného, snívajúceho a prežívaného. Ako naznačil už kritik Jaroš, Bresson simultánne odvracia zraky od emočného zážitku k intelektuálnemu a prispôsobuje mu svoj rozprávací stojaci rytmus, riedkosť ambícií svojho hrdinu a uzemnenosť, ktorou je nepochybne obkolesený.

Aj v malicherných spôsobilostiach prítomných vo filme (konzumáciu chleba namočeného vo víne, ktorý jediné bezbolestne farárovi trávi a uľahčuje jeho dožívanie) sú docela dvojzmyselnými znakmi katolíckej symboliky: ako eucharistia, tak úzko súvisiaca s vykúpením hriechov, ktoré posiali životný priestor všade navôkol, kam ľudská stopa zazrie možnosť, ako prenikne a kam sa bez okolkov usídli. Farár je teda individualitou tiesnenou vo vlastnom tele, z poznania, ktoré mu nahliadli skúsenosti a každodennosť a zo spôsobov, ktoré nie je schopný akceptovať. Bolesť mu je zároveň očistcom a do tejto fázy musí dokonať ešte niekoľko posledných krôčikov. Dohnaný akceptovať svoj údel pyká za seba aj za okolitý svet…

Samozrejme, štýl prerozprávaných udalostí, chronológie tragiky, jej stupňujúcej tiesne a pocitov v monotónnejšej sieti údelov evokujúcich zemitosť i zvláštny druh spirituality nie je pre bežného diváka komfortnou zónou na odviazanie sa. Bresson je účelovo stiahnutý, dáva vynikať čerstvým, nepoškvrneným schopnostiam neznámym hercom, ktorí sa v čase nakrúcania ešte mohli identifikovať so svojim farbistým odleskom, jedinečnosťami vlastností i chýb svojich charakterov bez tézovitosti, ktorá by ich zviazala pri ďalších projektoch. Film preukázateľne balansuje na pomedzí naturálnosti i disociačným pochybnostiam kresťanskej viery. K obsažnému účinku dopomáha skvelá, rozmazávajúca, prevažne stoická kamera, ktorá zaznamenáva intenzívne, hoc odosobnené integrálne reflexie protagonistov a ich životných príbehov v často frontálnom zobrazení, pričom funkcia zvuku je naproti stoickému snímaniu v mimoriadne súčinnej ambivalentnosti – t.j., divák má možnosť hlbšie k deju participovať. Nie možnosťou stotožnenia sa s postavami, ale ich postranným pozorovaním.

Napriek tomu, že Bernanoseho opisy samotárskej plytkosti navádzajúceho k citovej empatii sa dajú obšírnejšie rozniesť a vyjadriť v knižnej podobe, Bresson inšpirovaný osobnými tiažami dokáže úžasne živým spôsobom pertraktovať na plátno tragickosť epopeje súčasných rozmerov, akoby sa jednalo o antickú drámu. Mladý farár zaraz predstavuje intenzívne trpiacu bytosť, ktorá utrpenie vníma ako ho aj prežíva. Pre svoje záverečné kroky pred neodvratnou smrťou presviedča tých, ktorým sa podľa jemu zaumienených vštepených ideálov náuky premietajúcej do kresťanského spolunažívania dá pomôcť obrátiť silu viery v ušľachtilejšiu činorodosť. Možno šlo o jedinú zmysluplnejšiu možnosť, ako zachrániť vlastnú katarziu a udržať ju pri živote… ešte počas života.

 

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.